Gruzínsko je unavené. V Gruzínsku už bola agónia, smrteľný zápas, a viera, že z tohto boja sa všetci zobudia zdraví. V Gruzínsku je teraz najdôležitejšie, aby sa vrátil mier.
Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos
Keď v Tbilisi zabočím do dvora, kde mám byt – je krátko po jedenástej a úplná tma, bola som kúpiť cigarety: neviditeľná, tichá, s rovnako tichými a neviditeľne sa pohybujúcimi ľuďmi – začujem zvláštny šepot. Skupina žien a mužov sedí na lavičkách a rozpráva sa, ale v Gruzínsku sa ľudia normálne rozprávajú nahlas a gestikulujú a pritom ich počuť z desiatich metrov. Teraz sedia prihrbení a šepkajú. Rozoznávam jednotlivé slová, v ktorých je reč stále len o tom istom: o tom, že sú vyvedení z miery, o neistote. Za posledných päť dní sa gestá aj tón zmenili, nehovoriac o nálade.
Mám pocit, že v Tbilisi už nikto nemôže alebo nechce zaspať. Vo dvoroch sa vytvorili drobné “nočné stráže”, ktoré chránia spánok detí. Všetky deti sú uložené v posteliach poobliekané, so zbalenými batôžkami, pre prípad bombardovania, pre prípad, že by museli utekať.
Od eskalácie konfliktu medzi Ruskom a Gruzínskom – takmer nikto už nehovorí o Cchinvale a Osetsku, o tom, o čo vlastne na začiatku šlo – sa veľa vecí zmenilo. Je to len pár dní, ale zdá sa mi to ako večnosť. Pripadá mi nepochopiteľné, že to všetko sa tu naozaj deje: v Gruzínsku, v krajine, v ktorej je pohostinnosť posvätná, kde sa všetky spory dajú riešiť vínom a spevom. Alebo dali. V krajine, kde Dostojevského a Čechova milujú tak ako vlastných spisovateľov.
Naháňa mi strach, ako sú ľudia pokojní. Ako len tak jednoducho prikyvujú a mlčia a snažia sa zvládať svoj každodenný život; len sem-tam potrasú hlavou alebo sa pred televízorom rozplačú. Demonštrujú, a pritom spievajú a smejú sa.
Áno, ešte sa smejeme.
V jednu noc aj v Tbilisi padali bomby. Bolo asi pol piatej ráno. Nespala som, a myslím, že mnoho ľudí nespalo. Odrazu bolo počuť lietadlá, čudný bzukot a potom výbuch. V tých niekoľkých sekundách medzi treskom a čakaním na výbuch som sa snažila uhádnuť, kam bomba dopadne, ktorých ľudí, priateľov, príbuzných trafí.
Strach nemení len tón a gestá, mení všetko. Akoby všetko strácalo význam: práca, hodnoty, to, čo máme radi. Ale možno že strach, keď mu nejaký čas odolávate, vás zbavuje strachu. Ktovie. Inak si neviem vysvetliť, ako je možné, že o piatej ráno sedíme v našej obývačke, moja rodina, susedia a ja, pijeme kávu a čakáme, že dopadne ďalšia bomba – a pritom sa ešte môžeme aj smiať. Keď chlapec od susedov z internetu zistí, že bomba zasiahla kontrolný bod pre linkové lietadlá a že neboli obete, urobí poznámku, na ktorej sa smejeme tak nahlas, že sa zasa cítim byť doma: v krajine hlasného a bezuzdného smiechu. Chlapec povedal: letel tak nízko, že si s pilotom mohli podať ruku.
Aj dnes v noci dúfame, že sa zajtra ešte budeme môcť smiať. V prvých dňoch sa hovorilo: Juh je bezpečný. Potom: Západ. Dnes si človek uvedomuje, ako sa všetci vyrovnali so situáciou. Už nikto nehovorí o úteku ani o tom, že sa skryjeme niekde u príbuzných na vidieku. Nikto nechce nikam odísť – len rodičia, ktorí poslali deti so starými rodičmi na vidiek a teraz sa za nimi nemôžu dostať: pretože cesty sú uzavreté, všade stoja ruské tanky, a pretože sa nevie, kam dopadne ďalšia bomba. Títo rodičia myslia len na jedno: chcú do Gori, mesta, rozbombardovaného na sutiny a popol, a do okolitých dedín: na to, že pôjdu po svoje deti, ktoré sa so starými rodičmi schovávajú v pivniciach.
Žijem na Západe, pendlujem medzi svetmi: medzi svojou prácou v Nemecku a horúcimi gruzínskymi letami. Ale vojna mi aj tak nie je vzdialená. Generáciu mojich rodičov takmer zlomilo Abcházsko, ruské vojská, heroín, nezamestnanosť, chaos, bezperspektívnosť alebo emigrácia. Mojej generácii sa podarilo, napriek všetkému, prežiť a vyrásť. Matky a otcovia, ktorí tu ešte boli, nás tým previedli: temnom, infláciou, chudobou a hladom. Dokonca sme sa naučili cudzie jazyky, oboznámili sa so západnou kultúrou, a občas sme sa chopili svojich šancí.
Pamätáme sa, ako sme začali chodiť do školy roku 1989 – a teda aj na ruské tanky v Gruzínsku, keď sme sa dožadovali toho, aby sme mohli vystúpiť z rozpadávajúceho sa Sovietskeho zväzu. Keď bolo porazené povstanie civilného obyvateľstva mačetami a puškami. Pamätáme sa, ako naše mesto horelo. Pamätáme sa na deväťdesiate roky: na Cchinvali a Abcházsko, keď naša krajina bojovala sama so sebou, keď aj tam prišli ruské tanky a vojna znamenala tisícky mŕtvych, tisícky utečencov a tisícky zúfalých.
Ešte si pamätáme svoju mladosť: v slobodnej, ale chudobnej a skorumpovanej krajine za Eduarda Ševarnadzeho. Pamätáme si na ružovú revolúciu a všetky zmeny, ktoré nasledovali. Neboli bez chýb a mali ďaleko k európskej demokracii. Ale boli to naše zmeny. Bez výpomoci ruských tankov.
Hovorí sa nám deti stratenej generácie. Teraz chce každý noc čo noc držať stráž vo dvoroch, aby terajšie deti nemuseli o svojich rodičoch povedať, že sú tiež stratení.
Gruzínsko je unavené. Gruzínsko chce jednoducho len svoj mier. Každý konflikt sa skladá z tisícok aspektov, a existujú tisícky záujmov, ktoré zohrávajú úlohu. Ale zbombardované mestá a ľudia, ktorých to zabilo, zranilo alebo vyhnalo, s tým nemajú nič spoločné. To všetko nemôže ospravedlniť žiadny záujem žiadnej strany.
Neviem, či je to tým, že Rusko sa chce opäť vrátiť k svojmu bývalému imperializmu – a preto územia, ktoré odjakživa patrili ku Gruzínsku, ako Abcházsko a región Cchinvali, majú byť odteraz znovu pod kontrolou Rusov. A preto Osetom a Abcházcom rozdávajú ruské pasy – pod zámienkou, že tak chránia etnické menšiny. Neviem, či je to tým, že Rusi nechcú nechať mimo svojej kontroly ropovody, ktoré vedú Gruzínskom k Čiernemu moru. Alebo sa ruskej vláde jednoducho nepáči terajšia gruzínska vláda. Môžu všetky tie dôvody naozaj vysvetliť, prečo sa stalo to, čo sa v posledných dňoch stalo?
Sme prastarý národ, prastará krajina. Musíme smieť robiť chyby a učiť sa zo svojich chýb bez strachu, že nás hneď okupujú. V júli, keď som sem prišla si vychutnávať leto, boli všetci optimisti. Všetci sa snažili zvládať svoje životy, čo je dosť ťažké aj bez ruských tankov – po sedemdesiatich rokoch komunizmu a pätnástich rokoch chaosu. Napriek tomu ľudia mali nádej. Dnes idem mestom a vidím zachmúrené tváre, uhýbajúce pohľady.
Dnes v noci vládne neistota. Niektorí hovoria, že ruské tanky stoja pred Tbilisi, niektorí, že sú to naše jednotky, ktoré nás chránia. Niektorí hovoria, že má byť zbombardované medzinárodné letisko. Niektorí hovoria o blokáde. A niektorí sa boja, že v obchodoch sa o chvíľu nebude dať nič kúpiť. Niektorí jednoducho mlčia a žijú z hodiny na hodinu, od jedných televíznych správ k druhým.
Z Európy mi prichádzajú telefonáty a maily, odovzdávam účasť ďalej. Tu sa ma ľudia pýtajú, ako reaguje Európa. Pýtam sa svojich priateľov tam, a oni krčia plecami. Ani Gruzínci, ani Európania neveria, že Západ si to pre nás rozhádže s Ruskom. A jednoducho sa tam len ďalej s hrôzou dívajú na mŕtvoly, ranených a utečencov v televízii.
Ľudia sa ma tiež pýtajú, či by nebolo lepšie čím skôr letieť späť do Nemecka a zostať tam v bezpečí. Odhliadnuc od toho, že letecká doprava je zastavená, že do Gruzínska už žiadne západné aerolinky nelietajú, si tú otázku kladiem tiež. Späť na Západ, do môjho bezpečného prístavu. Nechať všetky tie noci a nočné stráže za sebou a jednoducho spať.
Doteraz som sa nepovažovala za žiadnu slepú vlastenku. Nakoniec, roky žijem v Európe a cítim sa tam dobre. Viedla som kritické rozhovory so svojimi priateľmi v Nemecku o svojej krajine, ale vždy pri pohári dobrého sauvignonu alebo za príjemným stolom, u nejakého dobrého Taliana. Nikdy v zbombardovanom meste, s ľuďmi, čo nevedia, čo prinesú ďalšie minúty. Teraz vidím, že som tu pevne usadená. Nemôžem ísť preč. Aj keby som len tak jednoducho mohla odísť, neurobila by som to. Ani na sekundu by som nemohla robiť nič iné, ako sedieť pred televízorom, pri telefóne, pri laptope a čakať. A to čakanie by ma iným spôsobom ohrozovalo rovnako, ako ma ohrozujú bomby tu.
Neviem, či si to budem myslieť, keď ďalšia bomba už nedopadne na prázdny, vyprataný pozemok, ale na obytný dom. Neviem, či to budem myslieť, keď tu budú bomby. Neviem to. To, čo je dôležité teraz: aby sa vrátil mier. Dôležitejšie než všetci diplomati, ktorí sem cestujú, a než všetky rokovania OSN, je, aby mohli deti ležať v posteli v pyžamách. A nie v kabátoch.
Posledné dni tu, to bola agónia, smrteľný zápas, a dúfam, že z tohto boja sa všetci zasa zdraví zobudíme. Na to tu ľudia potrebujú pomoc. Potrebujú jasné slová. Svet musí povedať, že v 21. storočí pod demokratickým vedením nesmie dôjsť k tomu, aby sa používalo takéto brutálne násilie, aby ľudia umierali, aby celú krajinu okupovala iná krajina. V týchto minútach v celom Gruzínsku bomby padajú ďalej: na univerzitné budovy, na nemocnice, na fabriky a mosty. Kým Tbilisi demonštruje, ruská vláda hovorí o “dosiahnutých cieľoch”, o “ukončení gruzínskej agresie a ochrane svojich občanov”.
O Čečensku sa mlčalo, tí, čo o ňom hovorili, sú mŕtvi. O Gruzínsku sa už nesmie mlčať.