Neverte tomu, že ide o lokálnu záležitosť: je to pravdepodobne najrozhodujúcejší bod v európskych dejinách od pádu Berlínskeho múra.
Foto: Alex Majoli / Magnum Photos
Moskva udala tón: „genocída”. Tak znie Putinovo obvinenie. Pri šesťdesiatom výročí oslobodenia Osvienčimu to slovo vysloviť nedokázal. Jemný Dmitrij Medvedev pripomína Mníchov, ako keby Gruzínsko so svojimi štyri a pol milióna obyvateľov bolo znovuzrodením tretej ríše.
Nebudeme podceňovať duchovnú kapacitu týchto vedúcich postáv. Preto si myslíme, že pod pláštikom pokryteckého pobúrenia schovávajú veľký kyjak. Kremeľskí spin-doktori si zjavne znovu prečítali klasikov totalitnej propagandy: čím väčšia lož, tým lepšie sa dá udrieť. Kto v tom týždni vystrelil po prvý raz? Je to zbytočná otázka. Gruzínci sa z Južného Osetska, územia, ktoré si medzinárodnoprávne predsa len môžu nárokovať, stiahli. Stiahli sa aj zo susedných miest.
To majú vypratať aj svoje hlavné mesto? V skutočnosti je intervencia ruskej armády za jej hranicami proti členovi OSN prvým prípadom tohto druhu od Afganistanu roku 1986. V osemdesiatom deviatom Michail Gorbačov odmietol poslať sovietske tanky na Solidarnošč do Poľska.
O päť rokov neskôr Boris Jeľcin zabránil tomu, aby ruské divízie odišli do Miloševičovej Juhoslávie. Samotný Vladimir Putin sa zľakol rizika nasadiť jednotky proti ružovej revolúcii v Gruzínsku roku 2002 či roku 2004 proti Oranžovej revolúcii na Ukrajine. To všetko sa dnes rúca. A pred očami nám vzniká nový svet s novými pravidlami.
Ak Európska únia a Spojené štáty chcú zastaviť okupáciu spriateleného Gruzínska, načo ešte čakajú?
Kým prozápadného, demokraticky zvoleného Michaila Saakašviliho nevyhodia, nevyženú do exilu, nenahradia bábkovou vládou?
Má byť v Tbilisi znovunastolený poriadok tak, ako v Budapešti roku 1956 a v Prahe roku 1968? Na túto jednoduchú otázku je len jedna odpoveď. Musíme zachrániť demokraciu, vystavenú smrteľnému nebezpečenstvu. Pretože nejde len o Gruzínsko. Ide aj o Ukrajinu, o Azerbajdžan, o strednú Áziu, o východnú Európu, či o Európu. Keď pripustíme, aby tanky a bombardéry zlikvidovali Gruzínsko, všetkým blízkym susedom Veľkoruska tým dávame signál, že ich nikdy nebudeme brániť, že naše sľuby sú len tigrom na papieri a že od nás nemajú čo očakávať.
Už nie je veľa času. Vyslovme teda, kto je útočníkom: že je to Rusko Vladimira Putina a Dmitrija Medvedeva, tohto famózneho neznámeho „liberála”, ktorý má tlmiť nacionalizmus toho prvého z nich. Tak už sa konečne prestaňme krútiť: dvestotisíc mŕtvych v Čečensku neboli „teroristi”, osud Severného Kaukazu nie je „vnútorná záležitosť”, Anna Politkovská nespáchala samovraždu a Alexander Litvinenko nebol „alien”… A konečne si priznajme, že putinovskú autokraciu, založenú na troskách tajomných bombových útokov roku 1999, nemôžeme považovať za dôveryhodného partnera či dokonca spriatelenú mocnosť. Akým právom je toto agresívne a vierolomné Rusko ešte členom skupiny G8? Prečo sedí v Rade Európy, ktorá bola vytvorená na to, aby bránila hodnoty tohto kontinentu? Prečo ešte tak trváme na obrovských, predovšetkým nemeckých investíciách do ropovodu v Severnom mori, ktorý – hlavne na prospech Rusov – obchádza ropovody v Poľsku a na Ukrajine?
Keď Kremeľ zotrváva na svojej kaukazskej agresii, nemala by si Európska únia vzťah k tomuto svojmu susedovi rozmyslieť? Rusko musí svoju ropu predať, tak ako ju my musíme kupovať. Majstra spevu možno niekedy aj prinútiť, aby zaspieval. Keby Európa mala odvahu a inteligenciu prijať túto výzvu, bola by silná. Inak je mŕtva.
Obaja signatári tohto článku v liste z 29. marca zaprisahávali Angelu Merkelovú a Nicolasa Sarkozyho, aby neblokovali zblíženie Gruzínska a Ukrajiny s NATO. Napísali sme, že pozitívne rozhodnutie „by ochránilo gruzínske a ukrajinské územia. Plyn by sa tým nezastavil. A vojenská logika, ktorej sa naši Norpoiovia (tak sa v Proustovi volá jeden salónny stratég) tak ľakajú, by sa okamžite zrútila. Naopak, sme presvedčení, že práve naše odmietnutie by vyslalo katastrofálny signál novým cárom kapitalisticko-nacionalistického Ruska. Ukázalo by im, akí sme slabí a zbabelí, že Gruzínsko a Ukrajinu môžu dobyť, že ich obetujeme na oltár novodobej imperiálnej mentality Ruska. Neintegrovať tieto krajiny, respektíve neponúknuť im integráciu do priestoru európskej kultúry by región destabilizovalo. Skrátka, len keď ustúpime Vladimirovi Putinovi, obetujeme mu naše zásady a na nič si netrúfneme, podporíme v Moskve ten najagresívnejší nacionalizmus.”
Znamenalo to maľovať na stenu ten najhorší scenár, keď sme mu ešte celkom neverili. Ale ten scenár nastal. Francúzsko a Nemecko, aby nepodráždili Moskvu, vetovali túto perspektívu integrácie. Vladimir Putin pochopil toto posolstvo. Poďakoval sa zaň svojou ofenzívou.
Je čas na nové metódy. Bezvládni, pretože rozpoltení, sa Európania prizerali obkľúčeniu Sarajeva. Bezvládni, keďže slepí, sme pripustili spustošenie Grozného. Má nás teraz zbabelosť prinútiť pasívne, až s povzbudzovaním sa prizerať kapitulácii demokracie v Tbilisi?
Generálny štáb v Kremli nikdy neveril v existenciu Európskej únie. Je pre svedčený, že pod peknými rečami z Bruselu striehnu rivality a národné identity, ktorými môže bez milosti manipulovať tak, až kým sa nimi navzájom sami neochromíme. Európa, ktorá bola kedysi vybudovaná proti železnej opone, proti fašizmom minulým a terajším, proti svojim vlastným koloniálnym vojnám, Európa, ktorá oslavovala pád múru a zamatovú revolúciu, sa teraz nachádza na pokraji kómy. 1945 -2008… Bude koniec našich krátkych spoločných dejín spečatený kaukazskou olympiádou hrôzy?