Tridsiateho apríla 2013, pořas slávnostného otvorenia literárneho festivalu PEN World Voices Philipovi Rothovi odovzdali Literary Service Award, prestížnu cenu za literárne zásluhy. Časopis New Yorker uverejnil prejav, ktorý spisovateľ predniesol pri preberaní ceny: V rokoch 1972 – 1977 som každú jar chodil na týždeň alebo desať dní do Prahy a stretával sa so skupinou spisovateľov, novinárov, historikov a univerzitných profesorov, perzekvovaných totalitným prosovietskym československym režimom. Počas týchto ciest ma takmer celý čas sledovali tajní, odpočúvali tiež moju hotelovú izbu aj telefón. No po prvý raz ma polícia zadržala až roku 1977, pri odchode z múzea, kde som si pozrel absurdnú […]

Tak teda: vláda prezidenta Baracka Obamu rok zdržiavala publikáciu zoznamu Magnického. Keď sa už ďalej nemohla brániť, vydala ho v najbezzubejšej forme, ale najprv z neho vyťala všetkých činiteľov, o ktorých predpokladala, že by mohli podráždiť Kremeľ a nechala tam len rôznych Dukuzovcov a Karpovovcov, na ktorých, ako sa naivne nazdávali obamovskí pacifisti, by Putinovi nemalo záležať. Prezident Obama, nadšený zo svojho kompromisu sa tešil na odmenu a vyslal do Moskvy svojho poradcu pre otázky národnej bezpečnosti Toma Donilona. Cha! Pekne si posnívali! Miesto toho, aby v Kremli ocenili poslušné poníženie Američanov začali vrieskať tak, ako vie vrieskať len chuligán, […]

Ako všetci básnici mojej generácie má za sebou stovky stretnutí s čitateľmi. Za posledných štyridsaťpäť rokov som navštívil univerzity, stredné školy, knižnice, kníhkupectvá, základné školy, bary, starobince, džezové kluby, kaviarne, kiná, opustené nákupné strediská a miesta, ktoré nepatria do žiadnej z týchto kategórií, ako napríklad obchod, kde som vystúpil spolu s kúzelníkom a miestnou rockovou skupinou. Pamätám sa, že bolo nabité, množstvo drsných mladých ľudí si prišlo vypočuť kapelu a hoci kúzelník ako prvé číslo im nevadil, začali sa búriť, keď zistili, že po ňom vystúpi básnik. Len preto som v panike nezobral nohy na plecia, že som zúfalo potreboval tých sľúbených […]

„Slovensko leží dostatočne hlboko v civilizačnom priestore západného kresťanstva. Tým je strategicky, geopoliticky a historicky zaručená naša príslušnosť k medzinárodnej civilizácii v rámci tohto priestoru… Slovensko svojou slovanskou príslušnosťou má v sebe zabudovaný východný vektor historickej orientácie, svojou západnou náboženskou príslušnosťou západný vektor”.  (Ján Čarnogurský, 1995) „…nie sme len schopní, ale jediní, ktorí môžu spájať Východ so Západom práve skrz svoju geopolitickú rozpoltenosť… Naša krajina je široko-ďaleko jediná, ktorá je schopná a dejinami, kultúrou, vzdelaním pripravená na historickú úlohu byť územím celoeurópskeho porozumenia”. (Vladimír Mináč, 1995) Citované slová kresťansko-demokratického disidenta a politika a ľavicového intelektuála, spisovateľa aj politika dokumentujú, že […]

Koľko slov by mal mať tento blog? 1000? Presne? K vymoženostiam internetovej éry patrí aj to, že sa novinárčina vymanila z obmedzení tlačenej stránky. Autor sa už nemusí prispôsobovať konvenciám stĺpčeka, štvrťstrany či polstrany – obmedzeniam, ktoré si často vyžadovali poľutovaniahodné škrty v poslednej sekunde – a môže svojmu príbehu dať dĺžku, akú pokladá za vhodnú. Blogosféra so svojou nádhernou, ale nebezpečnou flexibilitou sa môže kruto vypomstiť na autorovom vzťahu k čitateľom. Čo je však správne? Ako pravidelnému čitateľovi online vydania Guardianu sa mi často zdá, že články, ktoré tam uverejňujú sú únavne dlhé a rozvláčne. Posuniem si text ďalej v nádeji, […]