Bolo slnečné ráno. Muž vystúpil na malej staničke. Takto by sa mohla začínať poviedka. Hoci som vtedy ani za svet nemohol začať. Koniec koncov, takto začína sa veľa poviedok. No ja teraz píšem fejtón, takže by som mal začať takto: Bolo slnečné ráno. Vystúpil som na malej staničke. Na peróne ma čakal vysoký, holohlavý muž a pomohol mi zaniesť batožinu do auta. Ako čoskoro vysvitlo, tento muž, Alain Baton, bol domovníkom na mieste, kam ma viezol. Alain nehovoril po poľsky, čo bolo pochopiteľné. Ja som zas nehovoril po francúzsky, čo bolo menej samozrejmé, pretože Francúzi sú presvedčení, že väčšina sveta […]

Terénny výskum som robila z prinútenia, lebo som si musela preregistrovať auto. Dostavila som sa na úrad so súpravou dokumentov, vyfasovala poradové číslo a vyčkala, kým sa zjaví na elektronickej tabuli. Kráčajúc k mladému mužovi za písacím stolom som si s úľavou pomyslela, že v časoch, ktoré mi utkveli v pamäti, sa namiesto poradových čísel doporučovalo používať lakte, a úradníčka dunivým hlasom cez sklenú tabuľu, ktorá ju delila od občanov, vyžadovala nemožné, čiže ďalšie a ďalšie svedectvá a potvrdenky. Pán za písacím stolom ma prívítal mlčením. Vyložila som mu svoju záležitosť. – Mali ste vyplniť žiadosť – pokarhal ma na úvod. Začala som žiadosť vyplňovať pred ním. […]

Nasledujúca scéna sa odohráva v Kyjeve, kde prestupujem a musím stráviť noc v hoteli na letisku.   Už samotná téma ukrajinských gostinic by vystačila na slušný fejtón. Tu treba dodať, že v tejto krajine neexistujú veľké hotelové reťazce. Preto hotel bol podľa očakávania na úrovni každej inej ukrajinskej gostinice s vypnutou vodou, odpadávajúcimi kohútikmi na umývadle, odlupujúcimi sa tapetami, plošticami, starými babami a výťahovými myšami. V hoteli boli dva druhy izieb: normálne, s kúpeľňou na chodbe, a lux. Izba lux bola rovnako špinavá, smutná ako po požiari, akurát že mala kúpeľňu. Ojoj, vravím si, Bože môj, zle je, ale od […]

Múdry človek neciká proti vetru. Vybrala som sa so svojou nemeckou priateľkou na prechádzku po Amsterdame. Vo štvrti La Balie sme narazili na akési klasicistické podlubia, dodatočné prifarené k typickej architektúre 17. storočia.  Na priečnej lodi podlubia sa skvel nasledovný nápis, vyrytý ozdobným písmom: Homo sapiens non urinat in ventum, čo znamená, že rozumný človek neciká proti vetru. Stáli sme v úžase nad týmto heslom nad našimi hlavami. Priateľka povedala, že keby v Nemecku postavili takúto klenbu, istotne by na nej vyryli niečo z Goetheho, nejaký múdry aforizmus. Ja som nepochybovala, že v Poľsku by sa tam objavil citát pápeža Jána […]

Na letisku v Keflaviku sme nasadli na lietadlo grónskych aerolínií. My, niekoľko Eskimákov a ešte piloti a letuška. Na palube čoskoro začalo byť veselo. Eskimáci otvorili ďalšiu fľašku a letuška Nunu predvádzala návod na použitie záchrannej vesty s píšťalkou. Vraj to tak treba, pre prípad, že by sa lietadlo zrútilo do oceánu. Nunu nám túto scénku predvádzala po dánsky a po eskimácky. Nikto okrem miestnych týmto jazykom nerozumel. Zato pekne pískala na píšťalke a taliansky kolega ju niekoľkokrát poprosil, aby ešte zapískala. Nunu mu už v ten istý večer padla za obeť. Je to nádherný pocit: letieť si tak nad […]

It was the end of September. We boarded a small Air Greenland plane at Keflavik airport. Just our little group, a few Eskimos, the pilots and the stewardess. Before long everyone was having great fun on board. The Eskimos opened another bottle and Nunu the stewardess demonstrated the use of the safety vest and the whistle. Apparently this was necessary in case we had to land in the ocean. Nunu performed her little routine in Danish and Eskimo. Nobody apart from the locals could understand these languages.  But she was very good with her whistle and our Italian friend asked […]