Foto: TASR / AP
Na letisku v Keflaviku sme nasadli na lietadlo grónskych aerolínií. My, niekoľko Eskimákov a ešte piloti a letuška. Na palube čoskoro začalo byť veselo. Eskimáci otvorili ďalšiu fľašku a letuška Nunu predvádzala návod na použitie záchrannej vesty s píšťalkou. Vraj to tak treba, pre prípad, že by sa lietadlo zrútilo do oceánu. Nunu nám túto scénku predvádzala po dánsky a po eskimácky. Nikto okrem miestnych týmto jazykom nerozumel. Zato pekne pískala na píšťalke a taliansky kolega ju niekoľkokrát poprosil, aby ešte zapískala. Nunu mu už v ten istý večer padla za obeť.
Je to nádherný pocit: letieť si tak nad horami ľadu, ktoré sa topia v oceľovej prikrývke oceánu po nich ostávajú blankytné kruhy, je neuveriteľné pozerať sa na žulové vrcholky pokryté snehom a snažiť sa pochopiť, čo sa tu udialo s názvami a predstavovať si Grónsko ako zelenú pevninu.
Pravá pôvodnosť
Prilietame do Kulusuku, lietadlo pokojne pristáva na malom letisku. Vystupujeme. Sneh a krištáľovočistý vzduch. Omamuje, až bolia pľúca. Na letisku colná prehliadka, nevidím tu miestnych, len samí bieli. Dá sa tu kúpiť nejaký alkohol a cigarety bez cla a dávajú tu pečiatku do pasu, tentoraz v angličtine. Kulusuk, the gate to Greenland.
A ideme von, no pred letiskom nečakajú taxíky, ale mladí Eskimáci so psími záprahmi, to sú miestne taxíky. Sme v dedine, pri obchode nás čaká Johann s Johannou, dvojica islandských antropológov na štipendiu, ktorí sem prišli študovať miestnu komunitu.
Eskimákov, ktorí žijú v tejto časti Grónska, vraj bieli objavili relatívne neskoro, a z toho dôvodu si zachovali tú pravú pôvodnosť, ktorá sa vyparila z ich bratov žijúcich v západnom Grónsku a na územiach, ktoré zničili americké základne.
V dedinke je obchodík a pošta, predavačka má dve zamestnania, ale len jednu výplatu. Je to veľmi zvláštny obchodík, na policiach tu leží strelivo, hneď vedľa pušiek sú pornografické časopisy, alkohol a kondenzované mlieko s trvanlivosťou do konca sveta.
Johann vedie našu výpravu na miesto, kde máme spať, akýsi vlhký altánok bez záchodov, spí sa na dlážke. Večer má byť vystúpenie. Má prísť šaman z dobrej šamanskej rodiny s dlhou šamanskou tradíciou. Má tancovať s bubienkom a spievať. Bude vystupovať za alkohol. Johann vraví, že ak mu budeme dlho nalievať, bude dlho tancovať. Dievčatá sú trochu šokované hygienickými podmienkami. Len Talian, kým sa ešte cíti čistý, zmizol s Nunu na dve hodiny v jej domčeku.
Čudný cintorín
Kulusuk je plný detí. Sú všade. Nepoznajú disciplínu, vládnu dedine. To je pre Eskimákov typické, drobizgu treba dopriať skutočné detstvo. Švédska učiteľka sa z nich nervovo zrútila a dánsky pastor utiekol z farnosti. Vraj počas vyučovania prichádzajú a odchádzajú oknami. Prichádzajú a odchádzajú, ako sa im chce.
S náboženstvom to bolo rovnaké. Osada je plná psov. Sú prikuté dlhými reťazami ku kameňom a skalám. Prenikavo brešú. Určite od hladu, lebo som nevidel, že by im niekto dával jesť.
V Kulusuku je malý prístav. Miestni majú člny a poľujú na tulene. Tulenie mäso je tu základom stravy. Videl som, ako vyťahujú tučné teliská, krvavé rolované šunky v kožuchoch, čistia ich a jedia slaninu so surovým mäsom.
V dedine je cintorín, čudný cintorín. Kopčeky z kameňov a kríže, ale bez mien, priezvisk, dátumov. Eskimáci veria, že všetky tie nápisy nemajú význam. Určite majú pravdu.
V snehu
Umelecký večierok. Prišiel šaman. Napoly sa vyzliekol, na vlasy si dal čelenku, do ruky vzal paličku a malý plochý bubon, začal bubnovať a spievať a po treťom poháriku vodky mu to išlo ešte lepšie.
Johann hovoril, že dokáže vytancovať všetko, že Boh ho počúva, aspoň dedinčania sú o tom presvedčení. Je vidieť, že šamanovi sa páči prítomnosť bielych žien, pre ich potešenie predvádza svoj výrazne eroticky prifarbený tanec, pred nimi krúti bokmi a v prestávkach sa chytá za pohlavie. Dievčatá sa hanbia a on nie a nie prestať, pije čoraz viac a prednáša Veľkému Duchovi prosbu o orgazmus pre tetu Soňu a tetu Helenku.
Vidím veľké oči svojho talianskeho priateľa, prichádza ku mne, hovorí, že musí ísť von, bolí ho brucho. Záchod nemáme, treba kdesi na snehu.
Šaman padá pred jednou z Nemiek, začína jej lízať topánky. Zrazu krik, ako keby niekoho vraždili, a po kriku nasleduje brechanie psov, stovky hrdiel vyhladovaných ťažných zvierat. Vybieham von a vidím svojho Taliana, šmýka sa snehom s nohavicami v hrsti. Pribieha. Dychčí. Pýtam sa, čo sa stalo. V očiach má hrôzu. Nevie sa spamätať, lapá po dychu, až nakoniec po chvíli, hovorí, že keď skončil, zacítil, že mu čosi oblizuje zadok, tak vyskočil a zazrel ťažného psa, ktorý v niekoľkých sústach zhltol to, čo on nechal na snehu.
Na lavičke pred opusteným kostolom sedeli traja starci, jeden z nich držal v rukách fľašku Absolut vodky.
Prešiel som sa po okolí. Videl som, ako sa nad zálivom, ktorý vedie do Amasaliku, vznášajú orly, videl som, ako sa pri brehu hrajú tulene, videl som svoj odraz, odraz tváre so zápchou, lebo ma po Talianovom rozprávaní nafúklo. Keď som sa vrátil z prechádzky, tí istí starci už ležali pod lavičkou. Na lavičke stála prázdna fľaška švédskej vodky.
Západné pobrežie
Jedného dňa som v počítači našiel tajuplný list od vydavateľa. Pýtal sa ma, či nepoznám dákeho šamana. V tom čase po hektároch horeli lesy na západnom pobreží, oheň sa približoval k jeho domu. Písal, že čaká na zázrak, lebo požiarnici, lietadlá a helikoptéry to nezvládajú. Chytil som telefón. Vytočil som číslo Johanna v Kulusuku a poprosil som ho, aby sa porozprával so šamanom. Nech šaman vytancuje básnikovi dážď. Nemuseli sme dlho čakať. Na druhý deň sa západné pobrežie začalo meniť z pekla na blatisko.
Neverím v mágiu, alebo aspoň som v ňu neveril, kým som nenavštívil Kulusuk.
Text vyšla v týždenníku Polityka.