Nasledujúca scéna sa odohráva v Kyjeve, kde prestupujem a musím stráviť noc v hoteli na letisku.
Už samotná téma ukrajinských gostinic by vystačila na slušný fejtón. Tu treba dodať, že v tejto krajine neexistujú veľké hotelové reťazce. Preto hotel bol podľa očakávania na úrovni každej inej ukrajinskej gostinice s vypnutou vodou, odpadávajúcimi kohútikmi na umývadle, odlupujúcimi sa tapetami, plošticami, starými babami a výťahovými myšami.
V hoteli boli dva druhy izieb: normálne, s kúpeľňou na chodbe, a lux. Izba lux bola rovnako špinavá, smutná ako po požiari, akurát že mala kúpeľňu. Ojoj, vravím si, Bože môj, zle je, ale od toho, že sa prejdem dva metre po chodbe s uterákom do kúpeľne, už aj tak horšie nebude.
Len sa ničoho nedotknúť, a možno to bude celkom zábavné. A tak som si dopredu telefonicky rezervoval normálnu izbu, trikrát lacnejšiu. A teraz prichádzam. Ovalí ma ten jedinečný zápach stráveného alkoholu a akoby výkalov. Jedna babizňa stojí za pultom a druhá špliecha vodu z vedra na dlážku a rozmazáva blato. Pristúpim k pultu a hovorím, máte tu rezerváciu na moje meno.
Ãno, áno, izba lux.”
Nie, nie, normálna.”
Všetky normálne sú obsadené, máme len lux.”
Nakoniec vyťahujem korunný argument: Načo mi je lux? Keď tu mám len pár hodín prespať? Keď mi o šiestej ráno letí lietadlo? Načo by mi bol lux?” Položil som babe zásadnú otázku našich čias. Ju to však zmiatlo a začala na mňa zazerať ako na niekoho, kto nemá ani na lux. Načo mi je lux?” Opýtal som sa ešte raz. Začem luksašnaja komnata?”
Odpovedala mi upratovačka, ktorá rozmazávala špinavé blato po dlážke. Kolchozníčka v zástere a šatke to vedela. Vyžmýkala handru, zdvihla hlavu sponad vedra a pozrela na mňa s takým údivom, že som hneď pochopil, že jej to je jasné! Pohoršene sa ozvala: Ako to? Ako to že načo vám je lux? Načo vám je lux? Nado sebja ľubiť!”
V tej chvíli, na tom ukrajinskom letisku mi ešte nedošlo, aké peniaze ma bude stáť táto upratovačkina odpoveď (že sa stane kultovou, mi bolo jasné ihneď). Myslel som si, že náklady sa obmedzia na trojnásobne vysokú cenu izby (lebo kto z vás by si po takejto odpovedi, vzal obyčajnú izbu a tým sa priznal, že sám seba nemá rád?)
A ak človek sám seba nemá rád, neobľúbi si ho ani Boh a nikto iný ho nebude mať rád!
Poznám čitateľov Polityky a viem, že sa veľmi ľúbia. Pravidelne vás stretávam, drahí čitatelia, v dnes už kultovom vlaku InterCity Panorama, prvá trieda, notebooky a kávičky, poznaňský biznis v najlepších oblekoch nastupuje v Poznani, aby si vo Varšave vybavil svoje záležitosti a prvé, čo otvárate je Polityka, potom si objednávate kávu a to všetko s výrazom ľudí, ktorí milujú sami seba). A tak som si pomyslel, že cenou za túto odpoveď bude len trochu viac hrivien za výnimočne ohavnú izbu lux. Kúpeľňa v izbe aj tak bola nanič, keďže netiekla voda. V tej izbe som si celú noc som intenzívne uvedomoval, že sa milujem.
Ako som sa tam len – oháňajúc sa pred plošticami – miloval! Ale po návrate vysvitlo, že kto raz povie A, musí povedať B a že kto sa raz začal ľúbiť, nemôže sa prestať ľúbiť. Veď keď už som sa raz na tom letisku miloval a doprial som si izbu lux, prečo by som si teraz mal vybrať horšie víno?
Stojím v obchodnom centre Arkadia a váham, či si vybrať horšie (lacnejšie) či lepšie (drahšie). Pri víne je cena obvykle úmerná kvalite. Ale – nech ju šľak trafí – v hlave sa mi zas ako živá objaví tá odborníčka na luxus, tá špecialistka na PR so šatkou starej kolchozníčky, a s miernou ozvenou sa mi prihovára:
Oj, ne ľubiš uže sebja, synoček, oj ne ľubiš…. A nado! Očem nado…”
Celá stredná vrstva sa dala pochytať do rovnakej pasce ako ja. Zatiaľ čo na Západe a v Štátoch si stredná vrstva vytvorila spoločenský model, v ktorom nado sebja ľubiť, a výplodom tohto modelu (a strednej triedy) je nákupné centrum, ba v poslednom čase až nákupné mestečko, u nás je to presne naopak. Najprv sa objavili obchodné centrá a tie potom vytvorili strednú vrstvu, každopádne jej poskytli solídny kurz ľúbenia sa, lahodenia si, voňavých sviečok, rámikov v tvare rýb, šatiek od Normy Neviemakej a rôznych serepetičiek” zo Sephory navyše.
Miluj seba! Prechádzaš sa a všetko apeluje na tvoju zaľúbenosť do seba. Nie do kohosi iného. Také veci sa nekupujú iným. Také veci sa nekupujú žene. Ešte tak milenke, ale pravdupovediac, také veci človek kupuje sám sebe, pokiaľ sa veľmi miluje. Alebo pokiaľ má riadne komplexy a dokonca aj posteľnú bielizeň musí mať dizajnerskú. A komplexy, to je práve nedostatok lásky k sebe, malosť vo vlastných očiach.
Hodnota týchto predmetov je na osemdesiat percent prestížna (lacnejšie veci bez dane z pridanej hodnoty dostať v košíku v Tescu), je to ukrajinská dilema stará ako svet na nekonečne vyššej úrovni.
Lux alebo nelux? Obyčajný pohodlný byt, navyše v prestížnej štvrti? Lebo dnes sa človek stáva aristokraciou za peniaze, kupuje si tú klobásku po kúskoch, víno, byt, prvá trieda vo vlaku. Každodenne pri nákupoch sa človek musí stokrát rozhodovať a definovať sám seba a svoju triednu príslušnosť. No pravdu povediac: dá sa tu ešte hovoriť o triednej príslušnosti? Keď hocijaká zberba, pokiaľ si vyberie verziu lux, sa s nami môže hrať na vyššiu triedu?
Esej vyšla v týždenníku Polityka, v slovenskom preklade v skrátenej verzii v prílohe Fórum denníka SME.