Bolo slnečné ráno. Muž vystúpil na malej staničke.
Takto by sa mohla začínať poviedka. Hoci som vtedy ani za svet nemohol začať. Koniec koncov, takto začína sa veľa poviedok. No ja teraz píšem fejtón, takže by som mal začať takto: Bolo slnečné ráno. Vystúpil som na malej staničke. Na peróne ma čakal vysoký, holohlavý muž a pomohol mi zaniesť batožinu do auta. Ako čoskoro vysvitlo, tento muž, Alain Baton, bol domovníkom na mieste, kam ma viezol. Alain nehovoril po poľsky, čo bolo pochopiteľné. Ja som zas nehovoril po francúzsky, čo bolo menej samozrejmé, pretože Francúzi sú presvedčení, že väčšina sveta naďalej ovláda ich jazyk, a spisovateľ z cudzej krajiny už na betón. Celkovo som Alainovi dokonale rozumel. V niektorých kruhoch v Poľsku sa šíri názor, že Ukrajinci hovoria po našom, a že Litovci by už tiež mohli prestať blbnúť.
Dostal som štipendium a Alain ma viezol do vily, v ktorej som mal tvoriť. Mal som pridelené všetky prostriedky na to, aby som čosi vytvoril. Obrovskú izba z výhľadom na park s vlastným záchodom a kúpeľňou, stravu, kuchárku, upratovačku, finančnú odmenu, vyššie menovaného Alaina pre prípad, že by odpadla kľučka, auto a tankovanie zadarmo, kľúče do pivnice, kde sa tiež mohlo neobmedzene tankovať, a navyše mi pridelili aj dve dámy po sedemdesiatke. Pricestovali do vily za istým účelom ako ja.
Alain mi otvoril dvere. Na mieste mi došlo, že to nie je obyčajná vila, ale nejaký kozmický pravoslávny kostol, lebo som zazrel cárske vráta a ohromný ikonostas s obrazmi svätých. Tých ikon bolo vyše stovky. Všetky čierno-biele a dolu podpísané. I priblížil som sa k nim, a uzrel som podobizne našich svätých. A hneď mi bolo ľahšie na duši, akosi domáckejšie. Pocítil som, že ich mi prítomnosť pomôže. Z prostrednej časti ikonostasu na mňa hľadeli dobrotivé oči Stanisława Beresia Čuprinového, podpísaného ako Stanislas Beres. Napravo visela ikona svätej Olgy Tokarczuk od Prevádzania Pluhov Cez Kosti Mŕtvych, škeriaca zúbky spoza francúzskych novín, ktoré držala dolu hlavou. Naľavo svätý Marek Bieńczyk z Tworiek. Vedľa neho svätá Agata Tuszyńska s Jamkou v Brade, čo ma vždy priťahovala. A celkom dole visela ikona Svätej Lidie Amejko od Všetkých Svätých Sídliskových.
Ježiši, pomyslel som si, čo za česť ma tu postretla, veď aj moja ikona, drobného spisovatelíka zo stanice Západná Bielawa tu po bude mojom odchode visieť medzi týmito megasvätými. Som v raji! Hoci nie zas úplne, lebo sa tu nesmie fajčiť. A nie je tu internet. Ráno začínam písať. Ďalší deň si zase sadám a zase začínam. A tak to ide celý týždeň. Začínam, začínam, ale nie a nie začať. Až sa vyberiem do blízkeho mestečka, do internetovej kaviarne. Otváram poštu a vidím list od známej, českej spisovateľky Terezy Brdečkovej. Píše, že mi to peklo nezávidí, že keď na tomto mieste bola niekoľko rokov predo mnou, nenapísala nič, lebo si uvedomila, že býva na obrovskom cintoríne a dostala depresiu.
Až keď som si prečítal jej mail, pochopil som, že sa nachádzam niekoľko kilometrov od belgického Ypres, miesta kde yperit pripravil o život tisícky mladých chlapcov. Ale hádam to nebude až také zlé, veď keď tie dve dámy odcestujú, má prísť Spasiteľ. Snáď Ježiš dáko pomôže, odblokuje ma. Veď je to Almodovarov kamoš. Tvorca a spolutvorca scenárov jeho nádherných filmov, známy španielsky spisovateľ. Ježiši, čakám na teba. Aj ja som napísal knižku, plnú perverzít, svätokrádežníctva, prostitúcie a homosexuality za kulisami duchovného seminára. Dáko sa už dohovoríme. Len prídi a spas ma. Kiežby tvorivá nevládnosť opustila moju myseľ a kiežby ma už aj tie dámy opustili. Nič iné mi nenapadá. Ďalší záchvat nevládnosti. Schádzam dolu, hľadím na ikonostas a pokorne prosím svätých: Bereša a Bieńczyka a svätice: Tokarczuk, Tuszyńskú a Amejko, aby za mňa orodovali. Ale akosi sa k tomu nemajú. A tak prechádza mesiac, spestrený návštevami v pivnici, keďže sa vraví, že vo víne je pravda.
Staré dámy odcestovali. Od Alaina som sa dozvedel, že Ježiš pricestuje s týždňovým oneskorením. A tak som vyslovil zopár škaredých slov po francúzsku, už som sa ich totiž stačil naučiť. Ostal som v obrovskej vile sám. Stále som nedokázal nič napísať. Ani vypiť som si už nemohol, lebo sám nerád pijem. Ostalo mi len čakanie na Ježiša. Po týždni, strávenom v pustovni (dal som kuchárke voľno a varil som si sám) Alain konečne priviezol Jesusa, Jesusa Ferrero. Bol to malý Ježiško, asi tak meter šesťdesiat. Vyvolal vo mne dôveru svojou veľkou lysou hlavou, no jeho rozlietané očká sa nijako nespájali s s autoritou, akú má v sebe niesť menovec syna Božieho.
Keď sa dozvedel, že sa vo vile nesmie fajčiť a že tam nie je internet, okamžite posmutnel a krátko zhodnotil: toto nie je dom tvorivej práci, to je peklo! Ďalší deň po večeri vytiahol litrovú fľašku whiskey, pri ktorej som sa dozvedel, že literatúra zomrela, čoho dôkazom je ten ikonostas, a že bez fajčenia a preddavku sa nedá písať. Opýtal sa, či som od svojho vydavateľa dostal preddavok. Zaisti si motiváciu, povedal. Keď sme vyprázdnili fľašku, zašepkal: sme síce ešte stále v pekle, ale ráno sa chystám vstať z mŕtvych. Zajtra bude tretí deň… Ako povedal, tak aj spravil. Na poludnie prišiel do mojej izby rozlúčiť sa. Bez fajčenia žiadne písanie a žiaden preddavok. Adios amigo. A už ho nebolo.
P. S. Preddavok od vydavateľa som dostal. Ježiš mal pravdu. Inšpirácia sa musela vrátiť!