Tak sa nám zlaté české ručičky zasa raz vyznamenali. Roboty urobili len toľko, „kolik sní jogín stižený vředem na žaludku“, ako hovorí Hašek, ale tej slávy okolo! Samozrejme, mám namysli plastovú plastiku Európy z téglika Davida Černého. Samozrejme, že sa mi jeho blasfemické performingové gesto nepáči. Nemá sa mi čím páčiť. A za performáciu, prinajlepšom, ho považujem preto, lebo nie je možné vnímať ho bez kontextu. Od zadania, cez umiestnenie, až po moment vernisáže, ktorá sa zapíše do dejín. Pokiaľ viem, bola to prvá vernisáž, ktorá predmetu otváranej výstavy podkopla stolček tak rýchlo, že odvisol na šibenici predsudkov ešte skôr, než […]