Sobota
a ja som v ešte stále v Kábule. Nedarí sa mi odletieť. Neformálne odetý chlapík, ležérne opretý o okienko s nápisom check in mi oznamuje, že let je zrušený. Zrušili ho kvôli prašnej búrke? Kvôli vetru? Z bezpečnostných dôvodov? Nie. Tentoraz je to preto, lebo nemám kartičku potvrdzujúcu, že som cudzinec. To je jedno, že mi ju pri príchode nikto nenúkal, neprikázal vyplniť. Kým ju neprinesiem, aj s pečiatkou z ministerstva vnútra, nemôžem odcestovať. Takže let nie je zrušený. To iba ja som zrušený. Bez kartičky ma z krajiny nepustia. Ostávať by som nemal. Platnosť víza mi vyprší. Chytá sa ma zúfalá zúrivosť. Ibažeby… Bakshish, baksish, mister friend. Počúvol som ten tajomný hlas. Kým som držal v ruke palubenku, rozdal som päťdesiat dolárov. Bakshish, bakshish, mister friend! Ale už letím.
Piatok
je moslimská nedeľa. Nikto nepracuje. Okrem obchodníkov. Ale obchod nie je práca. Obchod je hobby. Pracujú napríklad aj policajti. Aj to tipujem na hobby. Sú ozbrojení po zuby, ale namiesto toho, aby dopravu riadili, stoja uprostred križovatky, nečitateľne mávajú rukami, vreštia do megafónov a pískajú na píšťalkách a zavadzajú. Jediné, čo sa z toho dá pochopiť je poznanie, že treba čo najskôr zmiznúť.
Shomalské pláne – predmostie Kábulu. Popri ceste roľnícke usadlosti. Hlavne vinohradnícke. Vysoké múry z nepálených tehál. Iné uťapkané z kameňa, blata, rákosia. Na stenách domov bielou farbou namaľovaná “fajka”. Odfajknuté znamená odmínované. Kadiaľ odmínovači ešte neprešli, je terén označený červenými kameňmi. Ktovie, čo by z tých mín vyrástlo, keby na jar vyrašili. Cintoríny sú len také návršia s končistými kameňmi pichnutými do zeme. Pútnické miesta, pamätníky svätcom a hrdinom natreté na modro a opatrene zelenými vlajočkami. Cestu každých sto metrov pretína potok, riečka, rieka. Voda sa náhli. Do Pakistanu. Aj preto Afganci nemajú Pakistan v láske. Ale aj pre iné. Už vyše sto rokov sa bijú o hranicu. Bijú sa o ňu, odkedy ju vytýčili.
Na ceste naháňačka. Kto nepredbieha, akoby ani nežil. Samozrejme, treba trúbiť! Nie len tak, že trúbiť, ale truuuuuuuuubiiiiiiiiiť!!!! Viem si predstaviť, že mudžahedín si kúpi auto bez bŕzd. Ale bez klaksónu – nikdy!
Tesne pred mestom Charikar desiatky vrakov tankov z bojov za posledných dvadsaťpäť rokov. Najviac sovietskych, alebo teda ruských, ako tu oni hovoria. Mimochodom, napriek tomu, že sa krajina ježí tabuľami označujúcimi stavby (mosty, studne, vodovody, rozvody elektrickej energie) postavené s americkou pomocou (USA Aid), miestni dokážu aj s vrakmi tankov T-34 za chrbtom hovoriť, že Rusi boli oveľa lepší.
Prvá zastávka ma nádherne meno – Jarný kvet. Tam, kde vodu predsa len vedia usmerniť, je krajina veselá, zelená, úrodná. Popri ceste storočné moruše, ovešané deťmi tak husto, ako práve dozrievajúcimi plodmi. Trávnatá lúka asi osemdesiat kilometrov od Kábulu. Vo sviatočné dni sa mešťania chodia vyjašiť práve sem. Kedysi sa dalo aj inde, ale rozbombardovali sme si to, usmejú sa a odvedú reč inam. V piatok jazdia na kočoch, somárikoch, motorkách. Nútia ich do skoku. Darí sa im to, sú to šikovní chlapíci. Radostne strieľajú do vzduchu. Kúpu sa v rieke. Jedia pečené ryby, kebab, pijú čaj. Idylka. Ženy – tie majú dovolené prizerať sa. V tom najlepšom prípade. Ale aj to je pokrok. Za Talibanu ženy sedeli doma.
A propos Taliban – pri tejto téme je spomienkový optimizmus Afgancov o čosi opatrnejší, než pri Rusoch. Možno preto, lebo to nebolo tak dávno. Možno preto, že to bolo predsa len o čosi desivejšie, než si vôbec vieme predstaviť. V krajine nebola žiadna kriminalita, pokojne vám povedia miestni. Ale kto by už kradol, a s ukradnutým utekal, keď bezpečne vie, že keď ho dolapia, odseknú mu obe ruky a obe nohy? A palicovalo sa aj za to, keď niekoho pristihli, že pozerá v telke futbal namiesto toho, aby sa prizeral verejnej exekúcii. A ukážu vám tmavé šmuhy na ramenách. Za menšie priestupky boli hriešnici vyplácaní hrubým káblom. Za nedodržanie zatváracej doby v obchode v čase modlitieb bolo dvadsať úderov.
Záhada čudného svetla odhalená. V noci konečne naozaj pršalo. Ráno bolo svetlo zrazu iné. Normálne. Hory na horizonte bolo vidno úplne zreteľne. Čudné kábulské svetlo má na svedomí prach. Všadeprítomný prach. Kvôli nemu vyzerá krajina ako za mliečnym sklom.
Obed som absolvoval zrolovaný ako zavináč. Na koberci. V reštaurácii bez jedinej stoličky. Kabuli – ryža s hrozienkami a varenou baraninou, smažené rybky a kebab. Plus naan – čapatí chlieb. K tomu zelený čaj. Najviac sa ušlo žobrákom. Bolo oveľa jednoduchšie dať im voľačo, než znášať upreté pohľady ich čierno čiernych očí a bosorácke hundranie.
Kto chce udrieť na Kábul, musí sa prebiť cez Solang. Cesta sa skromne plazí po zrázoch na jej pravom brehu. Údolím štverajúcim sa k priesmyku sa valí rieka taká dravá, že postaviť sa jej do cesty, zatiaľ nikomu ani len nenapadlo. Jediným zužitkovaním jej vody sú umelé gejzíry tryskajúce do výšky trojposchodového domu. Stačí jeden koniec hadice vložiť do rieky a vztlak vody už zariadi ostatné. Z hadice neustále strieka krištáľovo priezračná ľadová voda. Polieva miniatúrne políčka, umýva autá, naháňa malé deti. Väčší chalani sa v nej kúpu ako lastovičky vo fontáne. Aj lastovičky sa v nej kúpu. Čiernobiele, elegantné a čiperné ako dievčatá cestou zo školy. Biela šatka, čierne šaty, frnk sem – frnk tam. Len aby som už bola doma.
Cesta naspäť bola príjemná. Všeobecné predbiehanie dosiahlo vrchol pred vjazdom do Kábulu. Autá valiace sa z piknikov a návštev príbuzných na vidieku sa ako rieka v delte rozliali do pätnástich prúdov. Predbiehanie, trúbenie, pokriky. Policajti kontrolujú. V tej trme-vrme by im prekĺzol aj Usáma na ťave a s obetným baránkom na pleciach. Chlapci majú v plechovkách zvesených na drôtiku zapálené kadidlo. Za malý bakšiš od vás odoženú zlých duchov. Za checkpointom stoja autá vychádzajúce z mesta odstavené na kraji cesty. Vodiči piknikujú v prachu pri ceste. Zmierili sa so skutočnosťou, že toto nie je čas na odchádzanie z mesta. Z mesta sa odchádza ráno. Podvečer sa do neho predsa vracia. V uliciach Kábulu posedávajú muži. Na každej voľnej ploche. Chlapci sa klbčila a zápasia. Vyzeralo to ako realizácia národného programu so zadaním – vytvorte dvojice a váľajte sa po sebe.
Štvrtok
bol bohatý hneď na dve atmosférické udalosti. Vlastne tri. Najskôr pršalo. Štyri kvapky vo tri rady. Večer prišla prašná búrka. Nebo sa stratilo. Splynulo so zemou. Ako keď padne hmla. Ibaže toto bola hnusne žltá hmla. Všetci pozaliezali, pozakrývali si hlavy. Poschovávali deti pod šaty. Znehybneli. Keď sa to dovalilo, dýchať sa dalo len cez šatku. Aj tak som mal v hube piesku na tri bábovečky. A zrazu to bolo preč.
Tretí atmosférický úkaz je presun amerických vojakov. Obrnené vozidla s neustále sa otáčajúcimi guľometmi. Pancierované hummery s húkačkami, ktorých zvuk zabíja drobné vtáctvo v letku. Rútia sa stovkou po preplnených a rozbitých uliciach. Na vlastné oči som videl, ako z dvojkolesovej káry lietali triesky… Možno preto ich Afganci majú radi oveľa menej, než Rusov. Rozumiem im. Jedným aj druhým. Niekedy je slušnosť vnímaná ako slabosť.
Streda
je únavný deň. Kríza. Nikam nemôžem ísť sám. Iba v sprievode vodiča, autom. Toto je krajina, kde čas beží dozadu. Dokonca ani príslovia tu neplatia. Napríklad to o chlebe – všade je chlieb s dvoma kôrkami. Tunajší chlieb je iba kôrka. Pečú ho v peciach zakopaných do zeme. Pekár sedí na peci. Zahnutým drôtom tam šupne placku z cesta dočiaranú kolieskom, aké sa u nás používa na vykrajovanie pirohov. Počká, kým sa placka ohreje, vysuší, schrumkavie. Vzápätí ju vytiahne z diery. Žonglérskym výkonom. Musí sa krútiť ako had, aby sa nepopálil, aby mu chlieb nepadol naspäť do pece, do prachu, a hlavne aby do pece vložil ďalšiu placku. Takto znižuje počet riskantných výkonov na polovicu. Robí to sediac na zemi. Celý deň, celý život, celé generácie, celé storočia. Zoči-voči rozpálenej sálajúcej diere v zemi. Takéto chleby som videl na iluminovaných evanjeliách (Kristus sýti hladné zástupy…). Nechápal som, prečo starí majstri ryby tak pekne nakresliť vedeli, a chlieb nie. Pritom oni kreslili chlieb s jednou kôrkou. Druhá mu dorástla v Európe. Aj podľa toho vidno, že sa máme lepšie.
Kde je studňa, tam sa dá žiť. Za vysokými múrmi, tam je nádherne. Rozkvitnuté ruže, jazmín. Moruše zostrihnuté do tvaru dáždnika. Voňavé hrozno. Na okolitých kopcoch vraj rástli stromy. Borovice, agáty. Lenže potom prišla občianska vojna. Vybombardovali si ich. Prach si ešte nesadol. Víri v jednom kolotoči. Mesto leží v kotline, z ktorého sa nevie vymotať ani vietor, ani ľudia. Vyjdeš na ulicu – prach, špina, hluk. Kábul je 1600 metrov nad morom. Život sa tu odvíja od studní. Skoro všetky studne boli svojho času zamínované.
Utorok
deň stretnutia s dekanom fakulty žurnalistiky. Šarmantný pán, ruštinu ešte trocha láme. Angličtinu už. Pozná staršie české a slovenské filmy. Všetko povedal trikrát. Pre istotu zakaždým vymenil tlmočníka. Najskôr som si myslel, že to preto, aby predišiel nedorozumeniu. Vysvitlo, že tlmočníkov menil preto, lebo im postupne končila pracovná doba. Sú tu napospol nesmierne milí ľudia. Ale altruizmus a dobrovoľníctvo tu ešte neprišli do módy. Nakoniec prišiel pán v striebornom hodvábnom obleku. Ulízaný ako Elvis. Aj taký žoviálny. Dojednali sme sa na cene. Na dobrej cene. Za dve hodiny tlmoženia z perzského dari do angličtiny a späť honorár vo výške učiteľského mesačného platu. Exkluzivita má svoju hodnotu. Outfit zase svoju cenu. Mimochodom, chlapi tu venujú svojmu zovňajšku naozaj veľa pozornosti. Dôraz sa kladie predovšetkým na nikdy nekončiace pričesávanie vlasov lesklých od pomády. Vodič, ktorý nás viezol z letiska, na to využíval každú rovinku. Pustil volant a sústredene sa česal. V jednej ruke hrebeň, druhou učesané prihládzal.
Pondelok
zažil som Kábul zblízka. Všetko, čo sa dá obložiť vrecami s pieskom, omotať ostnatým drôtom a schovať za vysoký plot z tehál pozliepaných blatom, je obložené pieskom, omotané a schované. Nevidel som ani jedno okno. Mesto vyzerá ako Minotaurovo bludisko bez plafónu, zato so zúrivo vyškereným slnkom na bezfarebnej oblohe. Peklo zahusťujú – smradom, horúčavou a hlukom – všadeprítomné agregáty. Centrálnemu rozvodu neveria ani malé deti.
Ulice sú, okrem krasopisne zamračených bradáčov, agresívne žobrajúcich matiek a jednonohých invalidov s nežnými úsmevmi, plné cyklistov, somáristov a motoristov. Všetci džavocú a trúbia, akoby od toho závisel ich život.
Večera v libanonskej reštaurácii bola skvelá. Kým sa človek dostane dnu, musí prejsť trojnásobnou ozbrojenou hliadkou. Ani som nepípol. Rovno pred naším autom zastreľoval svoju novú pištoľ chlapík, z ktorého sa vykľul nervózny asociál. Za terč mu poslúžil telegrafný stĺp stojaci oproti cez ulicu. Tesne vedľa stĺpa stál iný ozbrojenec. V hustnúcom súmraku hlásil zásahy.
Inak – večera bola naozaj výborná. Libanonská kuchyňa je skvelá. Šalát z paradajok, cesnaku a petržlenovej vňate vedia povýšiť na excelentné jedlo. U nás by to nežrala ani koza. Tu sa bolo prečo zalizovať až za ušami.
Nedeľa
Skoro celú som prespal. Nadmorská výška robí svoje. Okrem toho let z Viedne do Dubaja meškal. Nestihol som prípoj do Kábulu. Zháňanie novej letenky. Čakanie na letisku. Dvanásť hodín. Exotika všetkého druhu. Modlitebné koberčeky. Háremy zahalených krások. Cupitajú za nadutými manželmi. Mudžahedíni sediaci si na pätách celé hodiny bez pohnutia. Na tvári výraz, až máš pocit, že hniezdia na bombe. Tikot spod ich zadku normálne počuješ. Letiskový personál taký lenivý, že tým napomádovaným snehuliakom v bielych naškrobených burnusoch sa nechce ani poškrabať po hlave, nieto obslúžiť zákazníka. Radšej po sebe nechajú pochodovať muchy farebné a veľké ako kolotočiarske maringotky. Kŕdle nádejných kurvičiek z východnej Európy – hlavne z Poľska a Maďarska. Stačí im sadnúť si opodiaľ, predstierať opustenosť. Spoľahlivo sa ich ujme príčinlivý miestny dohadzovač.
Najviac sa so mnou skamarátil veľký Sýrčan. Čakal brata. Bol nakupovať klinčeky v Manile. Zvítali sa naozaj srdečne. Vzrušene gestikulovali. Výdatne a výrečne. Keby im niekto do rúk vložil pletacie ihlice, v okamihu by uštrikovali dva navlas rovnaké svetre. Nasledovali objatia a bozky. Zoznámili sme sa. Vysvitlo, že brat prichádzajúci z Manily je hluchonemý.
Sobota
a ja som konečne dorazil do Kábulu. Zatiaľ je tu len veľa džavotu, na uliciach tlačenica. Na čele mám hrču, lebo v každých dverách sa treba ohnúť. Ešte som si nezvykol. Sprcha v hoteli je tak nízko, že som sa musel sprchovať po kľačiačky. Čudné svetlo z tých kopcov naokolo… Krajina z lietadla vyzerala ako pieskovisko. Dávno sa na ňom nikto nehral. Na vysokých kopcoch zvyšky snehu. Vyzerali ako vyblednuté zebry.
Esej vyšla v prílohe Fórum denníka SME.