Juraj Jakubisko robiť filmy vie. Ak si jeho Báthoryčku neosvojíme, urobia to iní Slovenská denná recenzistika prijíma veľkofilm Juraja Jakubiska s povinnou skepsou. Keby takýto film natočil maďarský alebo český filmár, v Budapešti a v Prahe by ľudia vyšli na námestia, pochytali sa za ruky a tancovali kolové tance s pyšnou bradou pekne vysoko. Nám sa pokojne môže prihodiť, že si ani film, ani mýtus neosvojíme.
Bola Alžbeta naša či nie naša? Slovenka či Maďarka? Ona osobne pravdepodobne tento problém neriešila. Neriešila ho ani jej doba. Do polovice 18. storočia bola v Uhorsku úradným jazykom latinčina.
Napriek tomu by sme v tom mali radi jasno. Toto chcenie nič nemení na skutočnosti, že je to nepravá otázka, jemne povedané. Lebo pravou by bola iba vtedy, ak by sme si vedeli predstaviť, že keby bolo pred dvetisíc rokmi v móde riešiť národnostné otázky proklamatívne, posledné slová Krista na kríži by museli znieť: “Eli, Eli, prečo nie som Slovák!?” Inak by Božieho syna naša Matica dodnes neakceptovala. A čo by to bola za cirkev bez našich otcov biskupov!
Mýtus našej slovenskosti
Otázku našskosti Alžbety B. môžu legitímne riešiť iba celkom mladučkí intelektuáli v stave rozpuku vlastnej identity. Len ako cvičenie z argumentácie. Ak to robia starí bardi, je to smiešne a škodlivé. Mladosť si prehajdákali pritakávaním komunistom, zrelý vek kondolovaním nacionalistom, že zlatý vek svetovlády Slovákov ešte nenastal (a podľa výsledkov Eurostatu v dohľadnej dobe nenastane), pričom ich poúčajú, že to treba robiť onakvejšie než baťko Vajanský (on osobne nacionalista rozhodne nebol!) – ak mýty nemáme, treba si ich vymyslieť. Viete, že podľa mečiarovského ministra kultúry Hudeca sídlia slovanskí bohovia na Veľdube? Prečo nie na Veľlipe? Nuž – dve mäkké ľ po sebe by nezvládol ani Záborský.
No tak teda našich bohov (napospol vycucaných z usilovného grafomanského prsta) posadil na jeden z erbových symbolov germánskeho kultúrneho okruhu. To sú oni, dobrí chlapci matičiarski. Prikrešú, opentlia, rázsoškou podoprú, keby fúkalo. Prstom kľavým od listovania v nikým nečítaných budovateľských almanachoch hrozia každému, kto im netlieska, odchovaní na hrudi Matice. Aj skôr ich mohla odstaviť, lebo už dobre vyše polstoročia jej žľazami neprúdi nič onakvejšie než riedulinká kýška, ergo kopýtko (baťko Škultéty toto idiomatickô slovné spojenie radi používali) v žilách žiadnej krvi nemajú, ba ani len ten ťapákovský cmar už nie, iba žlč a blen a pod zachmúreným obočím dvakrát vranie oko, jedovaté až hrôza.
Oni by veru radi asi iný film, inú Alžbetu, iné dejiny vôbec.
Mýtus historickej pamäti
Chodil som do školy v čase, keď som sa na hodinách dejepisu dozvedel oveľa viac o dejinách medzinárodného robotníckeho hnutia a prvého štátu proletariátu než o dejinách vlastnej krajiny. Z tých som sa dozvedal len to, čo s nimi nejako súviselo, a ešte to muselo vychádzať napekno, lebo veď svetlé zajtrajšky nepustia, takže mnohé z toho, čo sa stalo, som sa alebo nedozvedel, alebo mi to moji učitelia vyložili s ohavným skreslením. Dejiny Uhorska, Rakúsko-Uhorska, medzivojnového Československa a Slovenského štátu nás učili v rozsahu popisiek pod dobovými ilustráciami. Históriu Európy sme sa učili tak, ako keby sa nás netýkala viac než dejiny filatelistického hnutia na Borneu.
Ak majú iné spoločenstvá bohaté dejiny, znamená to, že majú fungujúcu, veľkokapacitnú kultúrnu pamäť. My Slováci máme akurát tak veľké okno ako po nejakom grandióznom fláme. Škoda, že sa naši prapredkovia zhulákali hneď na jeho začiatku. Mám zotrvať v tejto pomýlenej agónii len preto, že som mal smolu na učiteľov? A keď z nej chcem vybŕdnuť, kam sa mám obrátiť? Na historikov? Mám sa ponoriť do umeleckých diel? Vrhnúť sa do debát o tom, či je parenica naša, alebo poľská? A Jánošík? Aj ten je náš aj poľský… Znamená to, že Jánošík je vlastne parenica?
Mýtus Janko Hraško
Slovenská kultúrna verejnosť (rozumej denníkoví recenzenti, úvodníkari týždenníkov pápežskejších než pápež, autori statí ako je táto, blogeri a anonymná internetová pospolitosť vôbec…) od každého umeleckého diela očakáva všetko odrazu. Aj historickú vernosť, aj kompozičnú dokonalosť s katarzným vyústením. Smiech, slzy, pekné herečky, dobré kostýmy, explicitné erotické scény. Dôležité je aj to, aby sa imperatívne vztýčený prst umeleckej kritiky uvidel v posolstvách diela.
Mýtus Juraj Jakubisko
Máme ho radi, lebo je náš a môžeme sa ním pýšiť pred zahraničnými návštevami. To neznamená, že si doň nekopneme, keď sa dá. Veď je náš. A keď je taký neopatrný, že ešte pracuje, napriek tomu, že by si mohol užívať staré zásluhy. A prešustroval štyristo miliónov! Len povážte! Koľko za to mohlo byť – čoho? Historicky verných Báthoryčiek? Filmov mladých tvorcov?
Autor pracuje s tézou. Jeho úlohou je pretransformovať ju do umeleckého diela. Ak sa mu to podarí, všetci sú spokojní, opájajú sa tou metaforou. Ak nie je jasná ako tlesknutie, otvára sa priestor na polemizovanie s ňou. Diváci robia súpis chýb, ktoré autor v procese tvorby urobil. Jakubiskove filmy sú potom umelecké, ale bez vášne, vizuálne pôsobivé, ale nezrozumiteľne rozprávané, slobodné, ale historicky bezcenné…
Mýtus denníkovej recenzistiky
Ak by bolo Jakubiskovou tézou urobiť historicky vernú filmovú rekonštrukciu života A. B., berme ho na zodpovednosť, že si vymýšľal. Ak by bol býval sľúbil, že urobí film za 15,50, potom môžeme mrmlať niečo o tom, že štyristo miliónov je veľa. Ak by autorke, ktorá mu v článočku hrdo nazvanom recenzia vyčítala, že má vo filme veľa slúžok, garantoval, že ich tam bude päť alebo žiadna, zoberme ho na zodpovednosť. Ak mu to vyčítame napriek tomu, že sa k tomu nezaviazal, je to obraz našej obmedzenosti, nie jeho.
Pokiaľ ide o Báthoryčku, vidím to tak, že Juraj Jakubisko má ešte stále výtlak 400 melónov. Lebo on ich dal dokopy, nie daňoví poplatníci. Uvidíme, aký je jeho výtlak prerátaný na počet divákov. Doteraz publikované reakcie recenzentov na tento film boli napospol nespravodlivo prísne a vyargumentované malichernosťami. Juraj Jakubisko filmy robiť vie. Osirelé neostanú. Ak sa k nim neprihlásime my, prihlási sa k nim niekto iný.
A propos – keď sme sa už v škole nenaučili nič poriadne o živote Alžbety B., mohli by sme sa aspoň rozhodnúť, akú koncovku budeme používať pri písaní jej mena. Pri kysličníkoch to vieme a o tých sa veľkofilmy netočia, nuž si myslím, že by sme s tým mali niečo urobiť. Lebo ako hovorieval blahej pamäti baťko Moyzes (ozaj, čo robí ten ypsilon v mene predsedu Matice slovenskej?): “Neporiadok jazyka pľuhavú myseľ značí.” Možno to nepovedal, ale myslel si to celkom naisto.
Text vyšiel v prílohe Fórum denníka SME.