Na Slovensku po stáročia nebolo pre našinca väčšej pasie než odorať susedovi z medze, posunúť mu plot, alebo oň aspoň oprieť dievku najbohatšieho gazdu z dediny.
Foto: Reuters
Tak nám páni politici zasa raz pridali starostí, pani Millerová! Vojna to ešte nie je, ale šabličkami sa v slovných súbojoch už šibrinkuje. A veď chvalabohu, na to sme si ich zvolili, takže aspoň vidíme, že pracujú. Tentoraz sa predviedli v disciplíne „práca s učebnicou“! A pohoreli.
Kde boli, keď sa na triednickej hodine preberala táto téma? Zabaliť do papiera (pamätáte si ešte ten tmavomodrý?), nalepiť štítok s menom a triedou, dozadu ceruzou napísať meno používateľa a školský rok. Do učebnice neslobodno čmárať, prelamovať jej chrbát, vyrábať jej somárske rohy. Školský poriadok nedovoľuje krájať na učebnici slaninu (Imrovi Dubajovi najviac chutila nakrájaná na vlastivede, čestné slovo!), hrať s ňou pingpong, rozkurovať v kachliach. Po čerstvých skúsenostiach si dovolím pridať do školského poriadku ešte jedno odporúčanie – s učebnicami neslobodno hrať ani politické hry.
Prečo to robia? Možno je politicky nekorektné pýtať sa to nahlas, ale v duchu sa mi táto otázka vynorila už miliónkrát. Čo chcú politické elity na Slovensku a v Maďarsku dosiahnuť tým, že stále znova hrajú maďarskou/slovenskou kartou? Veľké Maďarsko? Etnicky čisté Slovensko? Revíziu južných hraníc? Chcú niečo iné?
Nech je to čokoľvek, prečo to nepovedia nahlas a zreteľne? Sami to nevedia? Vydávajú svoje individuálne ciele za ciele nás všetkých? Potrebujú nepriateľa, aby si mali na kom hasiť záhu z vlastných nenaplnených ambícií? Boja sa? Alebo naopak – neboja sa nikoho a ničoho? Naozaj sa neboja, že Kraken nacionalizmu, ktorého svojimi neuváženými reakciami na intolerantné, šovinistické a teda nutne nekultúrne excesy vypúšťajú z klietky, zožerie ako prvých ich samých? Chcú byť mučeníkmi? Bojovníkmi? Nech sa páči. Dnes nás ohrozujú iné veci, ako je záchrana národa, jazyka či jeho kultúry. Terorizmus na prvom mieste, napríklad.
Patrím ku generácii, ktorá žiadnu vojnu na vlastnej koži nezažila. Ale keďže viem, že dejiny sa opakujú, doteraz sa vždy zopakovali, mám zimomriavky z tej ľahkovážnosti, s ktorou naše a maďarské politické reprezentácie pristupujú k riešeniu, či lepšie povedané neriešeniu susedských vzťahov.
Hej, budem ich tvrdohlavo nazývať susedskými vzťahmi, lebo to má v našich krajoch bohatú tradíciu – po stáročia nebolo pre našinca väčšej pasie než odorať susedovi z medze, posunúť mu plot, alebo oň aspoň oprieť dievku najbohatšieho gazdu z dediny… To posledné zachovaj nám, Pane, čo najdlhšie, to ostatné čert ber, už je najvyšší čas! Naozaj je najvyšší čas vyrásť z revizionistických nápadov hodných ešte tak 19. storočia. Jar národov sa skončila, je načase začať si užívať leto a po prázdninách nešokovať deti barbarskými učebnicami vlastivedy či dejepisu.
Obávam sa, že na tých triednických hodinách, kde sa preberala práca s učebnicou, chýbali nielen politici, ale aj mnohí tvorcovia učebníc. Je rokmi overenou a desiatkami úžasných kníh pre deti potvrdenou pravdou, že pre malých môžu písať len veľkí. Lenže nie veľkí odborníci, špecialisti či nebodaj ideológovia. Veľkí duchom, nadhľadom a schopnosťou vidieť veci v širokých súvislostiach. Aj historických. Ak je pravdou, že dejiny píšu víťazi, je to smutná pravda. Po dnešných víťazoch prídu zajtrajší a z tých dnešných urobia porazených. To naozaj chceme naše deti vystavovať zmenám politickej klímy, robiť z nich obete politickej manipulácie vždy nanovo sa preskupujúcich účelových koalícií, na ktorých je čitateľné iba ak kto s kým proti komu, ale ani trochu nie je jasné v mene čoho, lebo ich jazyk je jazykom babylonských – hovoria, aby zastreli zmysel, nie aby zjavili svoje ciele.
Kým som cez víkend spisoval túto stať, jedným okom som sledoval dokumentárny film o krokodíloch, a v Dunajskej Strede sa popritom romantické typy obtĺkali v mene – naozaj neviem v mene čoho. Krokodíly ma zaujali svojou dokonalou výbavou na prežitie. Jej základným kameňom je osemgramový mozog. Zabi, zožer, oplodni – tri neuróny, minimalizácia poruchovosti. Plus nepriestrelná koža a najodolnejší imunitný systém spomedzi živočíchov. Perspektívny predátor už niekoľko stámiliónov rokov.
Na tých romantických typoch z víkendového spravodajstva z futbalu ma v podstate zaujalo to isté. V Budapešti pálili vlajku. Slovenskú. V Dunajskej Strede sa bili po hlavách. Maďarských i slovenských. Bi a zožer. Prinajmenšom jeden neurón im ešte ostal v zálohe. Dúfajme, že aj ostane, lebo historická skúsenosť je taká, že títo nesmrteľní romantici sa alebo pária medzi sebou, alebo obcujú so zombíkom nacionalizmu namiesto toho, aby ho už nechali odpočívať v pokoji.
Nechcem ich ospravedlňovať, ale chápem ich. Keď sa uhrovitá pokožka (len, prosím, žiadne alúzie!) skombinuje s osemgramovým mozgom a vykonávacím predpisom nadiktovaným frustráciou a absenciou zdravého rozumu, nemôže z toho povstať nič sofistikovanejšie než nezmieriteľné nepriateľstvo a neutíchajúci boj. V mene čoho? A sme znova pri politikoch. Lenže politici mlčia. A keď nemlčia, hovoria také capiny, že si človek povie – radšej mohli ostať ticho. Pritom majú ideálnu šancu zohrať aktívnu a už zasa raz nanajvýš potrebnú úlohu. Môžu pomôcť riadne, aj so všetkými rituálmi, cesnakom, dreveným kolom do čela, prežehnaním sa a popľutím cez ľavé plece pochovať zombíka nacionalizmu. Keď už nechcú takéto obskúrnosti celebrovať, nech aspoň neminištrujú obdobným aktivitám legitimizujúcim prítomnosť živých mŕtvol v našich krajoch.
Mimochodom, keď som sa dozvedel o víkendových, nešportovo nekultúrne nebezpečných udalostiach, aj mne na chvíľu bezmocne ovisli ruky. Lenže to neslobodno. Sme povinní usviedčať hlúposť z pretvárky a pretvárku z hlúposti. Takto si predstavujem prácu s učebnicou, milí žiaci. A prihováram sa za preberanie tejto témy aj v politickej triede.