PF 2008. Návod na použitie: v konečnom dôsledku nemusíme mať všetkoAko na Nový rok, tak po celý rok. Ľahko povedať, ťažko urobiť. Ale aj tá najdlhšia cesta sa začína prvým vykročením. A tak som si povedal, že odteraz už žiadne experimentovanie s vlastným životom, žiadne novátorské pokusníctvo na vlastný účet, pohľadajme, oprášme a užívajme, čo máme.
A hneď sa dostavili výsledky, lebo keď som na Nový rok vstal z postele, zistil som, že už nie je vonku tma až do obeda, lebo veď na Nový rok o slepačí krok a tak som veselo vykročil do nového roka, lebo ranné vtáča viac nakráča.
Okolo obeda ma už síce príšerne boleli nohy, a náladu mi kazila aj sova, ktorá na mňa vyvaľovala oči, a v tých očiach mala otázku, a tá otázka sa, bohužiaľ, dala prečítať, a ja som na ňu nemal odpoveď, lebo kam kráčaš, človek, znela tá otázka, a videl som, že má nachystané aj ďalšie zákernosti, byť či nebyť bola najnevinnejšia z nich, nevedel som, že sova chodí do divadla, potvora!
Ale nedal som sa, pretože veselá myseľ, pol zdravia značí a v zdravom tele zdravý duch, a navyše neklesavý, a to ja teraz, keď už budem stále veselý a šťastný, budem naozaj potrebovať, lebo mi pomaly, ale isto dochádzalo, že hoci láska ide cez žalúdok, a aj keď je košeľa bližšia ako kabát, veru nevystačím s nimi, lebo z lásky nevyžijem, a za päť prstov a šiestu dlaň sa nenajem, aj keď niektorí by mohli povedať, že pomôž si, aj Boh ti pomôže, predsa sa mi len nechcelo uveriť, že príležitosť robí zlodeja, lenže vonku mrzlo, mne v bruchu hudci vyhrávali, nuž som sa podvolil ľudovej múdrosti z čias reálneho socializmu a ukradol som si trocha ľudského tepla zo všetkých tých novoročných vinšov, čo poletovali vo vzduchu, lebo veď milé slovo odrazu dvoch zohreje, a vtedy sa ukázalo, že ono socialistické čo neukradneš – nemáš už dávno neplatí, lebo ukradol som, a aj tak som nemal, nevedel som, že porekadlá majú záručnú dobu, nevedel som, ale už viem, kopať ma netreba, stačí mi pošepnúť, a nakoniec, lepšie je raz vidieť, než trikrát počuť, a ja som videl, na vlastné oči, čo dokáže pravé slovo na pravom mieste, a veď aj slovo je čin, netreba hneď plytvať, hrach na stenu hádzať, veď z duba som nespadol, dvakrát tú istú chybu neurobím, budem sa už spoliehať iba na nadčasové múdrosti, sľubujem.
Nuž, keďže vo mne takto hrklo, došlo mi, že nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina, aj som si poplakal, ale nech, na mňa sa vykašľať, len aby vám dobre bolo, milí moji, ostanem ja v barančom rúchu a dokončím svoju púť za šťastím, lebo nie ten je majster, kto robotu načne, lež ten, kto ju dokončí, aj som pookrial na duchu, už som sa toľmä nekváril, nepatrí sa nad iných vyvyšovať, veď to poslední budú pri poslednom zúčtovaní prví, nie prví, tí budú poslední, a potom je to aj nepraktické, lebo do vysokých stromov hromy bijú, a keď netrafia, ešte nie je všetkých dní koniec, lebo keď sa rúbe les, lietajú triesky, takže zavrátil som sa hneď z kratšej cesty, aby mi nebodaj nenapršalo do nosa, veď mrzlo, mohlo by mi ho vo dvoje roztrhnúť.
Je len pochopiteľné, že som bol v tej novoročnej nádejnej situácii nanajvýš ostražitý, lebo veď nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, a hoci každý deň stretnúť človeka – to stačí, ja by som sa bol v tej chvíli zaobišiel aj bez stretnutia, lebo ak platí, že z každého stretnutia vychádzame zmenení, akékoľvek stretnutie v tej chvíli by znamenalo ohrozenie môjho východiskového šťastného a veselého rozpoloženia, ibaže by tá zmena smerovala vyššie, rýchlejšie, silnejšie, takže som sa na malý okamih aj potešil, lenže vzápätí som sa stlmil, uvedomiac si, že rozvážnemu šťastie praje, pretože nič do neba nerastie a pýcha predchádza pád, a to by som nerád, najmä v onen sviatočný deň nie, lebo kto vysoko lieta, hlboko padá, a tak som sa zľakol vlastnej predstavivosti, uvedomiac si, že kto druhému jamu kope, sám do nej padne, a potom, tam, padnutý, hlboko, na dne, si má šancu uvedomiť, že neslobodno hádzať perly sviniam, najmä vtedy nie, keď on sám je tou perlou, pretože nevie dňa ani hodiny, a ani sa nenazdá a príde do módy nejaká iná perla ducha, a tá jasne poukáže na to, že ten, čo predtým hádzal, sám je sviňa, a aj keď ten druhý nie je nikto iný, než moje lepšie ja, bolo to odo mňa nepekné, aj keď láska dáva človeku krídla, a určite to platí aj o sebaláske, takže múdrosť potom znie, že sebaláska dáva sebakrídla alebo ešte lepšie, že sebaláska sebe dáva krídla, no ale prečo nie, veď buďme chvíľu sebeckí, kto sám seba nemá rád, ako môže milovať blížneho svojho?
Nemôže byť vždy človek človeku vlkom, trošku som sa aj začervenal, keď som na túto treskutú múdrosť prišiel, lebo veď posaď sedliaka na koňa a už ho nedohoníš, no a čo, keď do pekla, tak na parádnom koči, a radšej neskoro, ako nikdy, lebo aj keď kto včas dáva, dvakrát dáva, hoci niekedy by stačilo aj raz, a v konečnom dôsledku nemusíme mať všetko, veď dokonalosť je v zriekaní sa, a kto nič nerobí, nič nepokazí.
Poslednou chybou, ktorú som však urobil ešte vlani, bolo zapnutie mobilného telefónu ráno, v posledný deň roka. Našiel som si v ňom ponuku napísať tento text, ale až dnes som si definitívne uvedomil, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami a že pravdu mala moja mama, keď odo mňa nechcela nič viac, len aby som bol čistotný a pobožný, mal som ja poslúchnuť, lebo kto si nectí otca matku, kráča isto pod šibenicu, a tak mi neostáva nič iné, než uposlúchnuť aj túto ľudovú múdrosť a predísť tak všetkým trápeniam a nástrahám nastávajúceho roka a skončiť tam, kde ma už čakajú, lebo veď všetci mi odjakživa prorokovali, že rastiem pre šibenicu, takže keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte, šťastného a veselého, lebo ako na Nový rok, tak po celý rok!
Text vyšiel v prílohe Fórum denníka SME.