Ako hovorí, o čom hovorí, o čom mlčí a či jej nestúpla sláva do hlavy, či sa jej v gestách, pohľadoch, úsmevoch neusádzajú bohorovnosť, nadradenosť a blahosklonnosť. Autor sa díva a priznáva, že je zaujatý.
Nepamätám sa, kedy som počul prvý raz o kandidatúre Ivety Radičovej. Zato sa však pamätám, že táto zvesť, vtedy vlastne ešte len fáma, nespôsobila vo mne to, čo väčšina podobných fám. Nezačal som sa vyškierať od ucha k uchu, jednoducho – ironický úsmev sa nedostavil. Samého ma prekvapila automatická otázka, ktorá vlastne bola odpoveďou – a prečo nie!
Prečo nie?
Druhá moja asociácia bola – škoda, že sa toho nedožil Stano Radič. Naozaj by ma zaujímalo, čo by jej poradil ako manžel, ako otec ich dcéry, ako spoločensky rešpektovaný „radič počasia”. Pamätáte sa, aký akurátny vedel byť? Ako vedel zaťať? O to účinnejšie, že to robil so šarmom a vtipom. Zabával som sa maľovaním predstavy, že by musel vedľa pani prezidentky vítať štátne návštevy a starať sa o program pre manželky prezidentských či korunovaných náprotivkov našej hlavy štátu. Ponúkol by im neortodoxný výklad našich dejín? Okomentoval by tak aj tie ich? Bez urážok? A pritom vtipne? To by bola malina. Vzápätí som si uvedomil, že Iveta Radičová s týmto chlapom prežila vyše dvadsať rokov. To znamená, že by sme my, krajina so sklonmi k historicky motivovanej melanchólii a urputnej patetickosti veľkých duniacich slov, mali konečne hlavu štátu so zmyslom pre inteligentný humor? A prečo nie.
Druhý raz som sa začal vážne zaoberať predstavou, že Iveta Radičová bude našou prezidentkou niekedy začiatkom leta 2008. Stretli sme sa na Pohode. Bolo na nej vidno, že si prišla vyskúšať svoju novú sociálnu rolu. Už nie sympatická kométa na politickom nebi Slovenska odsúdeného na úspech, ale etablovaná politička.
Pozeral som sa, či jej nestúpla sláva do nosa, či sa jej v gestách, pohľadoch, úsmevoch neusádza bohorovnosť, nadradenosť a blahosklonnosť. Či nepodľahla predstave o svojej veľkosti. Iveta Radičová sa medzi uvoľnenými ľuďmi cítila ako ryba vo vode. Práve tam vznikol nápad urobiť knihu rozhovorov. Začali sme sa rozprávať pravidelne. Medzitým sa stala oficiálnou kandidátkou. V jednom z našich rozhovorov povedala, že slová nepresviedčajú. Pozitívne príklady áno. To mi pomohlo definovať si jej pozíciu pre seba. Jej príbeh považujem za vyslovene pozitívny príklad. Ešte to chce happy end. A prečo nie?
Tretí raz som sa touto myšlienkou musel zaoberať vo chvíli, keď sa ma na Ivetu Radičovú opýtala moja mama. Ta to vyžera byc poradna žena, skonštatovala, keď si spárovala to, čo vedela z médií a z dosluchu, s tým, čo som jej povedal ja. Tým bola pre mamu vec voľby vybavená. Hodnotenie „to vyžera byc poradna žena” je nielen v očiach mojej mamy, ale aj v očiach jej sestier, ich manželov a známych, sústredených okolo synodálnej bunky v Spišskom Štiavniku, ekvivalentom najvyššieho štátneho vyznamenania udeľovaného za celoživotné dielo, osobitné zásluhy a vzornú reprezentáciu dokopy. Udeľuje iba na základe širokého spoločenského konsenzu, čo je v mojej rodnej obci verbalizované formuláciou – aj hlopi pred koscelom tak hvareli.
Podobné situácie
Moja mama aj Iveta Radičová majú svoje rozhodovanie za sebou. Možno to vidím zjednodušene, ale predpokladám, že vo chvíli, keď sa rozhodovali, či do toho pôjdu, boli v podobnej situácii. Systémovo rovnakej. Zvážili všetky pre a proti, nadýchli sa a z možností áno-nie si jednu vybrali. Konali.
Od leta nerobím nič iné, iba si pozorne všímam, čo Iveta Radičová robí, nerobí, ako to robí, či nerobí, ako sa tvári, ako gestikuluje. Prečo mlčí, keď mlčí. Mám výhodu, že to môžem robiť zblízka. Ako kto rozpráva, tak aj myslí. Aký slovník má Iveta Radičová? Komplikovaný a štruktúrovaný alebo jednoduchý a dôrazný? Má ho veru komplikovaný. Ale keď robiť zložité veci jednoducho je také ťažké.
Vystupuje z pozície osvieteného vodcu, spasiteľa, záchrancu? V jej slovníku prevažujú pojmy človek, občan, jednotlivec nad pojmami národ, krajina, my. Obracia sa ku každému z nás, nevylučuje nikoho. Neuplatňuje manichejské delenie na priateľov a nepriateľov.
Zatĺka svoju boľševickú minulosť? Ospravedlňuje ju? Nemusí. Nemá takú minulosť. Nebojí sa priznať, že má slabosť pre bezbranných. Keď nebojuje za seba, ale za slabých a bezmocných, je najsilnejšia. Má toto robiť hlava štátu? A prečo nie?
Čo všetko chceme od nášho prezidenta? Aby bol múdry, a teda aj spravodlivý, rozvážny a pokorný, ergo krásny, lebo veď vieme, že po tridsiatke si každý z nás môže za to, čo sa mu zračí v tvári. Iveta Radičová je pôvabná a šarmantná žena.
Svätica, dúfam, nie je, má teda vedieť robiť aspoň zázraky? Taký tu už bol a všetci vieme, ako skončil. A to mal podporu samotného Boha, nie iba platonické imprimatur od KDH. Máme niekoho lepšieho? Kto sa na to cíti, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. Niekedy mám taký pocit, že my nechceme ani spravodlivosť pre každého, ani právny štát, ani rovnosť príležitostí, ani prezidenta, vládu či parlament, ktorým by toto všetko ležalo na srdci, lebo by sme prišli o to, čo nám je najdrahšie – o možnosť frflať. Celkom súkromne si myslím, že jej víťazstvo je takmer isté. Viacerí verejne činní intelektuáli už zaútočili. A títo chlapci predsa majú neomylný talent ofrflať všetko, čo má reálnu šancu na úspech.
Aké sú jej témy? Rodina, spravodlivosť, vlastenectvo. Občianske cnosti. Má aj menej vznešené starosti? Korupcia, slušnosť v politike, zvyšovanie citlivosti voči potrebám znevýhodnených, vlastenectvo ako pragmaticky realizovaná kolektívna zodpovednosť za budúcnosť Slovenska sú predsa živé a silné témy. Vo vzťahu k nim má Iveta Radičová silnú pozíciu. Neprešustrovala si ju. Je to málo? Mala by urobiť ešte niečo veľké a čisté? Umyť slona?
Na rozdiel od intelektuálov, ktorí sa kŕmia spoločenskou skepsou ako ruskí zbohatlíci kaviárom, ibaže namiesto šampanského ho zapíjajú kváskom z vlastných frustrácií, sa mi žiada postaviť sa na niektorú stranu. Neznášam širokú rozkročenosť medzi tým, čo chcem a čo môžem urobiť. Rozhodol som sa postaviť na stranu toho, čo urobiť môžem. V tejto chvíli to má podobu približne tisícky slov.
Moja mama voľby nerozhodne. Ale rozhodla sa konať. Jej ani nenapadlo nevyužiť možnosť niečo urobiť. Urobme hocičo, len niečo urobme. Nechcem byť lepší ako náš prezident. Už mám toho pocitu plné zuby. Nemám ilúzie o sebe samom. Kto spáva s ilúziami, zobúdza sa sklamaný.