Zo soboty 1. januára na nedeľu 2. januára som mal dlhý a farebný sen. Hrozný sen. Kúpil som si noviny a – nespoznal som ich. Boli to moje obľúbené noviny, a neboli to moje obľúbené noviny. Pod článkami boli podpísaní mnohí kolegovia, známi, kamaráti, či dôstojní názoroví protivníci, dokonca aj ja sám! Ale to, čo bolo v článkoch nad tými menami, bolo – hrozné. Ako inak, v hroznom sne? Začítal som sa a zistil som, že došlo k príšernému spiknutiu. Niekto vydal lžinoviny, napadlo mi.
Čítal som ďalej a mal som pocit, že noviny, ktoré držím v rukách narýchlo zbúchali nejakí snaživí skautíci, ktorí zvýšeným nasadením prekrývajú nedostatok rozhľadu, rozvahy a akútnu neprítomnosť kritického myslenia. Na titulke svietil vehementne moralizujúci, no intelektuálne mdlý úvodník na úrovni školskej slohovej práce. Obsedantne jednostrunné komentáre boli poskladané z notoricky známych štylistických figúr bez obsahu. Okrem toho, že autori nimi naháňali počet znakov, boli len nekonečným prežúvaním notoricky známych klišé, faktov a dohadov, živených agentúrnym spravodajstvom. Klebety z parlamentného bufetu, rokmi povýšené na axiómy a od reality odtrhnuté povery vystupovali v úlohe nevyvrátiteľných tvrdení. Otvoril som kultúrnu rubriku. Tam – literárne, divadelné a filmové recenzie na úrovni dojmológie a prerozprávania „deja“ (!), ignorujúce elementárne pravidlá žánru. Žiadne kvalifikované hodnotenia, zato nadmiera súdov a bohorovných rád tvorcom – ako to mali napísať, zrežírovať a zahrať, ak sa chceli zapáčiť. Ale ani to by im veľmi nepomohlo, ak nie sú členmi mafie pologramotných pohrobkov alternatívy z 90-tych rokov. Hudobné dianie komentované v polohe insajderského čítania z lejblu, zrozumiteľné azda iba členom fanklubu príslušnej kapely. Správy sa zredukovali na predpovedanie katastrof v ekonomike, spoločnosti, prírode. Objektívne informácie reprezentovali predpoveď počasia, kurzovný lístok a výsledky športových zápasov. No a to všetko korunovali pravopisné chyby a preklepy. Moje obľúbené noviny boli na takej príšernej úrovni, že keby vyšli v Maďarsku, nikto by Viktorovi Orbánovi nemohol zazlievať, že ich dal zakázať. Už len z úcty k čitateľom, elementárnym zásadám žurnalizmu a Egonovi Ervinovi Kischovi.
Nastúpila spomienková pasáž sna, čiernobiela. Sedel som na bratislavskom Námestí SNP a so zaujatím som čítal svoje noviny. Na stránky padol tieň. Vzápätí sa mi na chrbte roztancoval zložený dáždnik. Za dáždnikom svietila fialová trvalá ondulácia. Ondulácia držala dáždnik za tenší koniec. Tým hrubším mi vehementne vysvetľovala, že som protislovenský živel, židák a zapredanec. V bezmocnom úžase som čakal, kým sa babka unaví. Čakal som dosť dlho. Keď to vyzeralo, že jej dochádzajú národne uvedomelé sily, zohol som sa po noviny. Tie to totiž schytali prvé. Keď to rozhorčená dáma zbadala, vytrhla mi ich z rúk, vo štvoro roztrhla, poskákala po nich a okomentovala zvučným „tfuj!“. Vytiahla dáždnik spod pazuchy a odkráčala triumfálnym krokom. Po boji je každý generál, ale čestné slovo – aj ja som mal pocit, že som víťaz. Pozbieral som dotrhané noviny z prachu. Vo veselom rozmare som si šiel kúpiť ďalšie. Kým som sa do nich začítal, opatrne som sa poobzeral. Pre Mečiarove babky demokratky boli moje obľúbené noviny to, čo pre býka červené súkno. A veď vtedy aj mali takú silu, pošepol mi hlas z netušených zákutí pamäte. Mienkotvornú, hovoril sa. Len čo som zapichol oči do riadkov, znova som bol v prítomnosti. A znova som nevychádzal z údivu, čo sa to s mojimi obľúbenými novinami stalo. Zachcelo sa mi zvaliť to na tlačiarenského škriatka, ale to by bolo lacné.
V polosne, zmorený vlastnou predstavivosťou, som si uvedomil, čo má na svedomí túto nočnú moru. Nedávno som mal to potešenie a česť robiť rozhovor s pani profesorkou Soňou Szomolányi. Zbožňujem jej historický optimizmus. Prišla však reč na médiá. Je smutné, že naše mienkotvorné noviny sa zo strážcu demokracie (watch dog) zmenili na „attack dog“, poznamenala. Útočia hrubo, nevyberane a svoje útoky nezvládajú. Presne tak, ako zle cvičené bojové psy. Takže tu je pes zakopaný… Ale ako ho umravniť, keď rukou ho trestať neslobodno a novinami sa nedá, lebo by ste mu nebodaj spinkou vypichli oko? Lebo ešte aj to sa mojim novinám v tom zlom sne prihodilo – niekto ich zospinkoval. Noviny rád čítam pri rannej káve, spinky ma otravujú, ale čert to ber, keby sa im nič horšie nestalo…
Zobudil ma vlastný smiech. Smiech úľavy. Viete ako som prišiel na to, že to bol sen? V nedeľu predsa moje obľúbené noviny nevychádzajú!