Skôr povinnosť než právo / Esej

Rozmýšľal som nad politickými špičkami na Slovensku a ostalo mi smutno. Len čo prehovoria, robí to na čele vrásky. Bohužiaľ na čele voliča. Prakticky nepoznám voliča, ktorý by spolu s hlasovacím lístkom, nevhadzoval do volebnej urny vážnu obavu, že človek, ktorému dal svoj hlas, mu bude robiť štyri, či päť rokov hanbu len čo otvorí ústa. A to hovorím o obsahu i forme jeho prehovoru.

Rozmýšľal som nad politickými špičkami na Slovensku a našiel som medzi nimi len málo takých, ktorých by som si mal prečo vážiť. A pritom ja som dosť vďačný občan, chápavý a tolerantný, takrečeno uvedomelý, s odpustením. Predovšetkým preto, že si uvedomujem svoje vlastné obmedzenia a slabosti. V kombinácii s vedomím, že nič lepšie, ako zastupiteľná demokracia, ľudstvo na správu vecí verejných ešte nevymyslelo, to so mňa robí človeka aktívne uplatňujúceho svoje občianske práva. A povinnosti. Lebo právo voliť, nech to znie akokoľvek, je to pre mysliaceho človeka skôr zvnútornená povinnosť, než právo.

Rozmýšľal som nad politickými špičkami na Slovensku a pýtal som sa sám seba, koľko vody, času a planých rečí budeme musieť ešte nechať vybublať do stratena, kým sa znova stane pravdou, že národné záujmy v slovenskej (a európskej, teda svetovej) politike, bude reprezentovať intelektuálna elita. Taká elita, ktorá pred sto rokmi Slovenskú národnú stranu burcovala z politickej pasivity a vyzývala jej členov, aby kandidovali do Uhorského snemu. Medzi tými, ktorí za politické prebudenie slovenského národného živlu (dobový slovník) horlili najviac, bol aj Milan Rastislav Štefánik, ku ktorému sa dnešná SNS tak vehementne hlási, napriek tomu že to bol čechoslovakista, kozmopolita a slobodomurár – teda ich úhlavný nepriateľ. Aspoň zo zorného uhla dnešnej reprezentácie slovenskej národnej agendy. Keby toto zamyslenie písal on, asi by, s bravúrou, šarmom a vehemenciou sebe vlastnou napísal, že národnú stranu na Slovensku dnes nereprezentuje intelektuálna elita, ale – intelektuálne jelitá.

Rozmýšľal som nad politickými špičkami na Slovensku a ostalo mi smutno z toho, že musím dať za pravdu osobe, ktorá je skôr reprezentantom šikovného politického marketingu a kozmetického priemyslu, než nejakej čitateľnej a obsažnej politickej agendy. Musím jej dať za pravdu v tom, že vďaka dnešným reprezentantom strany, ktorá sa vehementne hlási k tradíciám a záujmom spojeným s emancipačným procesom tvorby slovenského národného povedomia ako povedomia politického národa, sa na Slovensku národné sa stalo synonymom primitívneho, hlučného a – vulgárneho.

Rozmýšľal som nad politickými špičkami na Slovensku a našiel som len niekoľkých, u ktorých vnímam postoje a činy, ktoré im dávajú právo vyhlasovať sa za reprezentantov záujmov svojich voličov. Len čo pominie volebná kampaň, masívna väčšina z nich sa obráti k svojim voličom ak nie chrbtom, tak prinajmenšom sa mierne odvrátia od skutočných problémov krajiny, a pospolitému ľudu ukazujú len svoje hrdinské profily – jedni sprava, druhí zľava a venujú sa len sebe navzájom. Ak by som mal zhodnotiť obsah a formu ich vzájomnej komunikácie, vystačil by som si s prímermi zo živočíšnej ríše – štekajú, prskajú, kotkodákajú. Obsah primeraným zvolenej forme. Ak sa medzi nimi nájde jedinec, ktorý má ambíciu komunikovať obsažne, vecne, korektne a zodpovedne, ich triezvy hlas v tej kakofonickej haravare úplne zanikne.

Rozmýšľal som nad politickými špičkami na Slovensku a je mi neveselo z toho, že boľševická, eštebácka, či nacionalistická mentálna výbava sa javia byť najlepšou muníciou do reálnej politiky. Úzko mi je z toho, koľko ich v našej politike ešte (už zase?) je, aký dostávajú priestor a aký majú výtlak. Stávka na najnižšie pudy, xenofóbne nálady a primitívne vykazovanie inakosti ako primárnej zámienky na onálepkovanie názorového protivníka ako nepriateľa, majú taký úspech. Nie medzi občanmi, ale opäť – medzi politikmi. Máme dvadsať rokov po Novembri a ako to už pri výročitých sviatkoch býva, budú mať politici plné ústa rečí slobody a národa. Ale v ich slovách bude dunieť prázdnota rozširujúca čierne diery v našej kolektívnej pamäti s pažravosťou príznačnou pre všetky zhubné organizmy parazitujúce v tele hostiteľa.

Rozmýšľal som nad politickými špičkami na Slovensku a ostalo mi úzko z toho, že ich musím podozrievať z toho, že mi zámerne usilujú o fyzické aj duševné zdravie. Moja paranoidná povaha je permanentne v stave pohotovosti, pripravená, citujúc ich vlastné slová, usvedčiť ich z toho, že každé ich verejné vystúpenie je namierené proti základom štátnosti, ústavnosti a zdravého rozumu. Vychádzam z prostého pozorovania, z neúprosnej empírie, ani nezveličujem, ani vymýšľať si nemusím, ani osobitne bystrý, bohužiaľ.

Rozmýšľal som nad aj nad sebou a zistil som, že si ako volič, občan neprosím také menu z politickej kuchyne ako je puding á la Monika, či strapačky tety Aničky, ani intelektuálne jelitá. Nie je to preto, žeby som bol preberavý. Nie je to ani preto, žeby som chcel, aby sme všetci jedli z jednej misy, jednu kašu, taký naivný nie som. Majme na stole všetko, čo „dom dal“, ale podávajme to – kultivovane. Nad tým, že sa mi to bytostne žiada, som ani veľmi rozmýšľať nemusel.