Zainteresované strany v Budapešti a Bratislave by mali vyjsť z toho, že maďarská menšina na Slovensku žije fakticky v dvoch spoločenstvách: kultúrno-jazykovom a občiansko-štátnom. Podporovať traumy, ktoré môžu mať zázemie v histórii, najmä v jej mytologickej podobe, je pre politikov obľúbená práca, ale pre okolie je nadovšetko nebezpečná. Pokúšam sa pozerať na slovensko-maďarské vzťahy už z nadhľadu priamo vesmírneho, ale vždy keď si myslím, že sú na samom dne, ukáže sa, že sa predsa len mýlim, nie je to dno definitívne. Bol som v tejto veci väčšinu života skôr skeptik, ale keď som v júni 1990 odovzdával poverovacie listiny veľvyslanca […]

“Bola to intervencia a po nej okupácia,” povedal o 21. auguste 1968 a nasledujúcom dvadsaťročí Gustáv Husák v máji 1990 a rezignovane dodal: “Kto dešifruje koloniálne metódy Sovietov? Asi nikto. Kto pravdivo zhodnotí všetky stránky okupácie, v ktorej sme museli pracovať? A to bola naozaj okupácia.” Elastické mýty Takže, aj podľa Husáka – okupácia! Okupácia, ktorej sme však hovorili dvadsať rokov za tzv. husákštátu (pojem obľúbený najmä Čechmi – podľa tejto terminológie Pražská jar mala byť česká a husákštát slovenský) internacionálna pomoc. Tá prišla preto, ako sa písalo v politickom mega paškvile tohto normalizačného dvadsaťročia – Poučení z krízového vývoja […]

Nemusí byť človek veľmi rozhľadený, aby spoznal, že už dlhšie čosi smrdí v spoločenstve slovenskom – verejnom, intelektuálnom i politickom. Patologická rozčesnutosť spoločnosti krátko po roku 1989, najmä však po roku 1992, sa už zdala po roku 1998 zažehnaná, včerajšie anachronické „spory“ národných a nenárodných Slovákov či aktuálne spory Slovákov a Maďarov, komunistov a antikomunistov sa zdanlivo načas zasunuli do trezorov, aby vypučali, dobre pohnojené, v nových plodoch. Ich jalovosť si síce uvedomujú mnohí, ale pre nemálo zvyšných je to ešte stále živnosť výnosná. Jej nečasovosť je však čoraz väčšmi očividná. Aj preto sa do takejto „národnej rozpravy“ málokomu žiada zapojiť, aj preto je iba […]

Na základe udalostí roku 1968 a 1989 je legitímna otázka: aké ideály spájajú našu spoločnosť? Je príznačné, že spoločnosť, v ktorej sa ľavica teší veľkej podpore, nereflektuje nič zo svojich tradícií, ani tých ľavicových, presnejšie: je skôr spoločnosťou zabúdania ako spomínania. Ak už spomínania, tak len chvíľkového a najmä účelového a bezmyšlienkového – ešte tak odhaliť tabuľu Clementisovi, zapáliť sviečku či položiť veniec Dubčekovi a rýchlo naspäť do deformovanej reality. Intelektuálna kritická reflexia tejto tradície buď chýba z obavy pred obvinením z ľavičiarstva, ešte stále spájaného najmä s komunizmom, alebo je na úrovni dogmatického potvrdzovania, ak už nie rovno adorovania […]

Akoby nás, zdanlivo paradoxne, rozdelila až sloboda, demokracia a “láska” k národu Keď sa politici pletú do dejepisu, zvyčajne je zle – nielen s dejinami. Pravdaže, aj opak nie je ideálny – takzvaná vláda historikov v Maďarsku po roku 1990 je toho svedectvom, nielen preto, že jej vtedajší minister obrany dnes obdivuje Maďarskú gardu. My sme si po roku 1989 tiež odskúšali politické historizovanie, ale nepoučili sme sa z toho, tak ako sme sa nepoučili z deformovania histórie pred tým rokom zmeny. Nie je to totiž, žiaľ, nikdy posledný raz, keď politici načierajú do dejinných útrob, aby nám nahovorili, koho […]

Vynikajúci švajčiarsky spisovateľ Max Frisch vo svojich memoárových záznamoch spomína, že do politiky, zjednodušene povedané, vstupujú zvyčajne ľudia – myslel, pravdaže, na mužov – keď rezignujú na sex, domýšľajúc Frischa, keď im zjavne politika nahrádza sex. Odhliadneme od toho, že Max Frisch nerátal celkom s takou banalitou, akú v politike predstavujú peniaze a prihliadajúc na skutočnosť, že ani teraz – tak ako vtedy – sa tieto hypotézy empiricky či štatisticky nepotvrdili, zdá sa, že toto kritérium nemusí byť pri posudzovaní politických aktivít úplne zanedbateľné. Napríklad vtedy, keď môže ísť o životné základy spoločnosti, priamo jej oporné stĺpy. Nemožno sa preto […]

Svojho času vynikajúci maďarský prozaik a dramatik István Örkény vyrozprával historku, ktorá je v našich zemepisných šírkach stále aktuálna. Po tom, čo Maďarsko ako spojenec Hitlera vyhlásilo vojnu USA, sa údajne odohral medzi americkým a maďarským diplomatom nasledujúci rozhovor: “Vy ste republika? Nie, pane, kráľovstvo. Teda máte kráľa? Nie, na čele štátu je admirál Horthy. Pri akom mori ležíte? Nemáme more. Máte nejaké požiadavky voči Rusku? Nemáme. Hádam voči Británii či voči nám? Žiadne. Voči niekomu inému? Áno, voči Rumunsku. Aj tomu teraz vyhlasujete vojnu? Nie, Rumunsko je náš spojenec.” Ukazuje sa, že tento príbeh možno dnes isto ešte lepšie […]

Koncom augusta býva veľká časť staršieho pokolenia už desaťročia zvyčajne citlivejšia na svoju mladosť ako inokedy a navráva si, že by táto spomienková nostalgia mala byť záležitosťou rovno celonárodnou. Pamätníci, v menšom počte ešte i priami aktéri Pražskej jari, obrodného procesu vnútri komunistickej strany, vrcholiaceho v prvej polovici toho mýtického roku 1968, spomínajú na časy, keď sa zasa raz trochu narovnali v mene nie celkom jasnej, ale všeobecne príťažlivej vízie socializmu s ľudskou tvárou (čo, pravdaže, po obludných neľudskostiach predchádzajúceho desaťročia nemohlo nebyť príťažlivé už samo osebe). Tohto leta je to už tridsať deväť rokov, čo túto ľudskotvárovú socialistickú víziu, […]

Stereotyp – štát, podpor kultúru! – nám zostal v hlavách dodnes. Podpora kultúry si ale žiada osvietenejších kapitalistov. Keď sa komunizmus na sklonku roku 1989 už celkom reálne rozpadal, za kapitalizmus boli u nás iba tri percentá opýtaných. Za socializmus, hoci isto nejaký vylepšený, bolo viac ako sedemdesiat percent našich rodákov, ktorí sa zjavne nechceli rozlúčiť s niektorými jeho vymoženosťami. Ale isto nemali na mysli ani to, že by sa s touto už nenávratnou minulosťou mali voľajako vyrovnávať či nebodaj rovno vyrovnať, netušili, že rozlúčka s ňou je už vskutku na dosah. Do týchto čias sa narodili a mali celkom prirodzený záujem prežiť. A keď prežiť, […]

Ak by slovenský štát nevznikol roku 1993 ako spor slovenských tzv. pronárodných, teda separatistických a slovenských tzv. nenárodných či priam protinárodných, teda federačných či rovno čechoslovakistických síl, ale prinajmenšom ako spor slovensko-český, tak by aj ideový a ideologický fundament nového štátu mal možno hlbšie geopolitické zázemie. Ibaže, vznikal zo starej, takmer dve storočia trvajúcej čisto vnútroslovenskej dichotómie. Aj preto zrejme nedošlo pri jeho prípravách takmer vôbec na úvahy o Európe, ani strednej, hoci samotný akt zrodu si to kategoricky žiadal. Na rozdiel od Čechov nás však akoby nikdy veľmi netrápila otázka: Slováci v Európe, my sme často nedokázali odpovedať ani […]