“Bola to intervencia a po nej okupácia,” povedal o 21. auguste 1968 a nasledujúcom dvadsaťročí Gustáv Husák v máji 1990 a rezignovane dodal: “Kto dešifruje koloniálne metódy Sovietov? Asi nikto. Kto pravdivo zhodnotí všetky stránky okupácie, v ktorej sme museli pracovať? A to bola naozaj okupácia.”
Elastické mýty
Takže, aj podľa Husáka – okupácia! Okupácia, ktorej sme však hovorili dvadsať rokov za tzv. husákštátu (pojem obľúbený najmä Čechmi – podľa tejto terminológie Pražská jar mala byť česká a husákštát slovenský) internacionálna pomoc. Tá prišla preto, ako sa písalo v politickom mega paškvile tohto normalizačného dvadsaťročia – Poučení z krízového vývoja v strane a spoločnosti preto, lebo kríza spoločnosti “vyvrcholila v roku 1968 do kontrarevolúcie”. Pre poriadok pripomeňme, že tento “dokument”, nadlho zaklínadlo všetkých pravoverných, bol schválený v decembri 1970 Ústredným výborom Komunistickej strany Československa, na čele ktorého 17. apríla 1969 vystriedal Alexandra Dubčeka dovtedajší prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska Gustáv Husák.
Ten Gustáv Husák, ktorý sa stal napriek neopísateľnému martýriu v komunistických žalároch päťdesiatych rokov od jari 1968 znova aktérom najvyššej politiky, od leta prvým mužom komunistickej strany na Slovensku, od apríla 1969 v celom Československu a od roku 1975 i formálnym prvým mužom štátu – prezidentom. Inak, prvý muž strany znamenal, samozrejme, viac ako prvý muž štátu. Ten Gustáv Husák, ktorý ešte na začiatku pripúšťal aspoň v súkromí, že ide o okupáciu, po páde komunizmu to vyslovil už otvorene, veď bola demokracia.
Po auguste 1968 ešte vyhlasoval, že stojí a padá s Dubčekom, v apríli 1969 ho vymenil, aby sa stal antihrdinom nasledujúcich čias.
Nestal sa symbolom odporu voči Sovietom, stal sa ním Alexander Dubček, ktorý v podstate tiež podpísal v Moskve v onom lete kapituláciu. Vo faktickom zajatí, ale podpísal. Ľud mu však odpustil, tešil sa a dojímal, že z toho brežnevovského zajatia prišiel spolu s ostatnými živý. Svet, ten zahraničný, ešte väčšmi, chcel však rovno mýtus, a Alexander Dubček sa doň dal sformovať napriek tomu, že živé mýty sú trochu elastické. Pre zahraničie, bez nejakých väčších konkrétnych zásluh, túto rolu Dubček splnil. A plní dodnes. Husák, naopak, sa stal symbolom normalizácie, aj keď v nej prakticky dominovali oveľa primitívnejšie a hrubšie kalibre, ale nie symboly (ešte tak Vasil Biľak, ten však Husákovi nebol roveň, aj keď ako spomínal, pil mu krv dvadsať rokov).
Nový poriadok
Keď sa potom koncom roku 1989 Alexander Dubček chcel vrátiť do politiky, nepodarilo sa mu už do nej plnohodnotne integrovať. Nedalo sa ho spájať s odbojom stredoeurópskych opozičných demokratov, disidentov – poľských, maďarských či českých (so slovenskými katolíkmi tobôž), nebol identifikovaný so zápasom o nezávislosť, s Chartou či inými aktivitami. Roku 1989 bol, tak ako mýtus Pražskej jari vo všeobecnosti, nepoužiteľný, nemohol byť symbolom nového poriadku, navyše antikomunistického, nemohol sa stať prezidentom nezávislého Československa.
Nový poriadok totiž na Pražskú jar nenadväzoval, spoločenská i politická objednávka bola už iná, nemohli ju saturovať komunisti “s ľudskou tvárou”. Dohrali svoju historickú rolu, nemožno im ju však preto vziať a už vonkoncom nie ju poprieť. Sú súčasťou ľavicovej, komunistickej tradície, ktorá mala – či sa nám to dnes páči, alebo nie – v našej spoločnosti (hoci v českej isto väčšmi) značnú silu. Treba sa na ňu, nielen jubilejne a slávnostne, pozrieť ako na integrálnu súčasť našich zložitých dejín, ktoré formoval hrdinovia i antihrdinovia a milióny nehrdinov.
Snaha prežiť
Takže, bola to obroda socializmu, hľadanie masky jeho ľudskej tváre, reformný proces, tretia cesta alebo nedajbože kontrarevolúcia, či iba snaha prežiť, prispôsobiť sa, vyčkať? Onen vstup vojsk, internacionálna pomoc, čiže invázia 21. augusta 1968 a následná okupácia boli nadlho lakmusovým papierikom, ktorý overoval lojálnosť, teda oddanosť režimu, ktorý okupáciu pasoval na internacionálnu pomoc.
Literárny kritik Alexander Matuška, ktorý v tom obrodno-demokratizačno-federalizačnom ošiali tiež na chvíľu podľahol zvodom politiky a spolu s inými Husákovými rovesníkmi sa dal nahovoriť na poslancovanie v Národnom zhromaždení, teda parlamente, spomínal, že keď pri prvých čistkách v ňom dostal od predsedu previerkovej komisie otázku, ako prijal vstup vojsk, odpovedal: “Nebolo mi všetko jedno.” Onen predseda, nejaký bohuznámy minister, vraj reagoval promptne príkazom sekretárke: “Soudružko, piš: vstup vojsk nepochopil.” Pre Alexandra Matušku, predsa len už vtedy národného umelca, to znamenalo iba kozmetický biografický zákrok – skončil s poslancovaním, ktoré ho isto nebavilo. Pre iných boli, pravdaže, následky aj takýchto v podstate banálnych odpovedí oveľa horšie. Nepochopiť vstup vyše pol milióna “spojeneckých” vojsk piatich “spriatelených” armád znamenalo totiž v tom čase vskutku ťažký hriech s evidentným existenčným postihom.
Čo sa to tu teda pred štyridsiatimi rokmi stalo, má význam si to pripomínať, je to súčasťou zmyslu našich moderných dejín?
Bol to iba problém komunistov alebo aj širokej verejnosti, vracali sme sa do Európy, alebo sme z nej práve vtedy znova nadlho vypadli? Bol to naozaj taký hlboký zážitok dovtedy nepoznanej slobody alebo iba okamih tri mesiace necenzurovanej pravdy? Bola to snaha vylepšiť komunizmus, dať mu na stalinsko-gottwaldovsko-novotnovské jazvy masku ľudskej tváre, ba takto poľudštený ho rovno exportovať alebo ho nebodaj vymeniť rovno za liberálnu demokraciu, ako si predstavovali najmä niektorí nekomunistickí demokrati?
Virtuálne konexie
Možno sa vari dohodnúť na tom, že po takmer dvoch desaťročiach sa po prvý raz začalo u nás uvažovať systémovejšie v rozmeroch demokracie, presnejšie demokratizácie totalitného režimu. Hádam i na tom, že to bol po dvadsaťročí prvý pokus o humanizáciu spoločnosti, o jej poľudštenie, o neformálne aktivizovanie občanov, o limitovanú politickú pluralitu, ktorá sa možno zreteľnejšie prejavovala v kultúre a umení ako v politike. Samozrejme, dialo sa to najmä vnútri komunistickej strany.
Jej obludná zločinnosť z päťdesiatych rokov bola však pre mnohých neodpustiteľná, a aj preto nemali všetci dôveru k novým vetrom, ktoré neraz rozdúchavali včerajší fanatici, často bez štipky sebareflexie, nie to ešte sebakritiky. Pravdou však je, zopakujme to, že pripomínať si 68. rok a zatĺkať komunistov či deformovať ich rolu v ňom je nielen nehistorické, ale aj neetické.
Pražská jar, na rozdiel od maďarskej revolúcie z roku 1956, ktorá odtrhnutie sa od Sovietov spájala s národnou nezávislosťou, nechcela skončiť s komunizmom. Chcela sa pokúsiť o jeho rekonštrukciu, reformovanie, v lepšom prípade o nejakú tretiu cestu. Mala síce isté virtuálne konexie so “svetovou revolúciou”, ak takéto vznešené spojenie prijmeme pre európsky a severoamerický rok 1968, ale ten predstavovali odpor ku kapitalizmu, buržoázii a pacifizmus.
Pozitívny efekt
Náš rok 1968 nebol revolúciou, ba ani revoltou proti socializmu, chcel ho len poľudštiť, zreformovať, čo pre kapitalistický Západ nebolo až také príťažlivé. Aj preto bol napokon pasívny pri jeho páde. U nás nešlo natoľko o generačnú revoltu mladých, ako o prebudenie komunistov, ktorí v päťdesiatych rokoch uverili a v šesťdesiatych vytriezveli a pochybovali.
Konzervatívcov (tiež neprimeraný výraz) v komunistickej strane, zväčša veľmi jednoduchých funkcionárov starého strihu, ak nie rovno hlupákov (čo v politike ani vtedy nebol taký hendikep) striedali mladší, inteligentnejší, reformnejší progresivisti, ku ktorým sa pridávali intelektuáli, umelci, najmä spisovatelia. Tuposť režimu, ktorú stelesňoval iný symbol tých čias – pätnásť rokov prvý muž komunistickej strany a jedenásť rokov prezident republiky Antonín Novotný – ktorá bola navyše v národnej otázke umocnená nevídanou aroganciou, už potom iba predznačila nevyhnutnosť preliatia onoho povestného pohára.
Veci mali, samozrejme, svoje geopolitické príčiny aj dôsledky. Československo bolo síce sovietskym satelitom, pomerne dôležito situovaným, ale Spojené štáty okrem toho, že boli ťažko skúšané vietnamskou vojnou, rešpektovali jaltskú bipolaritu. Priama pomoc zo Západu neprichádzala do úvahy. Pozitívnym efektom vojenskej intervencie a okupácie bolo, že komunizmus stratil významných sympatizantov na Západe (najmä vo Francúzsku a Taliansku), ešte väčším však možno to, že jeho neostalinský model začal takpovediac vyhnívať zvnútra, síce pomaly, no iste, a koniec osemdesiatych rokov znamenal jeho definitívnu degeneráciu.
Takpovediac európsky celoplošnú. Mýtus roku 1968 vyprchal akoby sám od seba, hoci pamätníci a aktéri tých čias robili všetko preto, aby jeho pamiatka nezanikla. Roku 1989 bol prakticky nepoužiteľný, aj keď väčšina ľudí u nás si chvíľu ešte myslela, že opäť pôjde len o akúsi rekonštrukciu starých poriadkov.
Akí sme boli
Čo teda zostáva pre potomkov z odkazu roku 1968 dnes? Pre spomínaných veteránov možno ešte stále vrchol života, pre nekomunistov návrat k normalite, to jest k liberálnej demokracii. Lebo aj jej zárodky tam boli. A tých sa Moskva bála najviac. Bol to čas spoločenského vzopätia, súdržnosti, ilúzií, že socializmus a demokracia môžu žiť v symbióze. Aj ilúzií geopolitických.
Mal však jeden pozitívny presah: ukázal Západu, ale aj Východu, že komunizmus je nerekonštruovateľný, nereformovateľný, ukázal na nezastaviteľnú degeneráciu Sovietskeho zväzu (nielen pre priamo ukážkovú gerontokraciu, ktorá tam panovala), na jeho veľmocenskú, koloniálnu vierolomnosť, ktorá sa kladne prejavila aspoň v odvrate od nekritického rusofilstva, zdomácneného najmä na Slovensku. Ukázal, že proti týmto nebezpečenstvám treba vytvoriť iné, pevnejšie záruky. A nespochybňovať ich! Gustáv Husák si dlho myslel, že so Sovietmi vybabre, respektíve. že sami odídu, “pracoval s nimi”, ako vravel, nekolaboroval. Myslel si, že robí politiku maximálne možného, teda, ako sa u nás často vravelo, vydal sa cestou menšieho zla. Väčšinou vedie do pekiel.
Analýzu tých čias, predovšetkým vedeckú, nielen memoáre, spomienky, sebaheroizáciu, ale ani nie sebadehonestáciu, sme tým časom dlžní. Nielen preto, aby sme vedeli, akí sme boli, ale aj preto, aby sme lepšie pochopili, akí sme. Aby sa nám hľadanie zmyslu týchto dejinných udalostí nescvrklo na hľadanie záchoda, na ktorom odovzdal československý kolaborant Brežnevovi list, v ktorom ho Biľak s kumpánmi pozývajú, aby uskutočnil svoj sen o internacionálnej pomoci, teda brutálnej okupácii takzvane obmedzene suverénneho priateľského štátu. Pri budúcom jubileu možno pozostalí signatárov onoho listu budú už odhaľovať na tom záchode pamätnú dosku. Bude to v kontinuite s naším doterajším vzťahom k celej štyridsaťročnej minulosti, ale nedúfajme, že sa nám ju podarí spláchnuť!