Zainteresované strany v Budapešti a Bratislave by mali vyjsť z toho, že maďarská menšina na Slovensku žije fakticky v dvoch spoločenstvách: kultúrno-jazykovom a občiansko-štátnom. Podporovať traumy, ktoré môžu mať zázemie v histórii, najmä v jej mytologickej podobe, je pre politikov obľúbená práca, ale pre okolie je nadovšetko nebezpečná.
Pokúšam sa pozerať na slovensko-maďarské vzťahy už z nadhľadu priamo vesmírneho, ale vždy keď si myslím, že sú na samom dne, ukáže sa, že sa predsa len mýlim, nie je to dno definitívne. Bol som v tejto veci väčšinu života skôr skeptik, ale keď som v júni 1990 odovzdával poverovacie listiny veľvyslanca Českej a Slovenskej federatívnej republiky v Maďarsku podpísané Václavom Havlom Árpádovi Gönczovi, isto som na chvíľu podľahol čaru tých čias a uveril som v demokraciu tiež takmer vesmírnu.
Rýchlo som sa vyliečil, keď som sa dostal do blízkosti politikov, slovenských i maďarských, o ktorých sme si často so starým priateľom, vtedy maďarským prezidentom, porozprávali tak z duše, teda nediplomaticky. Obaja sme totiž mali, môžem to hádam prezradiť, ten najúprimnejší, nielen intelektuálnou skúsenosťou zdôvodnený záujem o to, aby sa vzťahy medzi Česko-Slovenskom, najmä však Slovenskom a Maďarskom, dostali do prirodzenej polohy, ktorá by sa dala kvalifikovať vskutku ako priateľská. Lenže priateľstvo medzi prezidentom a veľvyslancom sa, bohužiaľ, nepodarilo celkom pretransformovať do vzťahu dvoch susedných štátov a národov, hoci niečo sme preto vari urobili.
Možno i preto, keď som po dva a pol roku odchádzal z Budapešti ako posledný česko-slovenský veľvyslanec, som mal pocit horkosti zo stavu slovensko-maďarských vzťahov, ktoré sa za to krátke obdobie dostali z počiatočnej eufórie až na bod mrazu. Iste aj zásluhou konkrétnych kazisvetov (často sa dávali titulovať ako architekti zmierenia či priamo mierotvorcovia, ale to je v dejinách politiky obľúbená figúra). Slovenskému premiérovi Vladimírovi Mečiarovi sa už vtedy, pred šestnástimi rokmi marilo, že sa maďarské vojská formujú na hraniciach do útoku, hoci vojenský pridelenec, ktorého som poslal vec preskúmať, pri osobnej rekognoskácii celej hranice stretol iba zopár unudených pohraničiarov.
Staré atavizmy, stereotypy, traumy zakomplexovaných politikov, ktorí dovtedy žili – možno nielen svojou vinou – v našich dolinách a vieskach, sa mali odrazu preniesť rovno na celý štát. Žiť v hrozbe, strachu – nič lepšie pre malých diktátorov. Politika ako ohlupovanie, politik ako ohlupovač, toto povolanie sa od tých čias, pravdaže, ešte vylepšilo a slušný občan je voči nemu zdanlivo bezmocný i bezbranný.
Najmä ak žije v akejsi riadenej demokracii, kde mu práve politici (neviem, prečo si myslia, že majú patent na rozum, trochu som ich zblízka spoznal!) chcú vnútiť, čo si má myslieť, koho si má uctiť, komu má byť vďačný, že sa môže mať tak dobre. A najmä: kto je jeho nepriateľ, z ktorého má mať dokonca strach, lebo ho ohrozuje priamo na živote. Podporovať tieto traumy, ktoré môžu mať zázemie v histórii dávnej i nedávnej, najmä v jej mytologickej podobe, je pre politikov práca obľúbená nadovšetko, ale pre okolie najmä nadovšetko nebezpečná.
Čo má v tejto situácii robiť občan, ktorý sa predsa len zamýšľa nad realitou kritickejšie, ktorý nie je ochotný už zliezť do suterénu, aby mu rodáci porozumeli. Čo má urobiť ten pomaly už vyhynutý druh homo intelectualis, na ktorého každý kašle a politik ho v lepšom prípade považuje za čudáka, v horšom rovno za nepriateľa, ktorý zbytočne komplikuje ten jednoduchý svet.
Emigrovať ako ten poľský ahasver Witold Gombrowicz už nemusí, ale na to, aby im povedal, čo si o nich myslí, predsa len ešte aj v tej riadenej demokracii potrebuje aspoň štipku odvahy, tej ľudskej, individuálnej, teda občianskej. O inej terapii na národné mindráky, na nasprostastý nacionalizmus, žiaľ, neviem. Witold Gombrowicz vo svojich exulantských Spomienkach na Poľsko chcel Poliaka vytrhnúť z jeho úzkej, poľskej, lokálnej reality, chcel, aby sa stal človekom duchovne slobodným a zrelým, schopným poradiť si so svetom a s dejinami. A v románe Trans-Atlantik to ešte spresňuje: chce Poliaka brániť pred Poľskom, nezabudnime, že komunistickým, hoci isto nielen takým, chce od neho, aby sa svojej poľskosti pasívne nepodriaďoval, aby ju bral s nadhľadom. Pripomína, že Poľsko, to je kolektívny život Poliakov tak, ako sa utváral v priebehu storočí, ale zároveň im, Poliakom, no dnes aj nám Slovákom, Maďarom, a možno i Čechom zdôrazňuje, „že národ nie je len niečo krásne a vznešené, ale že je to i čosi nebezpečné, pred čím sa treba mať na pozore“.
Lebo, pamätáme, nielen v mene robotníckej triedy, ale i v mene národa sa páchali a dodnes páchajú aj veľké svinstvá. Aj preto by som, pomôžuc si veľkým Poliakom, odporúčal: ak si naozaj chceme poradiť so svetom i s dejinami, vytrhnime sa z úzkej lokálnej reality, nepodriaďujme sa svojej nacionálnosti pasívne až bezhlavo, berme ju s nadhľadom, kriticky i obdivne, ale najmä slobodne.
Po roku 1989 spolu s demokraciou a trhom prišiel, najprv len bočným vchodom, aj nacionalizmus, a s ním aj čas hráčov s falošnými kartami. Hoci to tak sprvu nevyzeralo, v skutočnosti vyhrali a vyhrávajú, smejúc sa nám do tvárí, natešení zo svojich miliónov i miliárd. A naivným, najmä schudobneným spolurodákom ponúkajú noví spasitelia a ochrancovia našej našťastie už len virtuálnej suverenity starý dobrý liek všetkých totalít – strach. Tentoraz strach zo susedného národa a jeho menšiny, pred ktorým nás oni, pravdaže, ochránia.
V prealkoholizovanej nacionalistickej hlave sa zjavne takýto strach môže stať symptómom nielen osobnej zvrhlosti, ale aj príznakom reálnej diagnózy, vo svete racionálnom, vyplývajúcom aj z aktuálnej geopolitiky, je však už nielen smiešny, ale aj tragický. Najmä vtedy, keď v sofistikovanejšej podobe je vysielaný ďalej a má – v tejto zdanlivo inteligentnejšej forme – odrážať realitu slovensko-maďarských vzťahov takpovediac univerzálne.
Keď Vladimír Mečiar a Gyula Horn s veľkou teatrálnou pompou a pod enormným tlakom Západu v marci 1995 v Paríži podpísali Zmluvu o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou, vyslovil som pochybnosti, či ju bude mať kto plniť.
Po vyše trinástich rokoch pochybnosti ešte väčšmi zosilneli – realizátorov zmluvy s takým pekným (chcelo by sa povedať, že priamo ironickým) názvom nevidno ani na veľmi vzdialenom horizonte. Zatiaľ vidno iba silácke reči alebo gestá a zopár neokrôchaností, ktoré svedčia o tom, že najmä slovenská vládnuca politika sa ešte stále nepresunula z krčmy do kaviarne či nedajboh do salónu.
Ak by sme si však predsa len na oboch stranách Dunaja chceli uvedomiť, že sme v spoločnej politickej, hospodárskej a vojensko-bezpečnostnej a možno aj kultúrnej Európe, nemali by sme rezignovať na kultivovanú komunikáciu, ktorá by nás mohla vrátiť raz k spoločnému stolu.
Rozhovor za ním sa však môže uskutočniť iba vtedy, ak si obe strany uvedomia, o čom je tento vlastne historický spor: o polmiliónovej maďarskej menšine na Slovensku. Zainteresované strany na oboch dunajských brehoch by mali vyjsť z toho, že maďarská menšina na Slovensku žije fakticky v dvoch spoločenstvách: kultúrno-jazykovom a občiansko-štátnom. Slovenskí aj maďarskí politici akejkoľvek ideologickej orientácie, ale najmä tí, čo sú momentálne pri moci, túto realitu musia rešpektovať. Aj tí, čo chcú Maďarov na Slovensku asimilovať (súkromne im radím, že je to nemožné s hocijakými učebnicami!), aj tí, čo chcú v akejkoľvek podobe oživiť kostlivca zo starej spráchnivenej skrine z dedičstva horthyovského revizionizmu. V Európe, ktorá už reálne zrušila hranice, by to politici, ktorí trochu disponujú racionálnym uvažovaním o svete, mohli pochopiť. Tí ostatní sú, či chcú, alebo nie, extrémisti!
Oddávna tvrdím, že politici slovensko-maďarským vzťahom iba škodia. Taká je moja dlhoročná skúsenosť s nimi i medzi nimi. Museli by sa pritom často postaviť proti názoru či presvedčeniu väčšiny, a to už vonkoncom nie je parketa pre politika. V lepšom prípade by to mohla byť parketa pre štátnika, keby sa taký na Slovensku či v Maďarsku našiel. Mala by to byť povinnosť intelektuálov, keby sa takí našli. Kruh sa teda uzatvára. A volič, ten občan, ktorému staré dobré predsudky nahrádzajú aj riešenie aktuálnych chlebových problémov, samozrejme, kašle na názory intelektuálov vo všeobecnosti, pojem štátnik mu nič nehovorí, je skôr mentálne nastavený na vulgarizmy a primitivizmy, ktorým rozumie, ba hovoria mu z duše, lebo v zadymenej krčme najlepšie rezonujú. Po žiadnom zmierení netúži. Možno by si sám najradšej udrel, ale už nielen na futbalovom štadióne…
Jestvuje z tohto začarovaného kruhu východisko? V čase, keď v celej strednej Európe nevyhráva otvorená spoločnosť, keď sa prehlbuje hodnotové vákuum, v ktorom si dobre rozumie nacionalizmus s populizmom, keď hlas intelektuálov takmer nepočuť, o východisku je ťažké hovoriť. Treba iba tlačiť tú sizyfovskú káru ďalej s vedomím, ako hovorí Adam Michnik, že svojimi písačkami možno veľa nepomôžeme, ale určite môžeme spôsobiť škodu. Aj keď – je to však slabá útecha – isto nie takú veľkú ako politici.