Na základe udalostí roku 1968 a 1989 je legitímna otázka: aké ideály spájajú našu spoločnosť?
Foto: ČTK
Je príznačné, že spoločnosť, v ktorej sa ľavica teší veľkej podpore, nereflektuje nič zo svojich tradícií, ani tých ľavicových, presnejšie: je skôr spoločnosťou zabúdania ako spomínania. Ak už spomínania, tak len chvíľkového a najmä účelového a bezmyšlienkového – ešte tak odhaliť tabuľu Clementisovi, zapáliť sviečku či položiť veniec Dubčekovi a rýchlo naspäť do deformovanej reality. Intelektuálna kritická reflexia tejto tradície buď chýba z obavy pred obvinením z ľavičiarstva, ešte stále spájaného najmä s komunizmom, alebo je na úrovni dogmatického potvrdzovania, ak už nie rovno adorovania čias starých poriadkov.
Veteráni dejov
Intelektuálny diskurz napokon nejestvuje ani na iné časové témy, prečo by mal napríklad byť v súvislosti s nielen jubilejným rokom 1968. Štyri desaťročia, ktoré od tých čias prešli, v dejinách predstavujú epochu, ktorú však možno už dve generácie vnímajú takmer ako pravek. Iba staršie pokolenia a veteráni historických dejov ešte spomínajú s nostalgiou na svoju mladosť či dospelosť, keď sa v reformnom čase šesťdesiatych rokov, ktoré dostali pri svojom vyvrcholení taký lyrický názov – Pražská jar, zabávali so Suchým a Šlitrom, Lasicom a Satinským, pozerali filmy Formana, Menzla, Jakubiska, Uhra, hry Havla, čítali prózy Mňačka, Johanidesa, Blažkovej, Hrúza, Kunderu, Vaculíka, Škvoreckého, mysliteľské výkony Kosíka či Liptáka, Šimečku, pozerali výtvarné diela Galandovcov, Jankoviča, počúvali hudbu Zeljenku, skrátka žili v čase, ktorý dal rýchlo zabudnúť na zločiny, hrôzy, represie päťdesiatych rokov, v čase, ktorý vytvoril postupne ilúziu čohosi nevídaného a dovtedy nepoznaného, čo iný, zrejme ešte insitnejší metaforik nazval “socializmus s ľudskou tvárou”. Bol to čas, ktorý sa dokonca ešte i dnes spomína ako “zlaté šesťdesiate”, hoci medzitým sa už ustálilo aj spojenie “tých štyridsať stratených rokov”, ktoré ich mali pohltiť.
Práve na margo tých rovesníkov-nariekačov hovorí vo svojej eseji, nie náhodou v češtine dosiaľ nepublikovanej (Cesty v hmle) nad iných svedok čias povolaný Milan Kundera: neboli väznení či nútení emigrovať, neprišli o svoje zamestnanie, nepozerali na nich škaredo, všetci žili život vo svojej krajine, vo svojom byte, pri svojej práci, mali svoju dovolenku, svoje priateľstvá, ľúbostné historky. Cez pojem “štyridsať hrozných rokov” redukujú život len na jeho politický aspekt, pripomína Milan Kundera tým, ktorí svoj životopis orwelizujú, a tým vlastne znehodnocujú či dokonca anulujú – v mene tých “štyridsiatich stratených rokov”. Takto dejiny, najmä tie malé, dejiny každodennosti, z hľadiska života jednotlivca možno podstatnejšie, však nefungujú.
Ale ani tie veľké nefungovali tak jednoducho, aby sa v nich osemašesťdesiatnici stali (ako píše Petr Zídek v Lidových novinách) “stratenou generáciou”, hoci v osemdesiatom deviatom roku už vlak mieril iným smerom, než o akom snívali svoj obrodný sen. Pravdou však je, že nielen Kundera či Kosík, Kohák, Bělohradský a ďalší intelektuáli, najmä tí, ktorí nadobudli skúsenosť s reálnym kapitalizmom, už nezdieľali optimizmus a nadšenie prívržencov všemocnej, hoci vraj neviditeľnej ruky trhu, ktorá tak naširoko a bezhranične otvorila svoje náručie konzumu, spotrebe, gýču, tyranii médií, globálnemu kapitalizmu ako poslednému štádiu dejín. Kapitalizmu, v ktorom, ako vraví Alvin Toffler, demokraticky vyberaná politická moc stále výraznejšie slabne vo vzťahu k moci hospodárskej, ktorú je čoraz ťažšie kontrolovať.
Zabudnutý spor
Možno tu kdesi je aj jadro sporu, ktorý by sme aj pod Tatrami mohli reflektovať, keby sme sa chceli kriticky pozrieť na zmysel našich nedávnych dejín, ale aj súčasnosti. V českých Literárních novinách takýto intelektuálny zápas o kritické pochopenie reformného pohybu šesťdesiatych rokov a osobitne jari i jesene 1968 prebieha už takmer pol roka a jeho štartovacím iniciátorom bola dobová polemika medzi Milanom Kunderom a Václavom Havlom o “českom údele”, ktorá na prelome rokov 1968/69 symbolicky uzavrela jednu, ale fakticky aj otvorila druhú “podepochu” komunizmu v Československu. A práve tam kdesi, v tom takmer už zabudnutom spore dvoch excelentných českých a vtedy ešte aj československých intelektuálov, narazili na seba dve predstavy budúcnosti, dodnes nedopovedané.
Keď na konci šesťdesiateho ôsmeho roku, pripomeňme, že už po faktickej okupácii Československa, prišiel Milan Kundera s úvahou symbolicky nazvanou Český úděl, videlo sa mu, že pokus vytvoriť konečne (a po prvý raz v jeho svetových dejinách) socializmus bez všemoci tajnej polície, so slobodou písaného a hovoreného slova, s verejnou mienkou, ktorá je vyslyšaná, a s politikou, ktorá sa o tieto slobody opiera, s modernou kultúrou slobodne sa rozvíjajúcou a s ľuďmi, ktorí stratili strach, bol to podľa neho pokus, “ktorým sa Česi a Slováci po prvý raz od konca stredoveku postavili opäť do stredu svetových dejín a adresovali svetu svoju výzvu”. Milan Kundera dokonca išiel v tom čase stále definitívnejšej porážky Pražskej jari ešte ďalej, keď napísal na okraj onej výzvy slová celkom nedvojznačné: “ukázať, aké nesmierne demokratické možnosti ležia dosiaľ ladom v socialistickom spoločenskom projekte, a ukázať, že tieto možnosti možno rozvinúť iba vtedy, ak sa uvoľní plne politická svojbytnosť jednotlivého národa. Táto československá výzva,” zdôrazňoval, “stále platí. Bez nej by už dvadsiate storočie nebolo dvadsiatym storočím”. Milan Kundera, nebol vtedy sám, odmietal defetizmus, význam československej pookupačnej jesene mu dokonca prevyšoval jar. V tom, že nová politika “tento strašný konflikt vydržala”, že “ustúpila síce, ale nerozpadla sa, nezrútila sa”, videl “ohromnú nádej pre budúcnosť”.
Stratená ilúzia
Václav Havel, ktorý nezdieľal Kunderov optimizmus, neveril, že Československo by sa svojím pokusom o návrat k normalite, v preklade – k liberálnej demokracii, dostalo do “stredu svetových dejín”, lebo sloboda a zákonnosť je podľa neho normalita. Václav Havel v polemike, pravdaže, idealizoval “normalitu” Západu, vtedy možno ešte sociálnejšieho, nie natoľko konzumného a komerčného. Milan Kundera sa však nevzdával a kládol uvzato otázku: “Lenže kde okolo nás existuje normálny socializmus, kde kedy existoval socializmus demokratický a slobodný?” A možno aj udrel klinec po hlavičke, keď prognosticky oponoval: “Havel si, pravdaže, nerobí ilúzie o socializme, ale robí si ilúzie o tom, čo nazýva väčšinou civilizovaného sveta, ako by tam snáď bola oná ríša normálnosti, ku ktorej sa nám stačí len prikloniť.” Podľa Kunderu totiž abstraktná sloboda prejavu v konkrétnom realizovaní značí v tej väčšine civilizovaného sveta niečo dosť “nenormálne (odľudšťujúce, ohlupujúce): vládu komerčných záujmov i komerčného vkusu”.
Tu kdesi je možno posolstvo tohto sporu českých a už vtedy svetových spisovateľov odlišnej orientácie, sporu intelektuálneho, ktorý by sme dnes možno pri istom zjednodušení mohli vidieť aj optikou ľavo-pravou. Zdanlivo vyzerá tento historický spor ako zápas zástancu tradičnej liberálnej demokracie, takmer konzervatívca, hlásajúceho návrat k “normalite”, hoci v tej chvíli vlastne radikála, so zástancom idey nového spoločenského usporiadania, dnes by sme povedali tretej cesty, onoho socializmu s ľudskou tvárou, ako ho prezentovala politická a najmä intelektuálna elita Pražskej jari. Táto idea, s Kunderom pateticky hovoriac, sloboda, “akú svet ešte nevidel”, mala byť garanciou jej všeplatnosti.
Milan Kundera anticipoval hrozbu “neviditeľnej” ruky trhu v globálnom svete, problém, ktorý sa ukázal byť nástojčivý neskôr. Václav Havel návratom k liberálnej demokracii akoby eliminoval onen slobodný, demokratický, teda utopický, vysnený socializmus a fakticky predjímal vývin po roku 1989. Milan Kundera nahliadajúc situáciu zvnútra, osobne angažovane, videl v utopickom socialistickom konštrukte čosi, čo završuje historický český údel. Václav Havel, pozerajúc na proces zvonku, ako outsider, zdôrazňoval jeho limity, iluzívnosť, utopickosť, nereálnosť.
Opäť nastal čas
Skutočnosť, že českí intelektuáli, nielen pamätníci, sa pokúšajú dnes nadväzovať na pretrhnutý diskurz spred štyroch desaťročí, svedčí nielen o zmysle pre kritickú reflexiu minulosti, ale naznačuje aj jej aktuálnejší rozmer (hoci pamätníci prevažujú). Nie v nadväzovaní na uzavreté dejiny, ale v tom, kde sa spoločnosť (a dodajme i slovenská) nachádza dnes. Tento prítomnostný aspekt je isto dôležitejší ako sentimentálna nostalgická spomienka na časy, keď sme boli chvíľu, bolo to tak, stredobodom Európy.
Pravdou je, že pamäť, ale aj históriu roku 1968 vytvárajú dodnes najmä osemašesťdesiatnici, ktorí so železnou pravidelnosťou obiehajú jubilejné mítingy, konferencie, sympóziá – opäť raz nastal ich čas. Bolo by to v poriadku, keby tu okrem pamäti fungovala aj kritická reflexia historiografie, ktorá má už od udalostí značný odstup, nedeterminovaný iba lacným antikomunizmom.
Zmena v roku 1989 naozaj nenadviazala na rok 1968, aj keď sa to niektorým naivným chvíľu tak mohlo zdať. Jiří Pehe dokonca píše, že odkaz roku 1968 “neprežil ani politicky, ani ideovo”, že celkove už bol “v politickej kóme, z ktorej ho neprebudil ani rok 1989″. Asi najpresnejšie to formuloval iný jeho priamy účastník Petr Pithart, ktorý hovorí, že historický význam šesťdesiateho ôsmeho roku “bol v jeho neúspechu, v podaní posledného dôkazu nereformovateľnosti komunizmom inšpirovaného socializmu”.
Havlov návrat k liberálnej demokracii, k “normalite” bol po roku 1989 ťažko skúšaný a po takmer dvadsiatich rokoch, po privatizačnej rabovačke a dnes demokracie v područí finančných oligarchov a obchodných záujmov, konzumu a gýča, možno už asi nepredstavuje ten ideál, o ktorom bol presvedčený na začiatku roku 1969. Aj na základe udalostí roku 1968 a 1989 je však asi legitímna otázka: aké ideály, aká spoločná myšlienka spája našu spoločnosť dnes?
Spor Kunderu s Havlom ukazuje, že v ňom nebol víťaz – ani vtedy, ani dnes. Ale to neznačí, že v jeho aktualizácii by nemusel byť zmysel prítomnostný. Ukázalo sa, že nemožno zrekonštruovať nezrekonštruovateľné – teda socializmus. Ale ukazuje sa, že ani kapitalizmus. Prišli asi časy hodnotovo vyprázdnenej spotreby, ktorú generácie s deficitom historických skúseností môžu dokonca považovať za vrchol blahobytu. Smutno je na svete, páni Kundera a Havel.