André Glucksmann

André Glucksmann (1937-2015) bol francúzsky filozof. Narodil sa vo Francúzsku ako syn rakúskych židovských emigrantov. Patril medzi takzvaných nových filozofov, ktorí v šesťdesiatych rokoch podporovali protestné hnutia a neskôr sa postavili proti komunistickým režimom vo východnej Európe. Bol autorom mnohých kníh – napríklad Dostojevskij na Manhattane (eseje, ktoré vyšli aj v slovenskom preklade) či Rozprava o nenávisti (eseje, ktoré vyšli v českom preklade).

Postmoderná finančná kríza / Esej

Veľké ekonomické krízy ako tá, ktorú práve prežívame, sa nezjavia hockedy a z ničoho nič, sú živené dejinami. Sú to krízy mravnej podstaty kapitalizmu. Červení a čierni Max Weber pokladal kalvinizmus za prvopočiatok moderných čias; a hoci nemal pravdu v tom, ako zdôrazňoval protestantskú etiku, v tom, že poukázal na kolektívny morálny záväzok ako na základ trhových mechanizmov, sa nemýlil. Po vojne rokov 1914 – 1918 namiesto opatrných, šetrných meštiakov nastúpila generácia odbrzdených, rozhadzovačných meštiakov. „Vďaka vojne všetci objavili možnosti konzumu a mnohí prišli na to, že zdržanlivosť je samoľúba,” poznamenal John Maynard Keynes roku 1920. „Môže sa stať, že […]

Doufám ve změnu světového vědomí / Rozhovor

Francouzský filozof a politolog André Glucksmann navštívil Prahu několikrát už před listopadem 1989, scházel se tu s disidentskými intelektuály a pomáhal jim. K České republice André Glucksmanna  vážou hlubší kořeny – jeho matka pocházela z Čech, otec z maďarské části podunajské monarchie; oba je pak z Německa, kde žili, vyhnal nacistický mor. Naposledy André Glucksmann přijel do Prahy na 12. ročník konference Forum 2000, kde promlouval o významu občanské společnosti v demokratickém státě. Jaký vliv bude mít současná finanční krize na vývoj ekonomických idejí? Neoliberalismus je v těžké pozici a levice cítí svoji šanci. Nevím, jestli má neoliberalismus potíže, protože […]

Kolos na hlinených nohách / Esej

Ruský útok na Gruzínsko nebol žiadnym veľkým prekvapením. Prekvapením bol postoj Európy. Sú dni, niekedy hodiny, keď sa svet vychýli z pôvodnej osi. Takúto situáciu nám priniesol august 2008, keď sa zmenila rovnováha moci v jednom regióne, ale ešte radikálnejšie sa zmenila rovnováha predstáv a predsudkov v hlavách. Faraónska organizácia olympijských hier predviedla svetu čínsku vôľu k moci, veľkú výzvu 21. storočia. Vpád Rusov do Gruzínska mu veľmi drsne ukázal, že imperiálne a bezhraničné Rusko je späť. Na tom vlastne nebolo nič prekvapivé, okrem samotného faktu, že to svet prekvapilo a okrem zmätenia verejnej mienky na Západe, ktorý sa lenivo […]

Ach, spite sladko, statočné deti / Úryvok

Duch mája zradili dnešní ľavičiari. Tí, čo si ho zastokli za klobúk ako pero, a pri korupcii a štátnych zločinoch privierajú oči. Nejde tu o chlad srdca. Oveľa viac mi prekáža tá širokorozchodná milota, ktorá nepomyslí na nič zlé a je na to hrdá. Ten sladkastý nezáujem o zlo, splývajúci s citovou hluchotou k nešťastiu iných. Ochrnutie srdca spôsobené nedostatkom predstavivosti. Stačí len opakovať po tom mladistvom vrahovi, čo vyhodí do vzduchu autobus, jeho dôvody pomocou marxistických, ľavicových, kresťanských argumentov, a na to chúďa dievča, čo v autobuse zhorelo, sme už zabudli. Stačí si hovoriť, že všetko sa nejako poddá, […]

Ako pochopiť ľudskú bombu? / Esej

Sme uprostred štvrtej svetovej vojny. Vyznávači smrti túžia namixovať nový koktail hrôzy. Musela to byť nedozerná naivita, keď sa demokratickému občanovi 21. storočia podarilo nechať sa prekvapiť nenávisťou, čo mu vstúpila do dverí. Veď spolu so svojím otcom a starým otcom je predsa priamo či nepriamo svedkom vojen, vražedných revolúcií a genocíd, špeciality posledného storočia. Ako sa len mohli považovať za imúnnych? “Nie tu, nie ja,” hovorili si. Ale potom, 11. septembra 2001 sa Američania stali svedkami zavraždenia niekoľkých tisícok z nich, bez dôvodu. Len boli tam, kde boli, nič netušiac, v práci alebo na káve, bieli, čierni a žltí, […]

Štyri roky na Sibíri / Esej

Michail Chodorkovskij si trúfol postaviť sa všemocnému. Ďakujem vám, Jelena Bonnerová-Sacharovová. Ďakujem vám, Anna Politkovská. Tieto dve pozoruhodné ženy mi otvorili oči: Michail Chodorkovskij, kedysi všemocný šéf najväčšieho ruského ropného koncernu Jukos, dávno už nie ten úspešný biznismen, ktorému sa zo všetkých strán závidelo – je politický väzeň. Už štyri roky odprataný do najodľahlejšieho kúta Sibíri, odsúdený a ešte raz odsúdený – až do trpkého konca? Vo Francúzsku sa už tradične nepestuje žiadna veľká náklonnosť medzi svetom intelektu a peniazmi. Tak prečo brániť kapitána priemyslu, ktorého jeho vlastní okamžite opustili? Kapitalisti všetkých krajín, spojte sa? Po kolapse Sovietskeho zväzu Svetová […]

Búrka / Analýza

Jedno slovíčko může stačit k tomu, aby se rozpoutala bouře. V poslední době dosáhly kalamáře komentátorů rychle bodu varu a vyslanecké kanceláře celé západní Evropy vystoupily se silnými diplomatickými projevy nesouhlasu. Dopustil se nový francouzský ministr zahraničí Bernard Kouchner rouhání, které by se dalo připsat jeho naivitě či nedostatku profesních zkušeností v nové roli, tím, že se zmínil o nebezpečí války implikovaném íránskou neochvějnou touhou po sestavení bomby a o potřebě se na ni připravit tak, aby se jí dalo vyhnout? Byl za to okamžitě pokárán svými zahraničními kolegy z Moskvy a Říma, Sergejem Lavrovem a Massimem d’Alemou (o válce […]

Tisícka demonštrantov je úžasná! / Esej

Boris Jeľcin je v Rusku už dávno politicky mŕtvy. V čase, keď sa píšu jeho nekrológy, nechám na historikov, aby – dúfam, že veľkoryso – načrtli portrét tejto nejednoznačnej osobnosti, aparátčika, ktorý sa postavil proti aparátu. Zamerajme sa skôr na poststalinské Rusko a na ilúzie, ktoré ho zaslepujú. Keď tanky vojsk východného bloku rozdrvili Pražskú jar, na Červenom námestí ich stálo deväť. Deväť disidentov, deväť mužov a žien, ktorí sa odvážili vzdorovať sovietskej diktatúre. Pohlo to len niekoľkými európskymi intelektuálmi, ktorým sa podarilo zachrániť týchto osamelých hrdinov z psychiatrických liečební, kam ich zatvorila politická polícia. O dvadsaťjeden rokov však západné […]

Grobian a Madonna / Esej

Paríž, tri hodiny popoludní. Metro je skoro prázdne. Oproti mne si sadá mladá žena, pred má kočík, v ňom bábätko. Bábo sa na mňa usmeje. A ja naňho. Úsmev, druhý, tretí, striedame sa, najprv dieťa, potom ja – dlhá, bezslovná, ale o to srdečnejšia konverzácia. O pár staníc ďalej matka vstane a dieťa mi zakýva na rozlúčku. V nasledujúcej chvíli ku mne pristúpi muž stredného veku. „Ste pán Glucksmann?“ pýta sa. „Áno,“ hovorím. „Pozoroval som vás,“ tichým hlasom pokračuje. „Ako sa môžete usmievať na dieťa, a pritom hlasovať za Sarkozyho?“ V Paríži sú plagáty kandidáta občianskej pravice UMP premaľované hitlerovskými fúzikmi o ofinou. „Sarko-fascho“, „Sarko-Hitler“, „Sarko-Mussolini“ dočítate sa […]