Ruský útok na Gruzínsko nebol žiadnym veľkým prekvapením. Prekvapením bol postoj Európy.
Foto: Time Magazine / Reuters
Sú dni, niekedy hodiny, keď sa svet vychýli z pôvodnej osi. Takúto situáciu nám priniesol august 2008, keď sa zmenila rovnováha moci v jednom regióne, ale ešte radikálnejšie sa zmenila rovnováha predstáv a predsudkov v hlavách.
Faraónska organizácia olympijských hier predviedla svetu čínsku vôľu k moci, veľkú výzvu 21. storočia. Vpád Rusov do Gruzínska mu veľmi drsne ukázal, že imperiálne a bezhraničné Rusko je späť. Na tom vlastne nebolo nič prekvapivé, okrem samotného faktu, že to svet prekvapilo a okrem zmätenia verejnej mienky na Západe, ktorý sa lenivo vyvaľoval na plážach.
Čína už pred vyše tridsiatimi rokmi odhodila dogmy marxistickej ekonómie a vytvorila podmienky hospodárskemu zázraku, ktorý ju vyniesol na druhé či tretie miesto na svetovom trhu. Bezmála desať rokov sedí mäsiar z Grozného (jedno z európskych hlavných miest, 400 000 obyvateľov, po Varšave roku 1944 prvé európske mesto, ktoré bolo zrovnané so zemou) na prestole nového cára. Grandiózny úspech pekinskej šou ani útok ruských tankov – nič z toho nebolo nepredvídateľné. Ak sa v tej chvíli roztrhol nejaký závoj, tak to mohol byť len závoj našich detinských ilúzií.
Akým právom si pretierame oči a dávame najavo nevinné sklamanie, keď sledujeme, ako z ničoho nič prepukla agresivita „nášho priateľa Putina“ – s jeho modrými očami, kresťanskou vierou (Bush), dobrými mravmi (Blair), s krížom Čestnej légie (Chirac), priateľskými pobytmi na talianskej Riviére (Berlusconi) – ktoré oslepili celú elitu západnej politiky. Niet hluchších uší než sú uši ľudí, ktorí nechcú počuť. Hlas Kremľa hlása princípy Putinovej doktríny už dávno – zreteľne a hlasno:
1. „Najväčšou geopolitickou katastrofou 21. storočia bol rozpad Sovietskeho zväzu.“ Čo môžeme čakať od podplukovníka komunistickej tajnej služby, ktorý roku 2005 zredukuje najstrašnejšie drámy dejín na debakel – z jeho perspektívy provizórny?
Prvá svetová vojna (desať miliónov mŕtvych), druhá svetová vojna (50 miliónov mŕtvych); Osvienčim, Hirošima, gulag, to všetko v jeho bilancii ziskov a strát zaniká. A tým najodpornejším je preňho stále zrada Borisa Jeľcina, ktorý – keď Michail Gorbačov už nechcel poslať tanky proti národom, ktoré sa už dlho búrili proti Varšavskej zmluve, na Ukrajinu, na Pobaltie, do Gruzínska, Kazachstanu, Azerbajdžanu – týmto národom dovolil dosiahnuť nezávislosť pokojnou cestou a skoncovať so sedemdesiatročným boľševickým útlakom.
2. Masové demokratické hnutia – od ružovej revolúcie v Gruzínsku po oranžovú revolúciu na Ukrajine – sú podľa neho „hrozivé príznaky permanentnej revolúcie“, ktoré subverzívnou cestou ohrozujú základy ruského štátu, podvracanie je riadené a financované CIA, pod vedením NATO, zahraničných vplyvových skupín, kozmopolitov a zlých Rusov.
Moja priateľka Anna Politkovská mi pár dní pred smrťou rozprávala o panike, ktorá prepukla v najvyšších moskovských kruhoch pri mierumilovných, radostných zhromaždenia v Kyjeve a Tbilisi. Kremeľských bonzov vystrašila toľká vôľa k slobode, mysleli si, že už-už zaútočia aj na nich, a blízkosť nebezpečenstva absolútne iracionálne precenili. Tak došlo k úplne neprimeraným represáliám proti čo aj nepatrným protestom malej, slabej a rozdrobenej opozície. Preto sa zapchávali ústa tlači, potláčali hlasy, ktoré sa odchyľovali od kremeľskej línie, preto prišlo k vraždám a zatýkaniu disidentov. A stadiaľ tiež pramení vôľa použiť plyn a ropu na vydieranie susedných štátov, odvrátiť tak ich emancipačné. Buď vy, alebo my, to bol význam ťaženia na Tbilisi. A prívetivý Dmitrij Medvedev, do ktorého vkladajú nádeje nepolepšiteľní rojkovia – hrá sprievodný akord „Saakšvili = Hitler.“
Skutočným prekvapením augusta 2008 nebol Vladimir Putin, ale Európa, ktorá sa zmohla na pevný postoj, aký jej všetci vždy upierali. Francúzsko ako predsednícka krajina reagovalo promptne a vyrokovalo dvojznačné, komplikované prímerie, ktoré prinajmenšom zastavilo pochod na gruzínske hlavné mesto. A tak EÚ, povzbudená, svorne pokračovala a odmietla prijať anexiu Abcházka a Južného Osetska. Európska únia neupadla do paniky: do návratu k studenej vojne a ideologickému rozdeleniu („Jalta je minulosť,“ vyhlásil Nicolas Sarkozy), ani do ľahkovernosti („dejiny už sú späť z dovolenky,“ doplnil Donald Tusk).
Kremeľ svoje zámery nezmenil, zmenil však tón. Neprestajne testuje pomer síl a vyhodnocuje, kam až môže zájsť. Pri tomto type skúšky sily predsa len cíti, že mu nie je dovolené všetko. Gruzínsko nie je druhé Čečensko, ktoré sa dá roztrieskať podľa chuti. Napriek všetkému napínaniu svalov, ktoré splynulo s ropnými dolármi a ropným opojením, Rusko vie, že jeho budúcnosť vôbec nie je ružová, a nikto z tamojších spindoktorov sa nechvastá, že každú chvíľu dobehneme a predbehneme Ameriku. Napriek obrovskému bohatstvu je krajina vyšťavená, trpí na alkoholizmus, kriminalitu, korupciu a nezamestnanosť, zmutovanú tuberkulózu, razantne sa rozmáhajúci AIDS, prostitúciu a demografický pokles; životné očakávania sú na úrovni tretieho sveta a ľud – ten na dolných priečkach – trpí v biede. Sedemdesiat percent štátneho rozpočtu závisí od predaja energie a surovín. Všetky tieto faktory Rusku nedovoľujú dlhodobo vydierať prekvitajúcu Európu.
Ako náhrada za stratenú moc je tu politika pichania špendlíkmi na všetkých úrovniach, ktorá síce môže urobiť dojem na citlivé duše, no nikdy znovu nenastolí prestíž kolosa, o ktorom sa už vie, že stojí na hlinených nohách.
Rusku sa nepodarilo dať si uznať pseudonezávislosť svojich abcházskych a osetských anexií. Ešte aj štáty pod jeho priamym vplyvom ako Bielorusko hrozivého Lukašenka dosiaľ váhajú. Odmietnutie Číny svedčí o tom, že žiadny blok autoritárskeho a autokratického kapitalizmu pod obuškom Vladimira Putina tu nevzniká. Ústretovo či zhodne sa prejavujú iba režimy, ktoré zvýšenie ceny ropy na čas vytiahne z úzkych, Chávezova Venezuela či Ahmadínedžádov Irán sú hnané tou istou túžbou po pomste ako Putinovo Rusko; každá politická, diplomatická, sociálna či vojenská kríza, ktorá zvýši ceny ropy, a tým aj ich príjmy, im prináša výhody, a preto ju využívajú. Zato terajšia čínska vôľa k moci, rovnako ako ekonomika EÚ a Spojených štátov, majú záujem skôr na tom, aby ceny energií klesali. So svojou vôľou ubližovať sa Moskva uberá do celosvetovej izolácie.
Nová a ešte neistá odhodlanosť EÚ, pokiaľ neochabne, môže svojho veľkého kontinentálneho suseda prinútiť, aby miernil dobyvačné chúťky, aj napriek tomu, ako si brúsi zuby. Musí ju však nasledovať verejná mienka, nesmie sa dať zastrašiť apokalyptickým zaklínaním, ktoré kremeľskí propagandisti tak obľubujú. V kríze z augusta 2008 proti sebe nestáli, ako hlásajú drsné lži dua Putin – Medvedev: bojachtivé, ba „nacistické“ malé Gruzínsko na jednej strane, a na druhej „bratská pomoc“ veľkého suseda. Nestáli kapitalistické demokracie a plutokratická, no nemenej kapitalistická os Moskva – Peking, nestáli proti sebe ani dve kultúry – jedna európsko-liberálna, druhá surevenisticko-nacionalistická.
Rozhodujúca kríza z augusta 2008 nastavila zrkadlo verejnej mienke Európy. Spácha Európa samovraždu plynom? Vydrží či podriadi sa Putinovej doktríne?
Text vyšiel v denníku Le Monde, v nemeckom preklade v denníku Die Welt.