Duch mája zradili dnešní ľavičiari. Tí, čo si ho zastokli za klobúk ako pero, a pri korupcii a štátnych zločinoch privierajú oči.
Foto: Bruno Barbey / Magnum Photos
Nejde tu o chlad srdca. Oveľa viac mi prekáža tá širokorozchodná milota, ktorá nepomyslí na nič zlé a je na to hrdá. Ten sladkastý nezáujem o zlo, splývajúci s citovou hluchotou k nešťastiu iných. Ochrnutie srdca spôsobené nedostatkom predstavivosti. Stačí len opakovať po tom mladistvom vrahovi, čo vyhodí do vzduchu autobus, jeho dôvody pomocou marxistických, ľavicových, kresťanských argumentov, a na to chúďa dievča, čo v autobuse zhorelo, sme už zabudli. Stačí si hovoriť, že všetko sa nejako poddá, a už sa poddávame všetkému.
Akokoľvek bol máj 1968 konfúzny, nezrelý a bláznivý, vznikol predsa z celosvetového odporu proti privieraniu očí. A teraz sa má skončiť v zbožných lžiach a eufemizmoch, aké sme kedysi vyčítali starcom?
Márnivá frivolnosť ľavičiarov vytryskla do groteskných výšok na viedenskom summite Európskej únie v deväťdesiatom ôsmom. Po prvýkrát patrili európski premiéri do toho istého politického tábora – až na Španielov a Írov – trblietali sa medzi nežnou ružovou, červenoružovou a zelenou. Neprekážali im ideologické rozpory. Boli v pohode. Ale výsledok ich stretnutia bol dych vyrážajúci. Užasli nad ním aj samotní Gerhard Schröder a Massimo D’Alema a nakoniec si povzdychli do mikrofónov: venovali sme viac času otázke duty-free shopov na letiskách než zániku Ruska – pádu rubľa, biede, deťom blúdiacim sibírskou zimou. Absolútnu prioritu mala otázka daňovej slobody.
Priepasti postkomunizmu nikoho až tak netrápili. Krach na burze v lete toho istého roku odzvonil reformám v Moskve, znamenal okrem iného aj pád Borisa Jeľcina a nástup cára tajných služieb, príchod nového mrazu, ktorý sa rozprestrel po celom Rusku a priniesol druhú, ničivú ofenzívu na Kaukaze.
Naša apatická ľavica ticho krúžila v sklenej guli svojho egoizmu. Bola skalopevne rozhodnutá zotrvať vo svojej krátkozrakosti. Budúcnosť starého kontinentu zvažovala v pojmoch mestských samospráv a záujmových skupín – uzavretie duty-free zón stálo dvetisíc pracovných miest.
Zostalo prázdno. Dodnes ani slovo o energetickej sebestačnosti. Ružová a zelená sa lepšie znášajú s Vladimirom Putinom než s atómovu energiou. Ani slovo o medzinárodných výzvach terorizmu, napokon, veď George Bush odíde a nebezpečenstvo pominie. Ani slovo o konkurencii vynárajúceho sa trhu. Že Čína vykorisťuje zotročenú pracovnú silu, o to lacnejšiu, že sa jej upierajú tie najelementárnejšie práva, to jednoducho akceptujeme.
Európska ľavica sa nezmenila: sľubuje cestu na bájnu Kytheru, ale autopilot, ktorého si zmontovala, zaklína Európu do bezbrannosti, ako keby sa nás ostatný svet netýkal. Riešenie: eutanázia!
Tradičná ľavica naňho najprv dlho soptila, až si máj 68 nakoniec úplne uzurpovala. Urobila si fetiš z jeho pestrofarebnosti, vyhlásila, že v ňom vidí predobraz spoločnosti ukojenej pomocou soft power sociálnych evanjelií, oslavovala pacifizmus krstných otcov, ktorý v harmónii zjednotí celú planétu. Skrátka, budúcnosť vymaľovala v obvyklých ružových pastelových tónoch a krásnym májom vstúpila do najlepšieho zo všetkých svetov.
V Nemecku dosiahla operácia Vzdušné zámky najväčšiu intenzitu, keď sa Zelení dali pod krídla kancelára Schrödera. Ten veľký muž sa predal Kremľu a napokon zakotvil ako funkcionár Gazpromu, vazal ropného cára Putina. Čo nás po mladých národoch Európy, čerstvo vyslobodených zo sovietskych pút! Projekt podmorského plynovodu bol zameraný priamo proti baltským krajinám a Poľsku, a Ukrajinu vynechával z hry. Nemecký štát peniazmi daňových poplatníkov poisťuje veľkopriemysel proti stavebným rizikám. Otvorenejšiu korupciu už snáď človek ani nevymyslí. Podľa všetkého kancelár na obohatenie ruského trustu, na čele ktorého už o mesiac na to trónil, siahol do pokladne Spolkovej republiky.
“To smrdí!” – zakričala jedna zelená poslankyňa. Zopár bulvárnych článkov vyšlo so zúrivými titulkami. To bolo celé. Teraz naši milí ľavicoví “rebeli” čušia. Čušia, hoci Kremeľ desať rokov masakruje Kaukaz a likviduje skromné občianske slobody. Naši ľavičiari a ľavicoví liberáli sú až na vzácne výnimky nemí v otázkach veľkého Ruska, dediča Sovietskeho zväzu.
Generácia strieda generáciu – a sú si podobné. Po protiamerických atentátoch slávia úspech protestné pochody proti americkým raketám, desaťročie za desaťročím, a nikto si nevšíma zúfalstvo Čečenov, Bielorusov a Rusov. Ukrajinci a Gruzínci, čo sa vyslobodzujú z reťazí Moskvy, nenaďabia u našich ľavičiarov na solidaritu ani podporu.
Opäť je pri moci dobré svedomie. Hlboko zmrazená spomienka na ducha mája dochucuje návrat poriadku štipkou protiamerického radikalizmu s protiatómovým odtienkom. Gerhard Schröder je syn ľudu, vodca ľavice, vlastenec. Kto by takéhoto muža vyhlásil za skorumpovaného darebáka? Radšej privrieme oči, zapcháme si nos a zmeníme tému.
Rebeli do jedného ustúpili a poslúchli heslo opľúvaných rodičov: zatvorte si oči! Zatvorte si duše, do toho! Zmocnila sa ma nádej, keď Joschka Fischer, dávny priateľ, konečne prekonal svoj integrálny pacifizmus a priklonil sa k ozbrojenému – európskemu a americkému zásahu na zastavenie etnických čistiek vojnového zločinca Slobodana Miloševiča. Radšej vojnu ako vraždenie! To krásne vzopätie však vydržalo len okamih. S povinnosťami svojej funkcie ministra zahraničia sa Joschka podrobil kancelárovi, ani sa len nezatváril kyslo. Antitotalitný prielom ochabol, len čo k nemu došlo. Zelení, socialisti, ultras si zasa pestujú fixné idey a umelé raje. Len Angela Merkelová sa na vraha z Kaukazu neusmieva. Kancelárka vie, odkiaľ prišiel, pretože vyrástla pod hrozbou Stasi.
Vo Francúzsku pätnásť rokov Mitterandovho prezidentovania zazátkovalo otázky mája 68 hegeliánskym “koniec dobrý, všetko dobré”. Ľavica viac než kedykoľvek predtým pestuje nostalgiu za rafinovaným manipulátorom a zabúda pritom na jeho žalostnú bilanciu – vnútornú aj vonkajšiu. Ako keby oneskorené akceptovanie kolapsu komunistického systému samo osebe už mohlo dať socializmu druhú mladosť.
Ach, spite sladko, statočné deti roku 68. Vďačná ľavica vo vás vidí svoju mimozemskú prehistóriu. Ohradila si vás ako svoje dedičstvo, žije z úrokov spomienok a investuje ich do rôznych antiglobalizačných, ekologických či volebných programov. Tu stojíme, medzi múmiou Lenina a svätým lurdským gýčom. Máme sa dobre.
Text pochádza z knihy esejí Máj 68 vysvetľovaný Nicolasovi Sarkozymu, ktorú napísali André Glucksmann a Raphael Glucksmann. V nemeckom preklade vyšiel úryvok na stránkach Perlentaucher.