Foto: Central Press / Getty Images
Narodil som sa v Anglicku roku 1948, dosť neskoro na to, aby som sa o pár rokov unikol povinnej vojenskej službe, ale v správnom čase pre Beatles: keď nahrali Love Me Do som mal pätnásť rokov. O tri roky neskôr sa zjavili prvé minisukne a ja bol som dosť starý na to, aby som ocenil ich cnosti a dosť mladý, aby som dokázal využiť príležitosti, ktoré poskytovali. Vyrastal som v ére prosperity, bezpečnosti a pohodlia, a tak keď prišiel 68-y, začal som sa búriť. Ako mnohí príslušníci mojej povojnovej generácie, vo svojom nekonformizme som bol konformista.
Nedá sa odškriepiť, že v šesťdesiatych rokoch bolo dobre byť mladý. Zdalo sa, že všetko sa neslýchane rýchlo mení a že svet ovládajú mladí ľudia (toto pozorovanie je štatisticky podložené). Na druhej strane, prinajmenšom v Anglicku, zmena dokázala byť klamlivá. Ako študenti sme protestovali proti tomu, že vláda Labouristov podporovala vietnamskú vojnu Lyndona Johnsona. Spomínam si na jednu takú demonštráciu v Cambridgi po vystúpení vtedajšieho ministra obrany Denisa Healyho. Vyhnali sme jeho auto z mesta – jeden kamarát, v súčasnosti manžel vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničnú politiku, vyskočil na kapotu a zúrivo búšil na okná vozidla.
Až keď Healy odfičal, uvedomili sme si, že je už strašne neskoro – o pár minút sa začínala večera v našom kolégiu. Nechceli sme ju zmeškať a klusom sme sa vydali späť do mesta. Vedľa mňa utekal policajt v uniforme, ktorý mal za úlohu dohliadať na demonštrantov. Pozreli sme sa na seba. „Čo myslíte, vydarila sa demonštrácia?“, opýtal som sa ho. Policajt pokojne, ako keby na tejto otázke nebolo nič mimoriadne, odpovedal: „Myslím, že sa vydarila, Sir.“
Cambridge na revolúciu zjavne ešte nedozrel. Ani Londýn: počas neslávne známej demonštrácie pred americkou ambasádou na Grosvenor Square (aj v tomto prípade išlo o Vietnam – ako mnohí moji rovesníci som najcitlivejšie reagoval na prejavy nespravodlivosti, vzdialené tisícky míľ), stojac pritisnutý z jednej strany o znudeného policajného koňa a z druhej strany o zábradlie parku som odrazu pocítil, že mi po nohe steká čosi teplé a mokré. Inkontinencia? Krvavá rana? Kdeže, nič také. To mi len mi vo vrecku praskla červená farebná bomba, ktorú som sa chystal hodiť na budovu veľvyslanectva.
V ten večer som bol pozvaný na večeru k budúcej svokre, nemeckej dáme s dokonale konzervatívnymi postojmi. Pochybujem, že si svoj skeptický názor o mne opravila, keď som sa objavil pred dverami jej bytu zaliaty od pása po kotníky lepkavou červenou hmotou – aj bez toho bola dosť vydesená, že jej dcéra chodí s jedným z tých neupravených ľavičiarov, čo pokrikujú „Ho Ho Ho Ho Či Min“, na ktorých sa popoludní znechutene pozerala v televízii. No a jediné, čo som samozrejme ľutoval ja bolo, že to bola farba a nie krv. Ach, či je len krásne épater la bourgeoisie!
***
Za ozajstnou revolúciou sa pochopiteľne chodilo do Paríža. Ako veľa mojich priateľov a rovesníkov som sa tam vybral na jar r. 1968, aby som sa mohol vynadívať – nadýchať – originálu. Alebo aspoň mimoriadne verného predstavenia originálu. Alebo, v skeptických slovách Raymonda Arona, psychodrámy, odohrávajúcej sa na tom istom javisku, kde kedysi mali v repertoári pôvodnú hru. Pretože Paríž bol skutočne dejiskom revolúcie – naša vizuálna predstava tohto pojmu je do značnej miery odvodená z toho, čo vieme, alebo si myslíme, že vieme o udalostiach, ktoré sa tu odohrávali v rokoch 1789 – 1794 – a časom bolo ťažké rozlišovať medzi politikou, paródiou, napodobeninou… a predstavením.
Z jedného hľadiska bolo všetko ako sa patrí: skutočné dlažobné kocky, skutočné problémy (alebo aspoň dostatočne skutočné z pohľadu účastníkov), skutočné násilie a občas aj skutočné obete. Ale z iného hľadiska sa zdalo, že to všetko nie je skutočne vážne: dokonca ani v tom čase som nemohol celkom uveriť, že pod dlažobnými kockami je pláž (sous les pavés la plage) a ešte menej, že študentská obec, nehanebne posadnutá plánmi na letné prázdniny – dodnes si pamätám na reči o dovolenke na Kube, ktoré zaznievali počas intenzívnych demonštrácií a diskusií – sa vážne chystala zvrhnúť prezidenta Charlesa de Gaullea a jeho Piatu Republiku. No mnohí seriózni francúzski komentátori, ktorých deti protestovali na uliciach Paríža, sa tvárili, že skutočne veria, že sa čosi takého môže stať a reagovali s primeraným strachom.
Z dnešnej perspektívy sa nakoniec vôbec nič nestalo a všetci sme sa vrátili domov. V tom čase mi Aronovov zamietavý postoj pripadal nespravodlivý, ako tráviaca porucha, vyvolaná pätolizačským nadšením niektorých jeho kolegov profesorov, ktorí sa nechali uniesť prázdnymi utopickými rečami pôvabných mladých študentov a túžili sa k nim pridať. Dnes som ochotný zdieľať jeho pohŕdanie, ale v tom čase pôsobilo premrštene. Akoby Aronovi najviac vadilo, že sa všetci výborne bavili – napriek svojej genialite nechápal, že hoci zábava nie je to isté ako revolúcia, veľa revolúcií sa naozaj začalo hravo a so smiechom.
O rok či o dva som bol navštíviť priateľa, ktorý študoval v Nemecku, ak sa nemýlim, na univerzite v Göttingene. Tam som zistil, že v Nemecku “revolúcia” znamenala niečo celkom iné. Tu sa nikto nebavil. Anglickému pozorovateľovi neušlo, že tu všetci brali všetko nevýslovne vážne a boli desivo posadnutí sexom. To bola pre mňa novinka: anglickí študenti trávili množstvo času úvahami o sexe, ale prekvapujúco málo sa mu venovali v praxi; francúzski študenti boli sexuálne oveľa aktívnejší (aspoň tak sa mi to javilo), no tí nespájali sex s politikou. Až na to, že občas pokrikovali „make love not war“ bol ich prístup k politike výrazne – ba až absurdne – teoretický a suchý. Ženy – pokiaľ vôbec boli pripustené – slúžili na servírovanie kávy, ako sexuálne partnerky a ako vizuálny doplnok, ktorý muži nosili pre tlačových fotografov. Nečudo, že onedlho nastúpil radikálny feminizmus.
Ale Nemecku v politike išlo o sex – a v sexe do značnej miery o politiku. Počas návštevy nemeckej študentskej komúny (skoro všetci nemeckí študenti, ktorých som poznal, žili v komúnach v spoločných obrovských starých bytoch a so spoločnými partnermi) som s úžasom zistil, že moji rovesníci v Bundesrepublike skutočne verili tomu, čo hlásali. Vysvetlili mi, že prísne odmindrákovaný prístup k nezáväznému sexu je ten najlepší spôsob, ako sa zbaviť všetkých ilúzií o americkom imperializme a navyše terapeutická očista od nacistického dedičstva generácie ich rodičov, ktorá sa vyznačovala potlačenou sexualitou, vydávajúcou sa za nacionalistický mačovský postoj. Môjmu empirickému anglickému ľavičiarstvu sa priečila predstava, že dvadsaťročný Západoeurópan sa môže očistiť od viny svojich rodičov, keď zo seba (a zo svojho partnera) strhne oblečenie a zábrany, čím metaforicky zahodí symboly represívnej znášanlivosti. Aké šťastie, že podmienkou, ba priam podstatou antifašizmu bol sériový orgazmus! No keď sa teraz nad tým zamýšľam, mal som vôbec právo sťažovať sa? Ako študenta z Cambridgeu pre mňa mantinelmi politického vesmíru boli úctiví policajti a čisté svedomie víťaznej krajiny, ktorá unikla okupácii, takže som asi nebol kvalifikovaný posudzovať očistné stratégie iných národov.
***
Môj pocit nadradenosti by možno bolo naštrbilo, keby som bol tušil, čo sa deje o dákych 250 míľ ďalej na Východ. Čo asi o hermeticky uzavretom svete studenej vojny v Západnej Európe vypovedá skutočnosť, že ja – vzdelaný študent dejín, navyše východoeurópskeho židovského pôvodu a zbehlý v niekoľkých cudzích jazykoch, ktorý precestoval pol kontinentu – som nemal ani tušenia o kataklizmických udalostiach, ktoré v tom istom čase otriasali Poľskom a Československom? Lákala ťa revolúcia? Tak prečo si sa nevybral do Prahy, ktorá v tom čase bola určite najvzrušujúcejším miestom v celej Európe? Alebo do Varšavy, kde moji mladí rovesníci za svoje myšlienky a ideály riskovali vylúčenie zo školy, vyhnanstvo a väzenie?
Pre naše mylné predstavy o máji roku 1968 je príznačné, že zo všetkých tých dôležitých a radikálnych debát mi neutkvela v pamäti ani jediná zmienka o Pražskej jari, nehovoriac už o poľskom študentskom povstaní. Keby sme boli bývali menej provinční (po štyridsiatich rokoch je takmer nemožné priblížiť zápal, s akým sme boli schopní diskutovať o hrozných prejavoch nespravodlivosti, ako napríklad o tom, kedy sa na noc zamykali brány kolégia), mohli sme po sebe zanechať trochu trvalejšie stopy. Dlho do noci sme vedeli preberať čínsku Kultúrnu revolúciu, revolučné otrasy v Mexiku či študentskú okupáciu Columbia University v New Yorku. Ale až na dákeho toho Nemca, ktorý sa sem-tam pohŕdavo vyjadril o Dubčekovi ako o jednom z mnohých reformných komunistov, čo obrátili plášť, Východnú Európu nikto nespomenul ani slovom.
Spätne sa mi čoraz viac zdá, že sme vlastne zmeškali vlak. Vraj sme boli marxisti? Tak prečo sme nešli do Varšavy a nezúčastnili sa diskusií o posledných zbytkoch komunistického revizionizmu s veľkým Leszkom Kołakowským a jeho študentami? Vraj sme sa búrili? Proti čomu? A za akú cenu? Aj tí najväčší hrdinovia z môjho okruhu známych, ktorí mali tú smolu, že sa im občas pritrafilo stráviť noc vo väzbe, stihli obyčajne na druhý deň prísť domov na obed. Čo sme my vedeli o odvahe, potrebnej na to, aby človek zniesol týždne výsluchov vo varšavských väzniciach, po ktorých si študenti museli odpykať ročné, dvojročné či trojročné tresty za to, že si trúfali žiadať veci, ktoré sme my pokladali za samozrejmé?
My sme síce rozvíjali grandiózne teórie o dejinách, no ich kľúčové a prevratné momenty nám unikli. Práve v Prahe a v Bratislave v lete roku 1968 marxizmus odhalil svoju podstatu. A práve študentské vzbury v Strednej Európe boli základom, ktorý podkopal, diskreditoval a neskôr aj zvrhol nielen zopár rozpadávajúcich sa komunistických režimov, ale samotnú myšlienku komunizmu. Keby nám bolo trochu viac záležalo na osude myšlienok, ktoré sme si nonšalantne pohadzovali, možno by sme boli venovali viac pozornosti konaniu a názorom tých, čo vyrástli v ich tieni.
Človek by si nemal vyčítať, že sa narodil na správnom mieste v správnom čase. My na Západe sme boli šťastná generácia. Nie my sme menili svet; to svet sa pred nami úslužne menil. Zdalo sa nám, že je všetko možné: na rozdiel od dnešných mladých ľudí sme ani na chvíľu nezapochybovali, že nás čaká zaujímavé zamestnanie, a preto sme necítili najmenšiu potrebu márniť čas na niečo tak potupné ako „obchodné školy“. Väčšina z nás sa uchytila na dobrých miestach v školstve alebo vo verejných službách. Všetku svoju energiu sme investovali do diskusií o tom, čo je vo svete zlé a aké zmeny sú potrebné. Protestovali sme proti veciam, ktoré sa nám nepáčili a to bolo správne. Aspoň vo svojich vlastných očiach sme boli revolučnou generáciou. Škoda len, že sme prepásli revolúciu.