Kam sa podeli francúzski intelektuáli? Kedysi sme mali Camusa, „súčasného dediča dlhého radu moralistov, ktorých dielo predstavuje asi to najvýznamnejšie, čo nám dala francúzska literatúra“ (Sartre). Potom tu bol sám Sartre. A ešte Francois Mauriac, Raymond Aron, Maurice Merleau-Ponty a „neomylná Mme de Beauvoir“ (Aron).
Po nich prišiel Roland Barthes, Michel Foucault a trochu spornejší Pierre Bourdieu. Každý z nich si zaslúži významné miesto v radoch románopiscov, filozofov, alebo proste literátov. No predovšetkým to všetko boli francúzski intelektuáli.
Hnací motor
Iste, aj dnes sa ešte nájde zopár význačných osobností mimo Francúzska: napríklad taký Jürgen Habermas či Amartya Sen. Ale keď spomenieme Jürgena Habermasa, prvé, čo nám príde na myseľ, sú jeho sociologické práce. Amartya Sen je hlavný intelektuálny exportný artikel, aký India za posledného pol storočia mala, no svet ho pozná predovšetkým ako ekonóma. Okrem toho je tu ešte – keď sa zošuchneme o niekoľko poschodí nižšie – Slavoj Žižek, ktorého rétorická inkontinencia pripomína nechcenú okrajovú paródiu veľkomestského originálu. So Žižekom – a snáď ešte s Antoniom Negrom – sa ocitáme medzi intelektuálmi, ktorí sa preslávili najmä tým, že sú intelektuáli, rovnako ako Paris Hiltonová je slávna tým, že je slávna.
Skutoční intelektuáli sa však väčšine ľudí dodnes spájajú s Francúzskom, presnejšie povedané s Parížom. Alain Finkielkraut, Julia Kristeva, Pascal Bruckner, André Glucksman, Régis Debray a Bernard-Henri Lévy – najviditeľnejšie súčasné príklady – sa preslávili sériovými príspevkami ku kontroverzným či módnym debatám. To, čo ich všetkých do jedného spája navzájom, ale aj s ich podstatne žiarivejšími predchodcami, je schopnosť sebavedome a zoširoka sa vyjadrovať o pozoruhodnej škále verejných a kultúrnych otázok.
Možno ešte občas vyvolávajú emócie, ale zbytok svetla, ktoré z nich vyžaruje k nám prichádza akoby zo vzdialeného slnka, ktoré už možno dávno vyhaslo.
Čím to je, že dačo také je o toľko uznávanejšie v Paríži? Ťažko si dokážeme predstaviť, žeby dáky americký či anglický režisér nakrútil film ako Ma Nuit chez Maud (Moja noc s Maud) Érica Rohmera, v ktorom sa Jean-Louis Trintignant takmer dve hodiny trápi nad tým, či sa má vyspať s Françoise Fabianovou, odvolávajúc sa na všetko od Pascalovej stávky o existencii boha po dialektiku leninskej revolúcie. Ako v mnohých iných francúzskych filmoch z tohto obdobia je aj tu hlavným hnacím motorom nerozhodnosť, a nie dej. Taliansky režisér by pridal trochu sexu. Nemecký režisér by pridal politiku. Ale Francúzi si vystačia s myšlienkami.
Prestížna škola
Francúzskej intelektuálnosti nemožno uprieť zvodnú príťažlivosť. Od prostrednej tretiny 20. storočia každý mysliteľ, ktorý sa snažil preraziť, od Buenos Aires po v Bukurešť, žil v Paríži ducha. Francúzski intelektuáli chodili v čiernom, fajčili gitanky, teoretizovali a hovorili po francúzsky, a my všetci sme to po nich opakovali. Pamätám sa, že keď som v Paríži na ľavom brehu Seiny stretol iných anglických študentov, okamžite som prešiel do francúzštiny. Možno to bolo trochu précieux, ale rozhodne to bolo de rigeur.
Samotné slovo „intelektuál“ v takomto lichotivom slova zmysle by určite bolo pobavilo nacionalistického spisovateľa Mauricea Barrèsa, ktorý ho po prvý raz posmešne použil, keď opisoval Émila Zolu, Léona Bluma a ostatných obrancov „židovského zradcu“ Dreyfusa. Odvtedy intelektuáli „intervenujú“ v citlivých verejných záležitostiach, odvolávajúc sa na zvláštnu autoritu, ktorú čerpajú zo svojho postavenia vedcov či umelcov. Nie náhodou takmer všetci z nich študovali na jednej jedinej prestížnej škole: École Normale Supérieure.
Kto chce pochopiť záhady francúzskej intelektuality musí začať s École Normale. Odkedy ju roku 1794 založili ako pedagogický ústav pre učiteľov stredných škôl, je to parenisko národnej elity. Od roku 1850 do roku 1970 sú jej absolventami prakticky všetci významní francúzski intelektuáli (ženy začali prijímať len nedávno): od Pasteura po Sartra, od Émilea Durkheima po Georgesa Pompidoua, od Charlesa Péguyho po Jacquesa Derridu (ktorému sa podarilo nespraviť prijímačky nie raz, ale hneď dva razy, kým ho prijali), od Léona Bluma po Henriho Bergsona, Romaina Rollanda, Marca Blocha, Louisa Althussera, Régisa Debrayiho, Michela Foucaulta, Bernarda-Henri Lévyho a všetkých ôsmich francúzskych držiteľov medaily Fields Medal v oblasti matematiky.
Roku 1970, keď som tam prišiel ako pensionnaire étranger, bolo ešte postavenie École Normale neodškriepiteľné. Na rozdiel od väčšiny francúzskych škôl tu všetci študenti žijú v areáli univerzity, ktorý sa nachádza v tichom zákutí 5. arrondissementu. Každý študent má vlastnú malú spálňu s vchodom zo štvoruholnika s malým parčíkom či námestíčkom v prostriedku. Okrem internátov sú tu aj spoločenské miestnosti, seminárne a prednáškové sály, jedáleň, knižnica pre sociálne vedy a Bibliothèque des Lettres: impozantná knižnica s otvorenými policami, ktorá nemá páru čo do pohodlia a zbierok.
Dostať sa na ENS bolo (a je) mimoriadne ťažké. Každý stredoškolák, ktorý sa tam chce prihlásiť, musí obetovať dva ďalšie roky, počas ktorých ho džgajú (ako kŕmnu hus) intenzívnymi dávkami súčasnej francúzskej kultúry či súčasnej vedy. Potom musí absolvovať prijímaciu skúšku, kde sa jeho výkon porovnáva s výkonom všetkých ostatných uchádzačov a výsledky sa zverejňujú. Tým, čo umiestnia na jednom z prvých sto miest, potom ponúknu študijné miesto na École – a s ním súčasne zaručený príjem za predpokladu, že sa zamestnajú v štátnom sektore.
Obraz intelektuála
V tom čase, roku 1970, sa École mohla pochváliť značným počtom samozvaných „maoistov“. Jeden z nich, nadaný matematik, si dal námahu, aby mi vysvetlil, prečo veľkú Bibliothèque des Lettres treba od základov zničiť: „Vymažme minulosť a začnime odznova“. Jeho logika bola nevyvratiteľná: minulosť je skutočne prekážkou pre neobmedzené novátorstvo. Nevedel som mu vysvetliť, prečo by to napriek tomu nebolo správne. Nakoniec som mu jednoducho povedal, že o pár rokov a na to bude pozerať inak. „Typicky anglický záver,“ pokarhal ma. Priateľ maoista a jeho kolegovia knižnicu nakoniec nepodpálili (hoci raz v noci došlo k dosť nepresvedčivému pokusu zaútočiť na ňu). Na rozdiel od jej nemeckých a talianskych náprotivkov radikálna vetva francúzskeho študentského hnutia nikdy neprekročila hranicu od revolučnej teórie k násilnej praxi.
Stojí za zamyslenie, prečo to tak bolo: v čase, keď som tam študoval, úroveň rétorického násilia rozhodne dosiahla mimoriadnu výšku a maoisticky orientovaní normaliens periodicky „okupovali“ jedáleň a pokrývali ju sloganmi: les murs ont la parole (steny majú slovo). Nie je na tom nič prekvapujúce. Kto bol v tom čase normalien, automaticky získal značný kultúrny kapitál, ako by povedal Pierre Bourdieu (ďalší normalien). Normaliens by stratili oveľa viac, keby postavili svet dolu hlavou, a boli si toho vedomí. Obraz intelektuála (importovaný zo Strednej Európy) – ako kozmopolitu bez koreňov, typ zbytočného človeka v opozícii voči represívnemu štátu a spoločnosti, ktorá ho nechápe – vo Francúzsku nikdy neplatil. Intelektuáli neboli nikde tak chez nous.
Jediný tromf
Za mojich čias bol Paríž intelektuálnym stredom sveta. Dnes je skôr na okraji medzinárodného diania. Francúzski intelektuáli naďalej občas vyvolávajú emócie, ale zbytok svetla, ktoré z nich vyžaruje k nám prichádza akoby zo vzdialeného slnka, ktoré už možno dávno vyhaslo. Je príznačné, že ambiciózni mladí Francúzi a Francúzsky dnes študujú na École Nationale d’Administration: parenisko budúcich štátnych úradníkov.
Alebo idú študovať manažment. Mladí normaliens sú naďalej brilantní, ale vo verejnom živote nezohrávajú významnú úlohu (Finkielkraut ani Glucksmann, Bruckner ani Kristeva nie sú absolventi École). Je to asi škoda. Intelektuálny lesk nebol jediným trumfom Francúzska, ale – podobne ako francúzština, ktorej hodnota tiež klesá – ho odlišoval od iných krajín. Získajú Francúzi na tom, že budú rovnakí ako všetci ostatní, len trošičku menej?
Pri spomienkach na pobyt na Normale Sup‘ sa mi vybavuje príbeh inžiniera (absolventa École Polytechnique, náprotivku École Normale vo vede), ktorého kráľ roku 1830 poslal do Anglicka pozorovať prvú skúšobnú jazdu takzvanej Rakety Georgea Stephensona na novootvorenej trati z Manchestru do Liverpoolu. Francúz sedel vedľa trate a všetko si podrobne poznamenával; masívny rušník zatiaľ bez zádrheľa ťahal prvý vlak na svete po koľajniciach z jednoho mesta do druhého. Keď podrobne prerátal všetko, čo práve uvidel, oznámil späť do Paríža výsledok svojho pozorovania: „Nie je to možné,“ napísal. „Čosi také nemôže fungovať.“ Dokonalý francúzsky intelektuál.
Text vyšiel v The New York Review of Books.