Kibuc / Esej

Foto: Robert Capa / Magnum Photos

Foto: Robert Capa / Magnum Photos

Šesťdesiate roky som prežíval trochu inak ako moji rovesníci. Hoci, prirodzene, tiež som holdoval Beatles, mäkkým drogám, politickému disentu a sexu.

Od roku 1963 po rok 1969 ma od hlavného prúdu delila moja bezvýhradná oddanosť ľavicovému sionizmu. Letá som trávil prácou v izraelských kibucoch a väčšinu času medzitým som svoju voľbu aktívne propagoval ako dobrovoľný funkcionár jednej z mládežníckych vetví labouristického sionizmu. V lete 1964 som prešiel „prípravkou“ pre mladých lídrov v tábore v juhozápadnom Francúzsku; a od februára do júla 1966 som na plný úväzok pracoval v Machanayime, roľníckom družstve v Hornej Galilei.

Nadšený novobranec

Táto rezolútna a intenzívna citová výchova spočiatku prinášala úspechy. Prinajmenšom do leta 1967, keď som od dobrovoľníckej práce v kibucoch postúpil na člena pomocných brigád izraelskej armády, som bol ideálnym a nadšeným novobrancom: vyznačoval som sa výrečnosťou, plnou oddanosťou a nekompromisnou ideologickou konformitou. Ako postavy z Knihy smíchu a zapomnění Milana Kunderu, ktoré tancujú kolo, aj ja som sa spolu s ostatnými spoluveriacimi zúčastňoval kolektívnych zábav, vylučovania ľudí s odlišnými názormi a tešil sa z chlácholivej jednoty ducha, cieľov a oblečenia.
Idealizoval som si židovskú výnimočnosť a intuitívne som chápal a reprodukoval sionistické zdôrazňovanie separácie a etnickej odlišnosti. V absurdne nezrelom veku šestnástich rokov ma dokonca pozvali, aby som na konferencii sionistickej mládeže v Paríži predniesol programové vyhlásenie, v ktorom sa fajčenie zavrhovalo ako „buržoázna úchylka“ a hrozba pre zdravého športového ducha židovskej mládeže. Hlboko pochybujem, že som tomu sám veril (koniec-koncov, bol som fajčiar); ale moja výrečnosť bola vychýrená.

Podstata labouristického sionizmu spočívala v prísľube židovskej práce, ktorý má mladých Židov z diaspory vyslobodiť z ich zmäkčilého asimilovaného života a preniesť do vzdialených kolektívnych osád na palestínskom vidieku, kde vytvoria (a ako hlásala táto ideológia, obnovia) životaschopnú židovskú roľnícku triedu, ktorá nebude vykorisťovaná ani vykorisťovateľská.
Labouristický sionizmus, odvodený v rovnakej miere zo socialistického utopizmu počiatku 19. storočia a neskorších ruských mýtov o rovnostárskej dedinskej spoločnosti, sa trieštil na niekoľko vzájomne protirečivých sektárskych kultov: jedni boli presvedčení, že všetci obyvatelia kibucu sa musia rovnako obliekať, spoločne stravovať a vychovávať deti a používať (ale nevlastniť) rovnaký nábytok, domáce potreby, ba aj knihy, a na povinných týždenných schôdzkach kolektívne rozhodovať o všetkých stránkach života.
Umiernenejšie formy pripúšťali istú mieru odlišnosti v životnom štýle, ba dokonca aj štipku súkromného majetku. Medzi týmito dvoma extrémami sa našli jednotliví kibucníci, zastávajúci najrozličnejšie odtiene viery, ktoré boli nezriedka výsledkom osobných či rodinných konfliktov, prezentovaných ako nezhody, týkajúce sa základných hodnôt.

Morálny cieľ

Všetci sme sa snažili dosiahnuť jediný a hlavný morálny cieľ, ktorým bolo priviesť Židov späť do vlasti a pomôcť im spamätať sa z úpadku, spôsobeného diasporou a stratou koreňov. To všetko malo povznášajúci účinok na pätnásťročného nováčika z Londýna, ktorý sa v kibuce ocitol po prvý raz. Odrazu sa stretol s „mužným judaizmom“ v jeho najzvodnejšej podobe: zdravie, telocvik, produktivita, spoločný cieľ, sebestačnosť a hrdý separatizmus, nehovoriac o čarovných deťoch kibucu, ktorým podľa všetkého boli cudzie komplexy a zábrany ich európskych rovesníkov.

Rozplýval som sa od nadšenia. Osem hodín vyčerpávajúcej, intelektuálne nenáročnej práce na rozpálenej banánovej plantáži pri brehoch Galilejského jazera, k tomu piesne, výlety, dlhé ideologické diskusie a vo vzduchu neustále visiaci prísľub bezstarostného sexu, keďže v tom čase kibuc a jeho sprievodné ideologické nejasnosti boli ešte poznačené étosom „voľnej lásky“ radikálnych kultov zo začiatku 20. storočia.

V skutočnosti boli kibucy samozrejme boli provinčné a značne konzervatívne spoločenstvá, kde ideologická strnulosť maskovala veľmi obmedzený duševný obzor mnohých členov. Už v polovici šesťdesiatych rokov bolo jasné, že základom izraelského hospodárstva prestalo byť drobné poľnohospodárstvo, ale ja som to nevnímal, hoci si spomínam, že som sa už vtedy občas pozastavoval nad tým, že počas žiadneho zo svojich dlhodobých pobytov v kibuce som nestretol jediného Araba napriek tomu, že som žil v tesnej blízkosti jednej z najhustejšie obývaných arabských komunít v Izraeli.

Ako prekvapujúco málo vedeli moji spolukibucníci o vonkajšom svete a ako málo im na ňom záležalo. Zaujímalo ich predovšetkým dianie v družstve, susedova manželka či susedkin manžel a ich majetok – oboje závistlivo porovnávali so svojím. A sexuálna sloboda, aspoň v dvoch kibucoch, kde som strávil dlhší čas, sa v podstate vyčerpávala manželskou neverou.
V dôsledku týchto postrehov som na jednej strane z celej duše chcel veriť v kibuc ako spôsob života a stelesnenie ideálnej formy židovstva; na druhej strane som mi veľa vecí priečilo. Nevedel som sa dočkať, kým sa skončí pracovný týždeň, s ja som sa stopom alebo autobusom mohol odviezť do Haify a celý šábes sa tam napchávať kyslou smotanou a v prístave túžobným pohľadom sprevádzať trajekty, ktoré vozili turistov do Famagusty, Izmiru, Brindisi a iných kozmopolitných miest. Izrael mi v tom čase pripadal ako väzenie a kibuc ako preľudnená cela.

Posledná otázka

Z tohto zmätenia ma vytrhli dve navzájom nesúvisiace udalosti. Keď sa moji kolegovia z kibucu dozvedeli, že ma prijali na univerzitu v Cambridgi a že sa tam mienim vrátiť na štúdiá, boli zhrození. Bolo im úplne jasné, že ak tínedžera z Anglicka či Francúzska nechajú vyštudovať doma na univerzite, s najväčšou pravdepodobnosťou bude pre Izrael stratený.

Politika viazaná na identitu akéhokoľvek druhu je  podozrivá.

Oficiálne stanovisko preto znelo, že budúci univerzitní študenti sa majú vzdať študijných miest v Európe; majú sa zaviazať ostať niekoľko rokov v kibuce ako zberači pomarančov, vodiči traktorov či triediči banánov; neskôr, pri vhodnej príležitosti sa budú môcť obrátiť na svoj kibuc s prosbou, aby ich vyslal na štúdiá – pod podmienkou, že kibuc kolektívne rozhodne, či dotyčný môže ísť študovať a vyberie mu vhodnú fakultu podľa toho, čo bude najväčší prínos pre kolektív.

Mal som teda šancu, že by som sa v Izraeli s trochou šťastia asi ako dvadsaťpäťročný  mohol dostať na univerzitu, kde by som študoval trebárs elektrotechniku alebo, keby sa mi skutočne pošťastilo a súdruhovia by prejavili mimoriadnu zhovievavosť, by som vyštudoval za učiteľa dejepisu na základnej škole. Keď som mal pätnásť, bola to celkom lákavá predstava. No o dva roky neskôr, po dlhej a náročnej príprave na prijímacie skúšky na King’s College, som nemal najmenší úmysel nechať si ujsť takúto príležitosť a už vôbec nie obetovať celý život práci na poli. Absolútny nedostatok pochopenia a zjavné opovrhnutie, s ktorým kibuc prijal moje rozhodnutie, len posilnilo moje rastúce odcudzenie od teórie a praxe komunitnej demokracie.

Tým druhým podnetom bol samozrejme môj zážitok v armáde na Golanských výšinách po skončení Šesťdennej vojny. Tam som na svoje veľké prekvapenie zistil, že väčšina Izraelčanov nie sú transplantovaní novodobí agrárni socialisti, ale mladí mestskí Židia s predsudkami, ktorí sa od svojich európskych či amerických proťajškov líšili najmä mačovským rozdrapeným sebavedomím a tým, že mali prístup k zbraniam. Ich postoj k čerstvo porazeným Arabom ma šokoval a ich nonšalantný prístup k budúcej okupácii a nadvláde nad arabskými územiami mi už vtedy naháňal hrôzu. Keď som sa vrátil do kibucu, v ktorom som v tom čase žil, do Hakuku v Galileii, cítil som sa tam cudzo. O pár týždňov som zbalil kufre a odcestoval domov.

O dva roky neskôr, roku 1969, som sa vrátil s priateľkou pozrieť sa na to, čo ostalo. V Kibuce Machanayim som stretol Uriho, s ktorým sme kedysi zbierali pomaranče. Bez toho, že by ma vzal na vedomie, nehovoriac už o slušnom pozdrave, prešiel okolo nás a precedil len: „Ma ata osah kan?“(„Čo tu hľadáš?“).  Dobrá otázka.

Sociálny diplomat

Dnes tieto roky nepokladám za premárnené ani zbytočné. Keď nič iné, poskytli mi zásobu spomienok a ponaučení, ktoré mi dali viac než keby som bol prežil šesťdesiate roky oddávajúc sa rovnakým radovánkam ako moji generační druhovia. Do Cambridge som prišiel ako človek, ktorý stál na čele ideologického hnutia, aké moji rovesníci poznali len z teórie. Vedel som, čo znamená byť „oddaným veci“, no vedel som aj, aká cena sa platí za takúto intenzívnu identifikáciu a bezvýhradnú oddanosť. Nemal som ešte ani dvadsať a už som stihol byť aj prestať byť sionistom, marxistom a komunitným osadníkom: slušný výkon na tínedžera z juhu Londýna.

Na rozdiel od svojich cambridgských rovesníkov som bol preto imúnny voči zanieteniu a zvodom novej ľavice a ešte viac voči jej radikálnym odnožiam: maoismu, gauchismu, tiers-mondizmu atď. Z toho istého dôvodu ma ani trochu neoslovili študentocentrické dogmy antikapitalistickej transformácie a ešte menej volanie sirény femino-marxizmu a sexuálnej politiky vôbec. Politika viazaná na identitu akéhokoľvek druhu, predovšetkým židovskú mi bola –  a dodnes mi je – podozrivá. Labouristický sionizmus zo mňa, možno trochu predčasne, vychoval univerzálneho sociálneho diplomata – tento neplánovaný následok by určite vydesil mojich izraelských učiteľov, keby boli sledovali môj profesionálny vývoj. Bol som stratený pre svätú vec, a tým pádom som prakticky „umrel“.

Esej vyšla v The New York Review of Books, v slovenskom preklade v skrátenej verzii vyjde zajtra prílohe Fórum denníka SME.