Nič by sa americkému prezidentovi nehodilo viac ako Benjamin Netanyahu, čo by zrazu zmenil kurz.
Foto: Moises Saman / Magnum Photos
V skutočnosti nikto neverí, že by päťstotisícové „osady“, s mestskou infraštruktúrou a privilegovaným prístupom k pôde a vode ich obyvatelia niekedy opustili. Ale politické pokrytectvo niekedy vedie do záhuby.
Mám dosť rokov na to, aby som si pamätal, ako to bolo, keď ešte izraelské kibucy vyzerali ako osady. Začiatkom šesťdesiatych rokov som strávil nejaký čas v kibuce Hakuk, v malej komunite, ktorú založili židovské milície roku 1945 ešte než vznikol štát Izrael.
Pohraničný príbeh
O osemnásť rokov, keď som tam prišiel ja, kibuc Hakuk stále ešte nevyzeral celkom dokončene. Tých pár tuctov rodín, čo tu žili, si vybudovalo spoločnú kuchyňu, škôlku, stodolu a domy. A hneď za nimi sa rozprestierali skalnaté kopčeky a polovyschnuté polia. Obyvatelia kibucu nosili svoje typické modré pracovné košele, khaki nohavice a trojhranné čiapočky. Pestovali si obraz a držanie tela pionierov, čo už vtedy ostro kontrastoval s hektickou, urbánnou atmosférou Tel Avivu. Tu je ten pravý Izrael, akoby volali na nádejeplných návštevníkov a dobrovoľníkov, príďte nám pomáhať odpratávať kamene a sadiť banánovníky – a povedzte svojim priateľom v Európe a v Amerike, aby sa k vám pridali.
Hakuk stále existuje. Dnes žije z fabriky na plasty a z turistov, ktorí prúdia k neďalekému Genezaretskému jazeru. Pôvodná opevnená osada sa zmenila na turistickú atrakciu. Bolo by bizarné hovoriť o tomto kibuce ako o „osade“. Izrael však potrebuje „osady”. Sú potrebné na udržiavanie imidžu pre obdivovateľov a donorov zo zahraničia: imidž malej krajinky, ktorá si tvrdou prácou, legitímnou sebaobranou a budovaním sídiel v nepriateľskom prostredí ťažko vybojovala priestor, ktorý jej patrí. No takýto neokolektvistický príbeh z pohraničnej oblasti znie neúprimne v modernom Izraeli s jeho modernou technikou. Tak sa zakladateľský mýtus preniesol na palestínske územia, dobyté vo vojne roku 1967 a odvtedy nezákonne obsadené.
Klamlivý obraz
Nie náhodou bývajú zahraničné médiá povzbudzované, aby referovali o židovských „osadníkoch“ v Západnom Jordánsku. Lenže ten obraz klame. Najväčšia z týchto sporných osád je Maale Adumim: žije tu 35 000 ľudí, asi toľko ako v anglickom Winchestri. Pozoruhodný však nie je počet obyvateľov Maale Adumim, ale plocha, ktorú zaberajú. Táto „osada“ sa rozprestiera na päťdesiatich kilometroch štvorcových. Maale Adumim je tým pádom trikrát taký veľký ako Ženeva. Osada!
Barack Obama by mohol hodiť cez palubu dvadsať rokov amerických ústupkov a verejne pripustiť, že cisár je nahý.
Existuje 120 oficiálnych izraelských osád na obsadených územiach a okrem toho sú tu „neoficiálne“ osady, ktorých počet sa odhaduje na 80 až 100. Podľa medzinárodného práva nie je medzi nimi žiadny rozdiel: Obidve formy sú v rozpore s článkom 47 Štvrtej ženevskej konvencie, v ktorom sa výslovne zakazuje anektovať územie, ktoré bolo zabraté silou. Neexistuje rozdiel medzi „povolenými“ a „nepovolenými“ osadami, ako sa to v izraelských vyjadreniach často tvrdí: všetky osady sú nezákonné, bez ohľadu na to, či boli oficiálne uznané, či expandujú alebo nie.
Veľký význam
No ponad nepokrytý cynizmus terajšej izraelskej vlády nezabudnime, že aj jej predchodcovia, ktorí nám pripadali dôveryhodnejší, sú zodpovední za terajšie pomery. Za posledných dvadsať rokov počet osadníkov stabilne stúpal ročne o päť percent, takmer štyrikrát tak rýchlo ako celé izraelské obyvateľstvo. Spoločne so židovským obyvateľstvom Východného Jeruzalemu (ktorý bol takisto anektovaný nezákonne) tvoria dnes osadníci pol milióna ľudí: vyše desať percent židovského obyvateľstva takzvaného „Veľkého Izraela“. Vo voľbách sa im pripisuje veľký význam, pretože pomerný volebný systém dáva aj tomu najmenšiemu volebnému okrsku významný politický vplyv.
Aby sme dokázali správne odhadnúť ich vplyv, musíme vedieť, že osadníci – hoci sú roztrúsení po celom súostroví obydlí a chránení pred Arabmi 600 checkpointmi a cestnými kontrolami – tvoria homogénny demografický blok. Počet ilegálnych osadníkov v Západnom Jordánsku, vo Východnom Jeruzaleme a na Golanských výšinách takmer o tretinu prevyšuje obyvateľstvo Tel Avivu. Sú to prazvláštne „osady“.
Vďační sluhovia
Ak sa Izrael opája osadami, tak jeho dodávateľom liehoviny boli dlho Spojené štáty. Keby Washington v rokoch 2003 až 2007 nedával ročne k dispozícii 2,8 miliardy – roku 2013 to má byť 3,1 miliardy – domy v Západnom Jordánsku by neboli také lacné, dvakrát lacnejšie ako v pôvodnom Izraeli. Mnohí z tých, čo sa tam sťahovali, sa teda ani nepovažovali za „osadníkov“. Práve sa prisťahovali z Ruska či iných štátov a vďačne prijímajú štátom dotované ubytovanie, odídu do obsadených území – a ako sedliaci, ktorým v južnom Taliansku postavia cesty a dajú prípojky na elektrinu – sú vďačnými sluhami svojich politických pánov.
V skutočnosti nikto neverí, že by päťstotisícové „osady“, s mestskou infraštruktúrou a privilegovaným prístupom k pôde a vode ich obyvatelia niekedy opustili. Vlády – bez ohľadu na to, akého politického sfarbenia – nemajú v úmysle škrtiť osady, a ani Palestínčania, ani informovaní Američania si o tom nerobia ilúzie. Napriek tomu všetci radi tvrdia opak – odvolávajú sa na „cestovnú mapu“, mierový plán z roku 2003, a tvrdia, že sa dohodli na hraniciach z roku 1967. Táto domnelá zábudlivosť je mazivom diplomatických kontaktov. Ale niekedy vedie politické pokrytectvo do záhuby. Osady totiž nikdy nebudú zrovnané so zemou, ale takmer všetci sa tvárili, že áno, a tak sa dôsledky týchto „facts on the ground“ dlho ignorovali.
S výhradami
Nikto to nevie lepšie ako Benjamin Netanjahu. Štrnásteho júna mal premiér svoj napäto očakávaný prejav, v ktorom americkým partnerom zručne vypúšťal dym rovno do očí. Na jednej strane ponúkol, že uzná hypotetickú existenciu palestínskeho štátu – za podmienok, že ten nebude mať moc nad vlastným vzdušným priestorom, ani žiadne prostriedky na obranu proti útokom – a pritom opakoval: nebudeme stavať ilegálne osady, ale ponecháme si právo rozširovať „legálne“ osady v rámci ich prirodzeného rastu. Záruky, ktoré Benjamin Netanjahu poskytol osadníkom, boli prijaté s rovnakým nadšením ako vždy, tým viac, že boli zabalené do klišé adresovaného predovšetkým americkej tlači. New York Times prehltli návnadu aj s navijakom a vyšli s titulkom: „Netanyahu podporuje palestínsky štát s výhradami.“
Ale zhltne to aj Barack Obama? Prirodzene, že áno – nič by sa americkému prezidentovi a jeho poradcom nehodilo viac ako Benjamin Netanjahu, ktorý po Obamovom prejave 4. júna v Káhire zmení kurz a odrazu je ochotný robiť kompromisy. Americká vláda by sa na začiatok mohla vyhnúť konfliktom so svojím najbližším spojencom. V skutočnosti však izraelský premiér vyslovil škaredú pravdu: pokiaľ ide o zabratie pôdy „Judey a Samarie“, nemáme v úmysle podriadiť sa medzinárodnému právu a verejnej mienke.
Americký prezident sa teraz musí rozhodnúť. Môže pristúpiť na túto hru a vykúpiť si tak náklonnosť Kongresu – a čas. Rovnako dobre by však mohol hodiť cez palubu dvadsať rokov amerických ústupkov, verejne pripustiť, že cisár je nahý, nechať cynika Netanyahua padnúť a Izraelčanom pripomenúť, že ich politika osídľovania by bola nemysliteľná bez americkej podpory. Barack Obama by mal Izraelčanom pripomenúť, že ich takzvané osady neslúžia ani na obranu Izraela, a ani nie sú hodné zakladateľských ideálov.