Straus Park, New York, 1997. Foto: Dominique Nabokov
Identita je nebezpečné slovo. Dnes sa vlastne ani nedá slušne použiť.
Vo Francúzsku a v Holandsku sa umelo vyvolávaná „celonárodná diskusia“ o identite využíva ako priehľadné rúško na politické využívanie antiimigračných nálad a okatý manéver, aby sa pocity úzkosti, ktoré v ľuďoch vyvoláva ekonomická situácia, presmerovali na menšiny. V decembri 2009 sa miestne úrady v talianskom regióne Brescia nehanbili sľúbiť miestnym obyvateľom „biele Vianoce“ a politiku identity zredukovali na domové prehliadky, ktoré mali odhaliť ľudí tmavej pleti.
Teplý kúpeľ
Aj v akademických kruhoch sa toto slovo zneužíva na podobné zákerné účely. Dnešní študenti si môžu vyberať zo širokej škály kurzov, venovaných identite: „rodových štúdií“, „ženských štúdií“, „ázijsko-pacificko-amerických štúdií“. Hlavným nedostatkom týchto para-akademických programov nie je to, že sa sústreďujú na danú etnickú či zemepisnú menšinu, ale že povzbudzujú príslušníkov tej ktorej minority, aby študovali sami seba, čím simultánne negujú hlavný cieľ liberálneho vzdelávania a utužujú mentalitu sektárstva a geta, ktorú sa zaviazali oslabovať.
V Amerike sa dnes každý píše s pomlčkou: Íro-Američan, domorodý Američan, Afro-Američan a podobne. Väčšina týchto ľudí už neovláda jazyk predkov a nevie takmer nič o krajine, z ktorej pochádza, čo platí najmä o tých s európskymi koreňmi. Pritom kráčajú v šľapajach generácie, ktorá sa vychvaľovala utrpením a vystavujú na obdiv úbohé znalosti ako hrdú známku identity: si to, čo pretrpeli tvoji starí rodičia. V tejto súťaži jednoznačne vedú Židia. Mnohí americkí Židia vedia žalostne málo o svojom náboženstve, kultúre, tradičných jazykoch či dejinách. Ale všetci vedia, čo bol Osvienčim.
Takýto teplý kúpeľ identity mi bol odjakživa cudzí. Vyrástol som v Anglicku a angličtina je jazyk, v ktorom myslím a píšem. Rodné mesto, Londýn, dodnes poznám ako dlaň, napriek všetkým zmenám, ktorými za tie desaťročia prešlo.
Dobre poznám aj Anglicko; zdieľam dokonca niektoré z jeho predsudkov a záľub. Ale keď rozmýšľam alebo hovorím o Angličanoch, inštinktívne používam tretiu osobu: neidentifikujem sa s nimi.
Ani ani
Čiastočne to bude asi tým, že som Žid: za môjho detstva boli Židia jedinou významnou menšinou v kresťanskej Británii. Na druhej strane sa moji rodičia držali bokom od organizovanej židovskej obce. Neslávili sme židovské sviatky (na Vianoce som vždy mal vianočný stromček a na Veľkú noc vajíčka), nedodržiavali sa prísne rabínske predpisy a so židovstvom sme sa identifikovali len počas piatkovej večere u starých rodičov. Ako absolvent anglických škôl sa viac vyznám v anglikánskej liturgii než v mnohých židovských rituáloch a zvyklostiach.
Žeby môj odťažitý vzťah k Anglicku vyplýval z otcovho rodiska (Antverpy)? Je to možné, ale v tom prípade aj on postrádal konvenčnú identitu: nebol belgickým občanom, ale synom prisťahovalcov bez občianstva, ktorí do Antverp privandrovali z cárskej ríše. Dnes by sme povedali, že otec sa narodil na území, ktoré sa neskôr stalo Poľskom či Litvou. A hoci sa matka narodila v londýnskom East Ende, a tým pádom bola rodená Cockney, jej rodičia sa sem prisťahovali z Ruska a Rumunska, z krajín, o ktorých nič nevedela a ktorých jazyky neovládala. Ako stovky tisícok židovských prisťahovalcov sa u nich doma hovorilo jidiš, jazykom, ktorý ich pre deti nemal žiadnu praktickú hodnotu.
A tak som vlastne nebol ani Angličan ani Žid. Napriek tomu som presvedčený, že rôznym spôsobom a v rôznych časoch som jedno i druhé. Čo ak takáto genetická identifikácia má menší význam, než sa nám zdá? A aký význam majú rôzne ďalšie afinity, ktoré som rokmi z vlastnej vôle nadobudol: som francúzsky historik? Je pravda, že som študoval dejiny Francúzska a viem po francúzsky, ale na rozdiel od mnohých iných vedcov anglosaského pôvodu, zameraných na Francúzsko, som sa nikdy nezaľúbil do Paríža. Vyčítali mi, že uvažujem, ba dokonca že píšem ako francúzsky intelektuál, a nebolo to myslené celkom ako kompliment. Francúzski intelektuáli – až na zopár výnimiek – ma nechávajú chladnými: vôbec by mi nevadilo, keby ma z tohto klubu vylúčili.
Reakčný dinosaurus
A čo politická identita? V univerzitnom prostredí ma mnohí kolegovia pokladajú za reakčného dinosaura. Niet sa čomu čudovať: prednášam o intelektuálnom dedičstve dávno mŕtvych Európanov; zle znášam „sebavyjadrovanie“ miesto jasného vyjadrovania; odmietam prijímať samotnú snahu ako úspešný výsledok; vo svojej disciplíne vychádzam predovšetkým z faktov a nie z „teórie“; a staviam sa skepticky k väčšine toho, čo sa dnes pokladá za historiografiu. Z dnešného akademického hľadiska som nenapraviteľný konzervatívec. Tak čo teda som?
Ako európsky historik, narodený v Anglicku a vyučujúci v Spojených štátoch; ako Žid, ktorému nesedí väčšina toho, čo sa v súčasnej Amerike pokladá za „židovstvo“; ako sociálny demokrat, ktorý sa často sporí s kolegami, pokladajúcimi sa za radikálov by som asi mal hľadať útechu v starom dobrom urážlivom označení „kozmopolita bez koreňov“. Ten mi však pripadá príliš nepresný, príliš nasilu unverzalistický. Nedá sa povedať, že nemám korene – priam naopak, vyrastám z množstva protichodných tradícií.
Lenže nemám rád nálepky. Je lepšie držať sa bokom nielen od zjavne odpudzujúcich „-izmov“ – ako fašizmu či šovinizmu – ale aj od tých zvodnejších prejavov, ako je v prvom rade komunizmus, ale aj nacionalizmus a sionizmus. Je tu ešte národná hrdosť: ale aj vyše dve storočia potom, ako na to po prvý raz upozornil Samuel Johnson, je patriotizmus naďalej posledným útočiskom darebákov, čo dosvedčí každý, kto strávil posledné desaťročie v Amerike.
Špecifické privilégiá
Lepšie sa cítim na okraji: tam, kde do seba bolestne narážajú krajiny, komunity, spojenectvá, afinity a kde kozmopolitnosť je skôr obvyklým životným stavom než druhom identity. Kedysi sa takéto miesta vyskytovali hojne. Ešte v 20. storočí existovalo množstvo miest, zložených z mnohých komunít a jazykov, ktoré boli často znepriatelené a občas sa dostávali do konfliktu, ale akosi dokázali spolunažívať. Jedným z týchto miesto bolo Sarajevo a druhým Alexandria; patril sem Tangier, Solún, Odesa, Bejrút a Istanbul, ale aj menšie mestá ako Černovice a Užhorod. V New Yorku sa zachovali mnohé črty týchto stratených kozmopolitných miest: preto tu žijem.
Uznávam, že to môže znieť trochu velikášsky, ak o sebe tvrdím, že som neustále na okraji, na hrane. Môžu si to dovoliť len ľudia, ktorí požívajú isté špecifické privilégiá. Väčšina ľudí by dala prednosť nevytŕčať z davu, keďže to nie je bezpečné. Ak sú všetci navôkol šiiti, je lepšie byť šiitom. Ak sú v Dánsku všetci urastení a bieli, kto by chcel byť malý a hnedý, ak by sa mohol slobodne rozhodnúť? Aj v otvorenej demokratickej spoločnosti musí byť človek dobre tvrdohlavý, aby sa svojvoľne postavil proti zmýšľaniu svojej komunity, najmä ak je nepočetná.
Je lepšie držať sa bokom nielen od fašizmu či šovinizmu, aj od zvodnejších prejavov, ako je komunizmus, nacionalizmus či sionizmus.
Ak ste sa však narodili na okraji či priesečníku a ak vám zvláštna inštitúcia akademickej definitívy umožňuje udržať sa tam, nachádzate sa v mimoriadne výhodnom pozorovacom bode: čo môžu vedieť o Anglicku ľudia, ktorí poznajú len Anglicko? Keby základom môjho vnímania vlastnej osoby bola identifikácia s komunitou, z ktorej pochádzam, asi by som si nedovolil tak dôsledne kritizovať Izrael – „židovský štát“ či „svoj národ“. Intelektuáli, ktorí majú vyššie vyvinutý zmysel pre organickú príslušnosť, sa inštinktívne podrobujú autocenzúre: dobre si rozmyslia, či budú prať špinavú bielizeň na verejnosti.
Ťažké časy
Na rozdiel nebohého Edwarda Saida sa nazdávam, že chápem, ba cítim s ľuďmi, ktorí vedia, čo je to láska k vlasti. Vlastenecké city pre mňa nie sú nepochopiteľné – jednoducho ich nezdieľam. Postupom času mi však prejavy krajnej a bezpodmienečnej oddanosti – krajine, Bohu, myšlienke či človeku – začali naháňať strach. Tenučká šupka civilizácie sa drží na viere v našu príslušnosť k ľudskému rodu, ktorá môže byť iluzórna. Ale či už je iluzórna alebo nie, mali by sme sa jej držať. Vieme, že táto viera – a jej schopnosť brzdiť neľudské správanie – je to prvé, čo sa stráca v časoch vojny či občianskych nepokojov.
Obávam sa, že nás čakajú ťažké časy. Náš pocit istoty a stability neohrozujú len teroristi, bankári a klimatické zmeny. Samotná globalizácia – plochá zem z mnohých mierotvorných predstáv – sa stane žriedlom strachu a neistoty pre milióny ľudí, ktorí budú hľadať ochranu u svojich vodcov. „Identity“ sa utužia a utvrdia, keď bedári a bezdomovci začnú búchať na čoraz vyššie múry sídiel boháčov od Dílií po Dallas.
To, že je niekto Dán či Talian, Američan alebo Európan, prestane byť len formou identity: bude to zavrhnutie a pokarhanie pre tých, čo sú mimo. Miesto toho, aby zmizol, sa štát možno práve vtedy posilní: z privilégií, plynúcich z občianstva a z ochrany práv držiteľov členského preukazu, sa stanú politické tromfy. Už sa to začalo. V tom krásnom novom storočí nám budú chýbať tolerantní a marginálni ľudia: ľudia na okraji. Moji ľudia.
Text vyšiel v The New York Review of Books.