Dejiny štátnosti na ukrajinskom území sa začínajú dvomi archetypálnymi európskymi stretnutiami. K stredovekému štátu na území dnešnej Ukrajiny patrí – tak ako vo Francúzsku a Anglicku – stretnutie s Vikingami. Muži zo Severu sa snažili vytvoriť obchodnú cestu medzi Severným a Čiernym morom, a Kyjev ležiaci na brehu Dnepra, používali ako obchodnú stanicu. Ich príchod sa časovo zhoduje s kolapsom štátu Chazarov a ich muži sa ženili s miestnymi slovanskými ženami. Tak vznikol útvar známy ako Kyjevská Rus. Tak ako všetky štáty stredovekej východnej Európy, bola Kyjevská Rus pohanský región, o ktorom sa dá povedať, že sa ani tak neobrátil […]

Ako prví začali v novembri protestovať proti režimu na kyjevskom Majdane študenti. To boli Ukrajinci, ktorí mohli najviac stratiť: mládež, ktorá sa – prenáhlane – považovala za európsku a chcela pre seba a svoju ukrajinskú vlasť lepší život. Mnohí z nich boli politicky naľavo, niektorí aj radikálni ľavičiari. Po rokoch vyjednávaní a mesiacoch prísľubov vláda prezidenta Janukovyčom v poslednej chvíli zlyhala, a nepodpísala hlavnú obchodnú dohodu s Európskou úniou. Keď koncom novembra nastúpila poriadková polícia a študentov porazila, prišla na Majdan nová skupina: afganskí veteráni. Muži stredného veku, pôvodne vojaci a dôstojníci červenej armády, mnohí zjazvení z bojiska, prišli, ako […]

Na papieri je Ukrajina odteraz diktatúrou. Prezident Viktor Janukovyč si pre seba uzurpoval rozhodujúcu politickú moc balíkom mimoriadnych zákonov, ktorý mu odhlasovali poslanci jeho Strany regiónov. Státisíce Ukrajincov trávili týždne v mraze, demonštrovali za základné ľudské práva a pevnejší vzťah s Európou. Prezident im odpovedal: porušením ľudských práv a dosť smutnou imitáciou Ruska. Čo sa týka postupu a samotného obsahu, zákony “schválené” Ukrajinským parlamentom v uplynulom týždni sú v rozpore s najzákladnejšími právami moderných konštitučných demokracií: slobodou prejavu, slobodou zhromažďovania a právom na politickú reprezentáciu. Tieto opatrenia neprešli dokonca ani len tými najelementárnejšími parlamentnými procedúrami, a to aj napriek tomu, […]

Dan Diner v elegantnej eseji s názvom Mimo Osvienčim, ktorá vyšla minulý týždeň v Literarische Welt, sa snaží ukázať, že Osvienčim je pre Bloodlands problém, a Bloodlands problém pre Osvienčim. Ale úplne sa mýli. Bloodlands sú nebezpečné pre konvenčné interpretácie z hľadiska národných dejín, ktoré minimalizujú tragédie a znemožňujú vysvetlenie. Diner bráni národné dejiny, nie Osvienčim. Porota Lipskej ceny za európske porozumenie ocenila na Bloodlands práve za jeho transnacionálny charakter. Transnacionálne dejiny si vyžadujú isté prekročenie národných foriem, čo môže pôsobiť aj nepríjemne. Metóda na ochranu konvenčných národných dejín pred transnacionálnymi dejinami spočíva v tom, že transnacionálne argumenty sa zredukujú […]

Málo krajín má lepší zdôvodnenie pre suverenitu a právny štát ako Ukrajina. Aj v dnešných časoch stačí vydať sa niekoľko kilometrov za hlavné mesto Kyjev – ako som to spravil ja pred niekoľkými týždňami – a porozprávať sa s dedinčanmi, ktorí si ešte pamätajú katastrofu roku 1933, keď Ukrajina bola sovietskou zväzovou republikou a vyše troch miliónov obyvateľov zomrelo hladom, pretože Stalin sa rozhodol zvaliť vinu za neúspechy vlastnej politiky kolektivizácie poľnohospodárstva na ukrajinský ľud. S týmito spomienkami sú zmiešané aj spomienky na nemeckú okupáciu , ktorá o necelých osem rokov priniesla druhú kampaň hladomoru spolu s notoricky známymi zločinmi holokaustu. […]

Kľúčovou historickou udalosťou v manifeste Andersa Breivika je zdanlivo kresťanská porážka Osmanskej ríše pri Viedni roku 1683. Breivik si predstavuje znovozrodenú Európu o štyristo rokov neskôr, roku 2083, a za jedného zo svojich hrdinov vyhlasuje poľského kráľa Jána Sobieského, ktorého jednotky sa významne prispeli k ukončeniu tureckého obliehania: „Ján III Sobieski a Svätá Liga úspešne ubránili Európu pred armádou vyše 150 000 moslimov.“ Podľa Breivika aj dnešnú Európu obliehajú moslimovia a ak ju chcú ubrániť, Európania sa musia uchýliť k „surovému, no potrebnému“ násiliu. Neprekvapuje, že Breivik nemá k európskym dejinám povedať nič iné ako banalitu. Plagiátorsky opakuje po Hannah Arendtovej, že ľudia, ktorí […]

Počas letných večerov sa obyvatelia západoukrajinského Ľvova schádzajú pod sochou Tarasa Ševčenka, veľkého básnika, ktorý v 19. storočí predpovedal nezávislosť Ukrajiny, na ulici, ktorú po roku 1991, keď sa Ukrajina vymanila spod sovietskej nadvlády, premenovali na Bulvár nezávislosti. Prichádzajú si tu zaspievať o krásnych čiernookých dievčinách, ktoré túžia po odvážnych vojakoch. V jednej piesni mladí muži opúšťajú svoje domovy a ako partizáni sa vyberajú bojovať za slobodu; v ďalšej ich premôžu a zabijú sovietske vojská. Jedna obzvlášť bojachtivá pieseň sa končí slovami: „Budeme volať Sláva, sláva, sláva, až sa zem bude triasť.“ Spev sprevádza dupanie nôh po dlaždiciach. Tieto vášnivé ukrajinské žalospevy opomínajú, že dnešný […]

Túto jar Rakúsko zažilo jednu z najbizarnejších prezidentských kampaní v povojnovej Európe: na jednej strane stál Heinz Fischer, úradujúci prezident, slušný muž, všeobecne považovaný za vhodného predstaviteľa rakúskeho štátu; na druhej Barbara Rosenkranzová, žena bez vyhraneného programu a s pochybnými názormi na dejiny Rakúska z obdobia Tretej Ríše. So znepokojivou jednoznačnosťou sa tu vyjavila základná otázka demokratickej politiky povojnovej Európy: je podmienkou zvoliteľnosti hlavy štátu, či uznáva historickú realitu plynových komôr? Rakúsko v tejto skúške obstálo – hoci nie celkom ľahko – 25. qpríla, keď Fischer zvíťazil s takmer 80 percentami hlasov. Heinz Fischer, bývalý člen Sociálnodemokratickej strany, je umiernený politik, ktorý funkciu rakúskeho prezidenta vykonával […]