Foto: Gleb Garanich / Reuters / Corbis
Dejiny štátnosti na ukrajinskom území sa začínajú dvomi archetypálnymi európskymi stretnutiami. K stredovekému štátu na území dnešnej Ukrajiny patrí – tak ako vo Francúzsku a Anglicku – stretnutie s Vikingami. Muži zo Severu sa snažili vytvoriť obchodnú cestu medzi Severným a Čiernym morom, a Kyjev ležiaci na brehu Dnepra, používali ako obchodnú stanicu. Ich príchod sa časovo zhoduje s kolapsom štátu Chazarov a ich muži sa ženili s miestnymi slovanskými ženami. Tak vznikol útvar známy ako Kyjevská Rus.
Tak ako všetky štáty stredovekej východnej Európy, bola Kyjevská Rus pohanský región, o ktorom sa dá povedať, že sa ani tak neobrátil na kresťanstvo, ako sa skôr rozhodoval medzi jeho západnou a východnou variantou. Ako všetci jej susedia, aj Kyjevská Rus váhala medzi Rímom a Byzanciou, až kým sa sa jej vládcovia napokon nerozhodli pre Byzanciu. Rus vážne oslabili boje o následníctvo, až ju nakoniec v polovici 13. storočia rozvrátili Mongoli.
V tomto bode sa dejiny Kyjevskej Rusi rozpadnú na niekoľko častí. Väčšinu územia si berie Litovské veľkokniežatstvo, obrovský štát bojovníkov s hlavným mestom Viľnius. Litovské veľkokniežatá sa štylizujú do dedičov Rusi a preberajú mnoho kultúrnych výdobytkov krajiny, napríklad slovanský jazyk ako jazyk dvora a tradičného práva. Veľkokniežatá síce boli pohania, ale väčšina ich poddaných boli východní kresťania. Keď sa veľkokniežatá Litvy stali personálnou úniou aj poľskými kráľmi, väčšina ukrajinského územia patrila európskemu štátu. Ústavnou reformou z roku 1569 sa tento štát ustanovil za republiku šľachticov, dvojštátie Poľsko-Litva. V tejto republike dvoch národov patrila ukrajinská zem k poľskej korune, a bieloruská Litovskému veľkokniežatstvu. Tak sa v rámci starej Kyjevskej Rusi vytvorila nová deliaca čiara.
Bola to prvá epocha oligarchického pluralizmu na Ukrajine. Ukrajinskí šľachtici mali kreslá a hlasy v zastupiteľských orgánoch republiky, ale veľká väčšina ľudu bola organizovaná v obrovských veľkostatkoch, v ktorých sa pestovalo obilie na vývoz. K miestnym šľachtickým veliteľom sa pridružovali poľskí šľachtici, ako aj Židia, ktorí pomáhali budovať v krajine feudálny poriadok. V tomto období sa Židia podieľali na vytváraní mestečiek, ktoré vošli do dejín pod názvom štetl.
Tento politický systém nakoniec priviedol k povstaniu kozákov roku 1648. Slobodní kozáci, ktorí sa vzpierali existujúcemu systému, spochybňovali existujúci poriadok. Uzavreli osudný zväzok so susedným, rivalským štátom, ktorý mal korene takisto v starej Rusi, s Moskovským veľkokniežatstvom. Mesto Moskva ležalo na východnej hranici Kyjevskej Rusi a na rozdiel od väčšiny Rusi ostávalo pod priamou nadvládou Mongolov. Kým územie dnešného Bieloruska a Ukrajiny sa prostredníctvom Viľniusu a Varšavy dostalo do kontaktu s renesanciou a reformáciou, do Moskvy sa už tento vývoj nedostal. Ako rok, keď sa Moskva vymanila spod mongolského panovania, sa pôvodne uvádzal rok 1480. Moskovské veľkokniežatá sa, presne ako tie litovské, štylizovali do dedičov Kyjevskej Rusi. No po tom, čo bol tento stredoveký štát zničený, nemali nad týmto územím vládu takmer pol tisícročia. Väčšinu času vládol Kyjevu Viľnius alebo Varšava.
Kozáckymi povstaniami sa začal zánik dvojštátu Poľsko – Litva. Povstania vytvorili podmienky pre to, že vláda nad Kyjevom prešla od Poliakov k Moskve. Roku 1667 bolo územie súčasnej Ukrajiny rozdelené medzi Poľsko – Litvu a Moskovčanov, pričom Kyjev pripadol Moskve. To umožnilo kontakt medzi Moskvou a Európou, a vzdelané elity z Kyjevskej univerzity prišli na sever pracovať v rozrastajúcej sa ríši ako úradníci a odborníci. Tá istá schéma sa zopakovala, keď si Poľsko – Litvu koncom osemnásteho storočia kompletne rozdelili Moskva – už ako Ruská ríša, Prusko a Habsburská monarchia. Ruská ríša nemala žiadnu skúsenosť s vysokým školstvom, a tak využívala mužov vzdelaných vo Viľniuse a Kyjeve.
V 19. storočí sa ukrajinské národné hnutie vyvíjalo podňa európskeho vzorca. Tento vývoj sa začal v Charkove.
V 19. storočí sa ukrajinské národné hnutie vyvíjalo podľa európskeho vzorca. Niektorí z týchto vzdelaných ľudí, laici aj duchovní, sa začali búriť proti vlastným životopisom a vyhlasovať, že nie elity, ale masy sú subjektom dejín. Tento vývoj sa začal v Charkove a odtiaľ sa rozšíril do Kyjeva a cez rusko-habsburskú hranicu do Ľvova, vtedy už Lembergu. Ukrajinskí historici 19. storočia patrili k hlavným zástancom celoeurópskej tendencie romantizovať prostý ľud. Tento intelektuálny šachový ťah umožnil aj predstavu spoločného ukrajinského národa ponad hranice Ruskej ríše (ako sa teraz volalo Moskovské Rusko) a Habsburskej monarchie (kde na malom území s názvom Východná Halíč žili ľudia hovoriaci, ako by sme dnes povedali, ukrajinsky).
Prvá svetová vojna, tak ako v celom zvyšku východnej Európy, znamenala koniec ríš a spolu s ním úsilie vytvárať na základe wilsonovského princípu národné štáty. No na Ukrajine došlo hneď k dvom takýmto pokusom naraz, jednému na území Habsburskej monarchie a jednému na území Ruska. Ten prvý zmarilo Poľsko, keď sa mu podarilo pričleniť Východnú Halíč k svojmu novému štátu. Ten druhý zasa musel čeliť tak červenej armáde, ako aj bielym. Obidve strany síce proti sebe bojovali, ale zhodovali sa v tom, že Ukrajina má zostať súčasťou väčšieho politického útvaru. Hoci ukrajinské národné hnutie bolo porovnateľné s inými národnými hnutiami vo východoeurópskych regiónoch a hoci za Ukrajinu bojovalo a zahynulo viac ľudí ako za väčšinu iných národných štátov, ktoré vznikli po roku 1918, ich pokus na celej čiare stroskotal. Po nanajvýš komplikovanej sérii udalostí, v priebehu ktorých bol Kyjev niekoľkokrát obsadený, si nakoniec víťazstvo odniesla červená armáda a roku 1922 vznikla ako súčasť nového Sovietskeho zväzu sovietska Ukrajina.
Práve preto, že ukrajinské národné hnutie sa tak ťažko potláčalo a preto, že sovietska Ukrajina tvorila západný pohraničný región Sovietskeho zväzu, mala otázka európskej identity Ukrajiny od začiatku pre sovietske dejiny taký kľúčový význam: Sovietska politika mala voči Európe ambivalentný vzťah – sovietska modernizácia mala napodobniť modernu Európy, no len na to, aby ju mohla prebiť. Podľa času, perspektívy a nálady vodcov sa Európa vykresľovala buď ako pokroková alebo reakčná. V dvadsiatych rokoch sovietska politika podporovala na Ukrajine rozvoj intelektuálnej a politickej triedy, v Moskve totiž verili, že osvietení Ukrajinci sa rozhodnú pre sovietsku budúcnosť. V tridsiatych rokoch sa sovietska politika pokúsila zmodernizovať vidiecke regióny Ukrajiny tým, že previedla pôdu do kolektívneho vlastníctva a z ročníkov urobila štátnych zamestnancov. Reakciou bol masívny odpor ročníkov veriacich v súkromné vlastníctvo a klesajúce výnosy obilia.
Josif Stalin zvalil vinu za tento neúspech na ukrajinských nacionalistov a ich zahraničných stúpencov, a porážku tým premenil na svoje víťazstvo. Ďalej rekvíroval na Ukrajine potraviny, hoci veľmi dobre vedel, že tým odsudzuje na smrť hladom milióny ľudí. Ukrajinskú inteligenciu vyvraždil. Počas hladomoru na sovietskej Ukrajine umreli tri milióny ľudí. Dôsledkom bola nová sovietska zastrašovacia kampaň, v ktorej Európa vystupovala už len ako hrozba. Stalin prišiel s absurdnou, ale účinnou verziou, že Ukrajinci sa sami naschvál vyhladovali na smrť na príkaz Varšavy.
O niečo neskôr začala sovietska propaganda tvrdiť, že kto spomenie hladomor, musí byť agent nacistického Nemecka. To bol začiatok politiky fašizmu a antifašizmu, v ktorej Moskva bola obrankyňou dobra a jej kritici museli byť zlí fašisti. Táto mimoriadne účinná rečnícka póza nijako nevylučovala skutočné sovietske spojenectvo so skutočnými nacistami, podpísané v tridsiatom deviatom. To je dôležitý bod, na ktorý by sme nemali zabúdať – dnes, keď sa ruská propaganda tak masívne ujíma antifašizmu: veľkolepý morálny manicheizmus má slúžiť jedine štátu, a preto nemá žiadne obmedzenia. Argument antifašizmu ako stratégia je čosi celkom iné ako boj s vlastnými fašistami.
Ukrajina bola stredobodom politiky, ktorú Stalin označoval za vnútornú kolonizáciu; a bola aj stredobodom Hitlerových plánov na jej vonkajšiu kolonizáciu. Jeho životný priestor bol v prvom rade na Ukrajine. Jej úrodná pôda mala, očistená sovietskou mocou, byť k dispozícii Nemecku. Plán bol ponechať Stalinovo kolektívne poľnohospodárstvo, no poľnohospodárske produkty presúvať opačným smerom: z východu na západ. Nemeckí plánovali počítali s tým, že asi tridsať miliónov obyvateľov Sovietskeho zväzu takto vyhladuje na smrť. V takej myšlienkovej schéme boli Ukrajinci samozrejme podľudia, neschopní normálneho politického života, hodili sa len na to, aby ich niekto skolonizoval. Ani jedna európska krajina nebola podrobená takej intenzívnej kolonizácii ako Ukrajina a ani jednu európsku krajinu nestihlo toľko utrpenia. V rokoch 1933 až 1945 bola Ukrajina tým najsmrtiacejším miestom na svete.
V dnešnom Nemecku sa dodnes aspekt kolonizácie vo veľkom ignoruje. Nemci myslia na zločiny proti Židom a proti Sovietskemu zväzu (ktorý sa mylne stotožňuje s Ruskom), ale takmer nikto v Nemecku nevidí, že hlavným predmetom koloniálneho myslenia a konania Nemecka bola Ukrajina. Ani takí prominenti ako Helmut Kohl nemajú problém vylučovať Ukrajinu z pravidiel medzinárodného štátneho práva. Myšlienka, že Ukrajinci ani nie sú ľudia, podnes trvá, teraz so zákerným zvratom, že Ukrajinci sú zodpovední za zločiny napáchané na ukrajinskom území, hoci tie zločiny v skutočnosti páchala nemecká politika a bez nemeckej vojny a okupácie by k nim nebolo došlo.
Hitlerovým hlavným cieľom síce bolo zničiť Sovietsky zväz, pochopil však, že s ním potrebuje uzavrieť spojenecký zväzok, aby mohol začať ozbrojený konflikt. Keď bolo jasné, že Poľsko by bojovalo, Hitler získal Stalina pre dvojitú inváziu. Stalin už roky dúfal, že dostane takéto pozvanie, pretože sovietska politika k rozbitiu Poľska už roky smerovala. Okrem toho Stalin v zväzku s Hitlerom, čiže kooperácii s krajnou európskou pravicou videl kľúč k zničeniu Európy. Dúfal, že nemecko-sovietske spojenectvo postaví Nemecko proti európskym susedom Ruska, a to oslabí, alebo rovno zničí, európsky kapitalizmus. Táto predstava, ako ešte uvidíme, sa ani veľmi nelíši od stratégie, ktorú dnes sleduje Vladimir Putin.
Stalinova predstava sa ani veľmi nelíši od stratégie, ktorú dnes sleduje Vladimir Putin.
Výsledkom spoločnej nemecko-sovietskej invázie bola porážka Poľska a rozbitie poľského štátu, ale aj významný vývoj v rámci ukrajinského nacionalizmu. V tridsiatych rokoch v Sovietskom zväze žiadne ukrajinské národné hnutie neexistovalo; to bola holá nemožnosť. V Poľsku však pôsobilo podzemné teroristické hnutie s názvom Organizácia ukrajinských nacionalistov. Za normálnych čias nič viac ako okrajový fenomén, no s vojnou jeho význam narástol. OUN sa postavila proti poľskej aj proti sovietskej nadvláde nad tým, čo bolo pre ňu ukrajinské územie, a tak v nemeckej okupácii Východu videla jedinú možnosť začať budovať ukrajinský štát. OUN podporovala nemeckú inváziu Poľska a potom, keď roku 1941 Nemecko napadlo svojho spojenca Sovietsky zväz, znovu ho podporovala.
Aj sovietska okupácia východného Poľska v rokoch 1939 až 1941 napomohla ukrajinskému nacionalizmu. Vládnucu triedu Poľska a vodcov politických strán Ukrajiny deportovali alebo vyvraždili. Ukrajinskí nacionalisti navyknutí žič v podzemí radšej ušli. Ľavicoví ukrajinskí revolucionári, ktorých bolo pred vojnou dosť veľa, prešli po skúsenostiach so sovietskou mocou v mnohých prípadoch ku krajnej pravici. Sovieti okrem toho zavraždili vodcu OUN, a to zasa znamenalo mocenský súboj medzi jeho dvomi nástupcami, Stepanom Banderom a Andrijom Melnykom.
V štyridsiatom prvom si ukrajinskí nacionalisti vyskúšali politickú kolaobráciu s Nemeckom a stroskotali. Stovky ukrajinských nacionalistov pomáhalo pri útoku na Sovietsky zväz, napríklad ako tlmočníci, a niektorí pomáhali Nemcom organizovať pogromy. Ukrajinskí nacionalistickí politici sa snažili dosiahnu? výmenou za túto kolaboráciu vyhlásenie nezávislej Ukrajiny v júni 1941. O nič také však Hitler nemal ani najmenší záujem. Mnohých nacionalistických vodcov Nemci pozabíjali alebo pozatýkali. Stepan Bandera strávil zvyšok vojny v Sachsenhausene. Niektorí Ukrajinci naďalej kolaborovali s Nemcami, aby nabrali vojnovú skúsenosť alebo v nádeji, že by mohlo prísť k politickému zvratu a Nemci by ich ešte mohli potrebovať. Ale praktická kolaborácia, rovnako ako všade inde v Európe, nemala zväčša nič spoločné s politikou.
Keď už vojna naberala svoj definitívny smer, mnoho ukrajinských nacionalistov sa pripravovalo na povstanie – na moment, keď Nemcov vystrieda sovietska moc. Svojho hlavného protivníka videli v Sovietskom zväze, čiastočne z ideologických dôvodov, ale najmä preto, že vyhrával vojnu. Vo Volyni vytvorili ruskí nacionalisti Ukrajinskú povstaleckú armádu, ktorej úlohou bolo poraziť – nejako – Sovietov, po tom, čo Sovieti porazili Nemcov. Táto armáda uskutočnila v štyridsiatom terčom masívnu a vražednú etnickú čistku medzi Poliakmi a zabila pritom aj rad Židov, ktorí sa medzi Poliakmi ukrývali. Tu vôbec nešlo o kolaboráciu s Nemcami, ale o vražednú časť národnej revolúcie, ako ju chápali jej vodcovia. Potom ukrajinskí nacionalisti bojovali so Sovietmi v krvavej partizánskej vojne, v ktorej obidve strany nasadzovali tie najbrutálnejšie zbrane. Práve na Chruščovov rozkaz mali Sovieti nacionalistov ešte pretromfnúť v brutalite, a zastrašiť tak miestne obyvateľstvo.
Politická kolaborácia a povstanie ukrajinských nacionalistov napokon v dejinách nemeckej okupácie predstavujú len vedľajší prvok. V priebehu vojny bolo na ukrajinskom území zabitých približne 6 miliónov ľudí, z nich jeden a pol milióna Židov. Nemci si odskúšali svoje techniky masového vyhladzovania v Podolsku a Babom Jare, kde zavraždili 20 až 30 tisíc ľudí. V celej okupovanej Ukrajine kolaborovali miestni ľudia s Nemcami, tak ako to robili aj na ďalšom okupovanom sovietskom území a po celej okupovanej Európe.
V boji proti Werhmachtu prišlo o život viac Ukrajincov, než amerických, britských a francúzskych vojakov dokopy.
Na Ukrajine však Nemci omnoho viac ľudí zabili, než bolo tých, ktorí s nimi kolaborovali. Oveľa viac ľudí z Ukrajiny preto bojovalo proti Nemcom, než po ich boku. To nemôžeme povedať o žiadnej obsadenej krajine v západnej Európe. Veľká väčšina Ukrajincov, ktorí bojovali vo vojne, bojovala v uniforme červenej armády. V boji proti Werhmachtu prišlo o život viac Ukrajincov, než amerických, britských a francúzskych vojakov dokopy. V Nemecku tieto fakty akoby nikto nevidel, pretože červená armáda sa nesprávne považuje za ruskú armádu. Presne o toto stotožnenie sa snaží aj dnešná ruská propaganda. Ak je červená armáda ruská armáda, museli byť Ukrajinci nepriatelia. Túto myšlienkovú schému si vymyslel už sám Stalin, ku koncu vojny. Myšlienka Veľkej vlasteneckej vojny poslúžila na tri ciele: vytvorila predstavu, že celý dej sa začal roku 1941, a nie roku 1939, takže na nemecko-sovietsky spojenecký zväzok sa zabudlo; postavila do centra diania Rusko, hoci centrum vojny bola v oveľa väčšej miere Ukrajina; a úplne ignorovala utrpenie Židov.
Dnešná politická pamäť je oveľa viac poznačená povojnovou propagandou, než samotnou skúsenosťou vojny. Nikto zo súčasných držiteľov moci si už Druhú svetovú vojnu nemôže pamätať, aj keď sa niektorí vysokí ruskí politici tvária, že veria verzii dejín, ktorú ich naučili v detstve. Súčasní politickí lídri Ruska sú deti sedemdesiatych rokov, a teda brežnevovského kultu vojny. Veľká vlastenecká vojna sa stala vecou Rusov, bez toho, aby sa brali do úvahy Ukrajinci a Židia. Židia trpeli viac než ktorákoľvek iná skupina ruského obyvateľstva, ale holokaust ako taký nemal v sovietskych dejinách miesto. Zato sa objavoval v protizápadnej propagande, ktorá utrpenie Židov bezo zvyšku hádzala na ukrajinských a iných nacionalistov – ľudí, žijúcich na územiach, ktoré vo vojne dobyl Stalin ako Hitlerov spojenec, a ľudí, ktorí kládli odpor sovietskej moci, keď sa roku 1945 vracala späť. Na túto tradíciu nadviazali ruskí propagandisti v súčasnej ukrajinskej kríze: totálna ľahostajnosť voči holokaustu, pokiaľ ho nemožno využiť ako nástroj na manipuláciu ľuďmi na Západe.
V sedemdesiatych rokoch bol Sovietsky zväz rusifikovaný, a to celkom osobitným spôsobom. Dospelo sa k ideologickému záveru, že len v rámci Sovietskeho zväzu, ale už nie v rámci jednotlivých národov, existovali triedy. Sovietsky zväz tak potreboval len jednu jedinú mysliacu triedu, nie viaceré takéto triedy. V dôsledku toho bola ukrajinčina vyhnaná zo škôl, a predovšetkým z vysokých škôl. Zachovala si význam ako jazyk nižších tried, a paradoxne zároveň ako jazyk tej najvyššej kultúry, pretože v tom čase nikto nepopieral existenciu svojbytnej ukrajinskej tradície umenia a humanitných vied. V tejto atmosfére si ukrajinskí vlastenci, dokonca aj ukrajinskí nacionalisti vyvinuli chápanie ukrajinskej identity ako identity občianskej spoločnosti. Podporovali ich v tom poľskí intelektuáli v emigrácii, ktorí v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch tvorili koncept zahraničnej politiky po komunizme.
Títo intelektuáli okolo Jerzyho Giedroyca a časopisu Kultura v Paríži tvrdili, že Ukrajina je národ v tom istom zmysle ako Poľsko a že budúce nezávislé Poľsko by malo uznať budúcu nezávislú Ukrajinu – a nespochybňovať jej hranice. To vtedy nebolo také samozrejmé, pretože Poľsko vojnou prišlo o región, ktorý sa dnes označuje ako Západná Ukrajina. V spätnom pohľade to bol prvý krok Ukrajiny ako aj Poľska smerom k právnym a inštitucionálnym normám povojnovej Európy. Predpokladané uznanie Ukrajiny v rámci existujúcich hraníc sa roku 1989 stalo základom poľskej zahraničnej politiky podľa európskych štandardov. V rozhodujúcej fáze v období 1989 až 1991 mali ukrajinskí nacionalistickí aktivisti poprvýkrát len jedného protivníka: Sovietsky zväz. V decembri 1991 hlasovalo vyše 90 percent obyvateľov (a väčšina všetkých regiónov) sovietskej Ukrajiny za nezávislosť.
V Rusku moc oligarchov potlačil centralizovaný štát, zatiaľ čo na Ukrajine si vytvorili vlastnú podobu pluralizmu.
Potom sa cesty Ruska a Ukrajiny rozišli. Privatizácia a absencia právneho štátu mala v obidvoch krajinách za následok oligarchiu. V Rusku moc oligarchov potlačil centralizovaný štát, zatiaľ čo na Ukrajine si vytvorili vlastnú podobu pluralizmu. Ešte úplne donedávna všetci prezidenti Ukrajiny kolísali v zahraničnej politike medzi Východom a Západom a v domácej politike medzi rôznymi klanmi oligarchov. Na Viktorovi Janukovyčovi bolo nezvyčajné, že sa pokúšal skoncovať so všetkými formami pluralizmu, nielen pluralizmu ľudu, ale aj pluralizmu oligarchov. V domácej politike vytvoril čosi ako pseudodemokraciu, v ktorej si najviac zamiloval krajne pravicovú stanu Svoboda. Tým vznikla situácia, v ktorej mohol vyhrať voľby a zahraničným pozorovateľom hovoriť, že je predsa len lepší ako jeho nacionalistická alternatíva. V zahraničnej politike sa cítil byť tlačený smerom k Putinovmu Rusku, a to nie preto, že by to sám chcel, ale preto, že jeho vlastný spôsob vládnutia bránil substanciálnej spolupráci s Európskou únii. Zdá sa, že Janukovyč štátnu pokladnicu doslova vykradol, až tak, že roku 2013 štát takmer zbankrotoval, a on bol tým pádom oveľa zraniteľnejší voči ruskému tlaku.
Putinov režim závisí na predaji ropy a zemného plynu, ktoré prúdia ropovodmi do západnej Európy.
Už sa viac nedalo kolísať medzi Ruskom a Západom. Ale roku 2013 Moskva neznamenala ruský štát s viac alebo menej vypočítateľnými záujmami, ale omnoho grandióznejší projekt euroázijskej integrácie. Eurázijský projekt sa skladá z dvoch častí: z vytvorenia zóny voľného obchodu medzi Ruskom, Ukrajinou, Bieloruskom a Kazachstanom a zničenia Európskej únie podporou krajnej pravice v Európe. Imperiálny sociálny konzervativizmus dodal ideologický pláštik na veľmi jednoduchý cieľ. Putinov režim závisí na predaji ropy a zemného plynu, ktoré prúdia ropovodmi do západnej Európy. Jednotná Európa by pod tlakom ruskej nevypočítateľnosti alebo globálneho otepľovania či oboch týchto faktorov mohla dospieť k spoločnej energetickej politike. Nejednotná Európa by však zostala závislá od ruských dodávok energie. Jednotlivé národné štáty by boli povoľnejšie než Európska únia. Po celý rok 2013 sa médiá blízke Kremľu priam obsesívne zaoberali európskou dekadentnosťou, osobitne v oblasti sexuality.
Ale len čo boli tieto ctižiadostivé ciele sformulované, hrdá eurázijská póza sa roztrieštila o realitu ukrajinskej spoločnosti. Koncom roku 2013 a začiatkom roku 2014 priviedol pokus vtiahnuť Ukrajinu do eurázijskej mocenskej sféry k presne opačnému výsledku. Najprv Rusko politickými prostriedkami primalo Ukrajinu, aby nepodpísala obchodnú dohodu s Európskou úniou. To spustilo protesty na Ukrajine. Potom Rusko ponúklo veľký úver a výhodné ceny plynu ako odmenu za rozdrvenie protestov. V januári urobili zákony – zavedené podľa ruského vzoru – z protestov masové hnutie. Milióny ľudí, ktorí sa zhromažďovali na pokojných demonštráciách, dostali naraz nálepku kriminálnikov, a niektorí z nich sa začali polícii vzpierať.
Rusko napokon tak súkromne ako verejne dalo najavo, že ak Janukovyč chce dostať peniaze, musí vyčistiť Kyjev od demonštrantov. Vo februári nasledoval masaker ostreľovačov, a to celé sa skončilo jednoznačným morálnym a politickým víťazstvom revolucionárov, ktoré prinútilo Janukovyča utiecť do Ruska. Eurázijská únia mohla byť len klubom diktátorov, ale pokus zaviesť v Rusku diktatúru, spôsobil opak: návrat k parlamentnému vládnutiu, vyhlásenie prezidentských volieb a zahraničnú politiku orientovanú na Európu. Nič z toho celého by sa nebolo stalo nebyť spontánnej sebaorganizácie miliónov Ukrajincov na Majdane a v celej krajine.
Tým pádom sa z revolúcie na Ukrajine stala katastrofa pre ruskú zahraničnú politiku, ale aj nebezpečenstvo pre ruský režim doma. Slabina Putinovej politiky spočíva v tom, že si nevie poradiť s konaním slobodných ľudí, ktorí sa v reakcii na nepredvídateľné historické udalosti sami organizujú.
Tak sa teda Eurázia veľmi rýchlo modifikovala: už to nebol klub diktátorov a pokus zničiť EU, ale pokus destabilizovať tak ukrajinský štát ako Európsku úniu. Ruská propaganda prezentovala ukrajinskú revolúciu ako nacistický puč a predhadzovala Európanom, že týchto údajných nacistov podporuje. Tá verzia bola síce smiešna, ale v Putinovom mentálnom svete oveľa pohodlnejšia, pretože maskovala debakel ruskej zahraničnej politiky a zo spontánneho konania Ukrajincov urobila zahraničné sprisahanie.
Ruská invázia a obsadenie Krymu bola frontálnym útokom na európske bezpečnostné usporiadanie a na ukrajinský štát. Uviedla Európanov do pokušenia skĺznuť do tradičného sveta koloniálneho myslenia, ignorovať desaťročia práva a považovať Ukrajincov za nehodných vlastného štátu. Pri anexii Krymu si Putin poslúžil príznačne svojimi extrémistickými spojencami po celej Európe. Ani jedna renomovaná organizácia nedostala možnosť pozorovať volebnú frašku na Kryme, pri ktorej 97 percent obyvateľov Krym hlasovali za anexiu. Zato jedna pestrofarebná delegácia pravicových populistov, neonacistov a členov nemeckej strany Die Linke veľmi ochotne prišla potvrdiť výsledky. Nemecká delegácia na Kryme pozostávala zo štyroch členov ľavice a Novej pravice – bola to poučná kombinácia.
Nemecká Die Linke postupuje v rámci virtuálnej reality vytvorenej ruskou propagandou, ktorá európskej ľavici prisudzuje z moskovskej perspektívy úlohu kritizovať ukrajinských, nie európskych, a už vôbec nie ruských pravičiarov. Takáto kritika iste má svoje opodstatnenie. Ukrajina má krajnú pravicu, a jej príslušníci majú určitý vplyv. Janukovyčova dvorná opozícia Svoboda sa vymanila z tejto svojej role počas revolúcie. V súčasnej ukrajinskej vláde predstavuje štyroch z dvadsiatich ministrov. Vzhľadom na svoj trojpercentný volebný výsledok a na svoje zastúpenie v parlamente sú teda vo vláde zastúpení nadmieru. Medzi tými, čo za revolúcie bojovali s políciou, bolo zopár tých, aj keď ich vôbec nebola väčšina, čo patrili k novému zoskupeniu Pravý sektor. Ich prezidentský kandidát sa v prieskumoch pohybuje okolo dvoch percent. Krajná pravica má teda na Ukrajine istú podporu, aj keď menšiu, než vo väčšine členských štátov Európskej únie.
Revolučné situácie vždy zvýhodňujú extrémistov, a ostražitosť je rozhodne namieste. No je pozoruhodné, ako sa Kyjev a Ukrajina bezprostredne po revolúcii vrátili k poriadku a ako nová vláda zoči-voči ruskej invázii zachovala až neuveriteľný pokoj. Jediný scenár, pri ktorom ukrajinskí extrémisti vystúpia do popredia, je ten, v ktorom sa Rusko naozaj pokúsi obsadiť aj zvyšok krajiny. Ak sa v máji budú konať prezidentské voľby, ukáže sa, aká je krajná pravica na Ukrajina slabá a akú má nízku popularitu. Preto je Moskva proti týmto voľbám.
Majdan bol dvojjazyčný, ukrajinský a ruský, pretože Kyjev je dvojjazyčné mesto a Ukrajina je dvojjazyčná krajina.
Ľudia, čo kritizujú len ukrajinskú pravicu, často prehliadajú dve podstatné veci. Po prvé, že ukrajinská revolúcia vzišla z ľavice. Jej odporcom bol autoritársky kleptokrat a jej ústredným programom boli sociálna spravodlivosť a právny štát. Tú revolúciu na začiatku inicioval novinár afgánskeho pôvodu, jej prvé dve obete boli Armén a Bielorus, podporovali ju tak moslimskí Krymskí Tatári, ako množstvo Židov. Medzi obeťami zastrelenými snajpermi bol židovský veterán červenej armády. Mnoho veteránov izraelských bezpečnostných síl sa vrátilo na Ukrajinu z Izraela bojovať za slobodu.
Majdan bol dvojjazyčný, ukrajinský a ruský, pretože Kyjev je dvojjazyčné mesto a Ukrajina je dvojjazyčná krajina. Súčasná vláda je úplne prirodzene multietnická a multilingválna. Ukrajina je kozmopolitná krajina, v ktorej jazyk a etnická príslušnosť majú menší význam, než si myslíme. Ukrajina má v skutočnosti najväčšie a najvýznamnejšie slobodné ruskojazyčné médiá, keďže všetky významné médiá na Ukrajine vychádzajú aj v ruštine a pretože je tu sloboda tlače a médií. Putinovo tvrdenie, že chce chrániť všetkých ruskojazyčných obyvateľov Ukrajiny, je absurdné z viacerých hľadísk, ale najviac z jedného: na Ukrajine môžu ľudia v ruštine povedať, čo chcú; to v Rusku samotnom nemôžu.
Druhý bod, ktorý prehliadame: autoritárska krajná pravica v Rusku je neporovnateľne nebezpečnejšia než autoritárska krajná pravica na Ukrajine. Po prvé, preto, že je pri moci. Po druhé, preto, že nemá žiadnych významnejších protihráčov. Po tretie, nemusí brať ohľady na medzinárodné očakávania. A presadzuje dnes zahraničnú politiku, ktorá otvorene stavia na etnizáciu sveta. Je vedľajšie, čím je človek z právneho pohľadu alebo aké sú jeho vlastné preferencie. Fakt, že hovorí rusky, z neho robí krajana, čiže človeka, čo sa dožaduje ruskej ochrany, inými slovami, invázie.
Ruský parlament dal Putinovi právo obsadiť celú Ukrajinu a meniť jej spoločenské a politické štruktúry: to je krajne radikálny cieľ. Napísal tiež list poľskému ministrovi zahraničných vecí s návrhom na rozdelenie Ukrajiny. V obľúbenej ruskej televízii sa hovorí, že Židia si sami môžu za holokaust; vo veľkom denníku Izvestija je Hitler rehabilitovaný ako štátnik, ktorý reagoval na nerozumný západný nátlak. Demonštranti, ktorí sa zasadzovali za vojnu a inváziu na Ukrajine, mali na sebe jednofarebné uniformy a pochodovali v útvaroch. Ruský zásah na východnej Ukrajine nezabraňuje etnickému násiliu, ale podnecuje ho. Muž, ktorý v Donecku vztýčil ruskú zástavu, bol členom neonacistickej strany.
Toto všetko je v súlade so základnými ideologickými premisami Eurázie. Zatiaľ čo európska integrácia vychádza z premisy, že nacionálny socializmus a stalinizmus boli negatívne príklady, eurázijská integrácia vychádza z opotrebovanej postmodernej premisy, že história je náleziskom užitočných ideí. Zatiaľčo európska integrácia predpokladá liberálnu demokraciu, eurázijská ideológia ju výslovne odmieta.
Najvýznamnejší ideológ Eurázie Alexander Dugin, ktorý sa v minulosti dožadoval fašizmu červeného ako krv, sa dnes teší väčšej pozornosti než kedykoľvek predtým. Jeho tri základné politické idey – nutnosť kolonizovať Ukrajinu, dekadentnosť Európskej únie; a potreba alternatívneho eurázijského projektu, ktorý by siahal od Lisabonu po Vladivostok – sú dnes sformulované ako oficiálna ruská zahraničná politika, aj keď nie až v takej divokej podobe, v akej ju formuluje on sám. Prezident Putin dnes prezentuje Rusko ako obkľúčenú vlasť – nie vlasť revolúcie ako to robili komunisti, ale ako vlasť kontrarevolúcie. Vykresľuje Rusko ako osobitnú kultúru, ktorú treba za každú cenu brániť, hoci jeho moc v Európe stojí na široko propagovanej zbierke reakčných mantier a náhodnom vlastnení ropy a zemného plynu. Viac než čokoľvek iné spája ruské vedenie s krajnou európskou pravicou elementárna neúprimnosť, lož taká fundamentálna a založená na sebaklame, že má potenciál zničiť celý mierový poriadok. Aj keď ruské vedenie na Európu leje samú špinu a prezentuje ju ako jeden veľký zábavný lokál pre homosexuálov, elita Ruska je na všetkých mysliteľných úrovniach závislá od Európskej únie. Bez vypočítateľnosti, právneho štátu a kultúry Európy by Rusi nemali kde prať svoje peniaze, zakladať svoje na vystavovanie určené firmy, posielať svoje deti do škôl a tráviť dovolenky. Európa je tak bázou ruského systému ako aj jeho bezpečnostným ventilom. Veľmi podobne ako priemerný volič Stracheho či Le Pena berú ako samozrejmosť množstvo prvkov blahobytu a mieru, ktoré sú výsledkom európskej integrácie. Pekným príkladom je možnosť spoluurčovať výsledok slobodných a férových volieb do Európskeho parlamentu 25. mája – tú možnosť majú aj ľudia, ktorí tvrdia, že sú proti tomu, aby vôbec taký parlament existoval.
Aj Strache a Le Pen, rovnako ako Putin, sú v logickej pasci toho istého zjavného rozporu: všetky výhody mieru a blahobytu v Európe majú zostať nejakým spôsobom zachované, aj keď sa Európa vráti k nejakej forme národného štátu. Ale to je samozrejme úplne prostoduchá a zároveň bezfarebná utopia. Neexistuje národný štát, ku ktorému by sa niekto mohol vrátiť. Jedinou alternatívou v globalizovanom svete sú rôzne formy interakcie. Pre krajiny ako Francúzsko či Rakúsko alebo aj Grécko, Bulharsko a Maďarsko znamená odvrátenie sa do Európskej únie príklon k Eurázii.
Lídri krajne pravicových európskych strán sa už ani nesnažia skryť, že odklon od Bruselu ich ženie priamo do náručia Putina.
To je jednoduchá objektívna realita: spojená Európa môže a pravdepodobne aj bude primerane reagovať na agresívny ruský ropný štát, ale priehrštie rozhádaných národných štátov to urobiť nemôže. Lídri krajne pravicových európskych strán sa už ani nesnažia skryť, že odklon od Bruselu ich ženie priamo do náručia Putina. Členovia ich strán cestujú na Krym a chvália tamojšiu volebnú frašku ako vzor pre Európu. Pritom sú lojálni takmer výhradne voči Putinovi a nie voči údajne pravicovej vláde v Kyjeve. Aj líder United Kingdom Independence Party (UKIP) v televíznej debate tlmočí miliónom britských divákov Putinovu propagandu.
Prezidentské voľby na Ukrajine sa majú konať 25. mája, a nie je to žiadna náhoda, že tieto voľby budú v ten istý deň ako voľby do Európskeho parlamentu. Pretrvávajúca ruská intervencia na východe Ukrajiny má týmto voľbám zabrániť. V nasledujúcich týždňoch znamená Eurázia spoluprácu medzi Kremľom a krajnou európskou pravicou, Rusko sa snaží zabrániť ukrajinským voľbám a európski nacionalisti sa sa zasa snažia vyhrať voľby do Európskeho parlamentu.
Hlas pre Stracheho či Le Pena alebo aj pre Faragea je za týchto okolností hlasom pre Putina, a porážka Európy je víťazstvom Eurázie. Návrat k národnému štátu je nemožný. Preto bude integrácia v tej či onej forme pokračovať. Vybrať si môžeme len jej podobu. Politici a intelektuáli kedysi radi hovorievali, že európsky projekt nemá alternatívu, ale teraz už tá alternatíva existuje: Eurázia.
Ukrajina nemá budúcnosť bez Európy, ale ani Európa nemá budúcnosť bez Ukrajiny. Po stáročia sa na Ukrajine ukazujú body zvratu v európskych dejinách. Zdá sa, že to platí aj dnes. To, akým smerom sa veci obrátia, závisí samozrejme, prinajmenšom v nasledujúcich šiestich týždňoch, od Európanov.