Nadšené davy vo Viedni v marci 1938 vítajú nemecké jednotky.
Túto jar Rakúsko zažilo jednu z najbizarnejších prezidentských kampaní v povojnovej Európe: na jednej strane stál Heinz Fischer, úradujúci prezident, slušný muž, všeobecne považovaný za vhodného predstaviteľa rakúskeho štátu; na druhej Barbara Rosenkranzová, žena bez vyhraneného programu a s pochybnými názormi na dejiny Rakúska z obdobia Tretej Ríše. So znepokojivou jednoznačnosťou sa tu vyjavila základná otázka demokratickej politiky povojnovej Európy: je podmienkou zvoliteľnosti hlavy štátu, či uznáva historickú realitu plynových komôr? Rakúsko v tejto skúške obstálo – hoci nie celkom ľahko – 25. qpríla, keď Fischer zvíťazil s takmer 80 percentami hlasov.
Heinz Fischer, bývalý člen Sociálnodemokratickej strany, je umiernený politik, ktorý funkciu rakúskeho prezidenta vykonával taktne, dôstojne a dokonca aj s určitým šarmom. Je uznávaný v zahraničí . Konzervatívcom z rakúskej Ľudovej strany (ÖVP) bolo jasné, že sa v ich radoch nenájde nikto, kto by ho dokázal poraziť. Nepostavili preto žiadneho kandidáta. A vtedy sa začali problémy.
Vo voľbách chýbal pravý stred, a tým sa otvorilo voľné pole pre krajnú pravicu – Stranu slobody (FPÖ). Túto kedysi centristickú stranu v osemdesiatych rokoch jej charizmatický šéf Jörg Haider pretvoril na pravicové, populistické hnutie. Haider, ktorý sa v zahraničí preslávil najmä svojimi pochvalnými výrokmi o udatných jednotkách Waffen-SS a dobrej politike Hitlera v otázkach zamestnanosti, bol dvadsať rokov významnou postavou rakúskej politiky. Po tom, ako sa r. 2008 zabil, keď sa opitý vracal autom z homosexuálneho nočného klubu, vedenie strany prevzal fotogenický zubný technik Hans-Christian Strache. A ten si za kandidátku FPÖ v prezidentských voľbách vybral Rosenkrantzovú.
Rakúska krajná pravica sa posúva smerom k extrémizmu. Strache je napravo od Haidera a Rosenkranzová je napravo od Stracheho. Jej manžel bol aktivistom politickej strany, ktorú zakázali, pretože sa ponášala na nacistickú stranu, a svojim deťom dala nekresťanské germánske mená (ako Alwine, Hildrun, Horst, Sonnhild a Wolf). Freud by sa bol pobavil na kampani, ktorú krajná pravica viedla v mene Rosenkranzovej: pred verejnosťou sa tvárili, že im rozkazuje „silná žena“, ktorá vyhlásila, že jej povolanie je „žena v domácnosti“. Volebné plagáty zdôrazňovali materstvo a odvahu (dve slová, ktorá sa v materčine začínajú infantilnou slabikou „mut“). A čím sa tá jej odvaha mala prejavovať? Predsa tým, že bola ochotná tvrdiť, že Rakúsko by sa malo uzatvoriť pred prisťahovalcami (predovšetkým tým boli myslení moslimovia). V predchádzajúcich voľbách sa na Stracheho volebnom plagáte skvel slogan: „Nedovoľme, aby sa z Viedne stal Istanbul.“
Za Rosencranzovú sa postavili obľúbené bulvárne noviny Die Kronen-Zeitung, ktoré sú zvláštnou rakúskou inštitúciou. Ich 89-ročného vydavateľa a polovičného majiteľa Hansa Dichanda, ktorý pod pseudonymom „Cato“ píše priemerné veršíky, potešilo Stracheho rozhodnutie vsadiť na Rosenkranzovú . Neskôr sa tváril, že ho vydesila informácia, že sa nikdy jednoznačne nedištancovala od národného socializmu. Výsledkom bola absurdná scénka: 8. marca Rosenkranzová sa dostavila do redakcie Kronen-Zeitung, kde podpísala vyhlásenie, že je proti zločinom a ideológii hitlerovského Nemecka. Písomne však neupresnila, čo pokladá za zločiny. V predchádzajúcom rozhovore Rosenkranzová odmietla potvrdiť, že počas Druhej svetovej vojny Židov zabíjali v plynových komorách – skutočnosť, ktorá by mala patriť k základným znalostiam rakúskych politikov.
Z rakúskych diskusií o dejinách sa mimoriadne ostro vynára problém, s ktorým sa stretávame v takmer všetkých diskusiách, súvisiacich so spomienkami na vojnu: ak istý národ priniesol isté obete, znamená to, že sa tým vymažú dokumentované a početné prípady previnení jednotlivých príslušníkov tohto národa? Keďže Hitler r. 1938 anektoval Rakúsko, Rakúšania často svoju krajinu prezentujú ako obeť nacistickej agresie. Počas druhej svetovej vojny sa spojenecká propaganda snažila predstavovať Rakúsko ako obeť, pretože Američania, Briti a Sovieti sa dohovorili, že po skončení vojny sa Rakúsko oddelí od Nemecka. Nemôže nás preto prekvapiť, že v povojnovom období, keď Rakúsko okupovali tieto mocnosti, si toto vnímanie osvojili aj mnohí Rakúšania.
No keď Rakúšania zachádzajú priďaleko v snahe prezentovať sa ako obeť alebo keď to robia so zlým úmyslom, zastierajú tým dosť významný rakúsky podiel na vražednej politike Nemecka. Jednotliví Rakúšania sa na vražedných činoch Ríše podieľali natoľko, že je naprosto nemožné holokaust a iné nemecké vojnové zločiny z rakúskych dejín vylúčiť. Strojcom Operácie Reinhard, programu vyvražďovania poľských Židov v plynových komorách z r. 1942 bol Rakúšan Odilo Globocnik. Prvým veliteľom vyhladzovacieho tábora v Treblinke bol rakúsky lekár Irmfried Eberl a prvým veliteľom Sobiboru bol rakúsky policajný dôstojník Franz Stangl. V Rakúsku, rovnako ako v Nemecku, sú zakázané národno-socialistické strany a popieranie holokaustu sa pokladá za trestný čin. Tento zákon Rosenkranzová celé roky zosmiešňovala.
Poslednú príležitosť pre širokú verejnú diskusiu o období nacizmu v Rakúsku poskytli prezidentské voľby roku 1986, keď za prezidenta zvolili Kurta Waldheima napriek tomu, že v svojom životopise uviedol zavádzajúce informácie o tom, že bol dôstojníkom Wehrmachtu. Útoky zahraničnej tlače a vyšetrovanie medzinárodného výboru historikov vtedy zvýšili Waldheimovu domácu popularitu. Aj teraz sa zdalo, že Rosenkranzovej jediná nádej spočíva v repríze „Waldheimovej aféry“. Na rozdiel od Waldheima, bývalého generálneho tajomníka OSN, však nemala medzinárodné renomé a zahraniční komentátori jej kandidatúru nedokázali brať vážne. A hoci Fischer viedol veľmi zdržanlivú kampaň a vcelku sa vyhýbal osobným útokom na Rosenkranzovú, jednoznačne sa stotožnil s Rakúskom, ktoré si je vedomé svojich dejín.
Centropravicová Ľudová strana, bývalý koaličný partner FPÖ a dnešný koaličný partner Sociálnych demokratov zmeškala príležitosť murálne sa jednoznačne definovať. ÖVP, ako strana bez vlastného kandidáta, mohla vysloviť svoju podporu Fischerovi keď už bolo jasné, že jeho jediným serióznym protivníkom je Rosenkranzová. Niektorí politici Ľudovej strany, ktorí sa pokladajú za strážcov meštiackej slušnosti sa verejne prihlásili k tvrdeniu, že žiaden slušný politik nemôže popierať plynové komory. No tým, že Fischera oficiálne nepodporili a doporučili svojim voličom neísť k urnám, z celej záležitosti vyťažili menej, než mohli. Bez vlastného kandidáta Ľudová strana nemohla získať politické víťazstvo; premárnila však príležitosť pre morálne víťazstvo. Konzervatívci sa zrejme báli odradiť budúcich vodičov, ktorých by mohli rekrutovať z radov krajnej pravice.
Nakoniec sa ukázalo, že principiálny postoj proti Rosenkranzovej by si bol vyžiadal len minimálnu politickú cenu. Voličské prieskumy aj tak ukázali, že veľmi málo voličov Ľudovej strany hlasovalo za Rosenkranzovú, a že v Rakúsku sa nenašlo veľa potencionálnych voličov Ľudovej strany, ktorých tento nejasný postoj imponoval. No vďaka tomuto nejasnému postoju však polovica voličov nešla k volebným urnám, čo je pre Rakúsko veľmi neobvyklé. Fischerovo víťazstvo je preto menej presvedčivé, než mohlo byť. Napriek tomu však vyhral s obrovskou prevahou. V hanbe ostal denník Kronen-Zeitung, ktorý má v Rakúsku veľa čitateľov a ktorého sa preto politici boja: jeho čitatelia nehlasovali za Rosenkranzovú v podstatne väčších množstvách než ostatní voliči. Jednoznačný porazený je Strache a jeho FPÖ . Dúfajme, že to boli posledné voľby, kde sa významná rakúska strana snažila získať priazeň voličskej obce, ktorej sa prihovára Rosenkranzová. Získala len 15 percent hlasov, o polovicu menej, než predpovedal Strache.
Celkovo sa Rakúšania v tejto skúške osvedčili. Skutočnosť, že v takých kľúčových voľbách nenastúpil kandidát stredu však otvára znepokojivé perspektívy pre možnú budúcnosť Európy. Rovnako znepokojujúca je slabosť, akú preukázala Ľudová strana, ktorá má množstvo talentovaných politikov a ktorá je dnes asi najsilnejšou politickou silou v Rakúsku. Čím viac sa pozornosť európskych extrémnych pravicových strán presúva zo Židov na moslimov a EÚ, tým dôležitejšia pre zachovanie zdravých demokracií je sila a správanie pravicových strán stredu.