Foto: Brendan Hoffman / Getty Images
Ako prví začali v novembri protestovať proti režimu na kyjevskom Majdane študenti. To boli Ukrajinci, ktorí mohli najviac stratiť: mládež, ktorá sa – prenáhlane – považovala za európsku a chcela pre seba a svoju ukrajinskú vlasť lepší život. Mnohí z nich boli politicky naľavo, niektorí aj radikálni ľavičiari. Po rokoch vyjednávaní a mesiacoch prísľubov vláda prezidenta Janukovyčom v poslednej chvíli zlyhala, a nepodpísala hlavnú obchodnú dohodu s Európskou úniou.
Keď koncom novembra nastúpila poriadková polícia a študentov porazila, prišla na Majdan nová skupina: afganskí veteráni. Muži stredného veku, pôvodne vojaci a dôstojníci červenej armády, mnohí zjazvení z bojiska, prišli, ako vravia, chrániť “svoje deti”. Nemali však na mysli vlastných synov a dcéry: mysleli tým to najlepšie z mládeže, pýchu a budúcnosť krajiny. Po afganských veteránoch prišli mnohí ďalší ľudia – najprv desaťtisíce, potom státisíce – ani nie tak na podporu Európy, ako skôr na obranu slušnosti.
Foto: Olga Jakymovyč / Reuters
Čo to znamená prísť na Majdan? Námestie sa nachádza v blízkosti niektorých najhlavnejších vládnych budov a je bežným miestom pre protest. Je zaujímavé, že slovo majdan existuje v ukrajinčine, ale nie v ruštine, avšak dokonca aj rusky hovoriaci ľudia ho používajú kvôli jeho špeciálnym implikáciám. Pôvodne je to len arabský pojem pre “námestie”, verejný priestor. Ale majdan teraz v ukrajinčine znamená to, čo grécke slovo agora v angličtine: nielen trhovisko, miesto stretávania, ale miesto, kam sa ľudia schádzajú s istým úmyslom – a to presne z dôvodu spoločne uvažovať, rozprávať sa, a vytvárať politickú spoločnosť. Počas protestov sa pojem majdan stal vyjadrením aktu verejnej politiky ako takej. Takže napríklad ľudia, ktorí používajú svoje autá na organizovanie verejných akcií a na ochranu protestujúcich, sa nazývajú automajdan.
Protestujúci reprezentujú každú zo skupín ukrajinských občanov: rusky hovoriacich a ukrajinsky hovoriacich (hoci väčšina Ukrajincov hovorí oboma jazykmi), ľudí z miest a z vidieka, ľudí zo všetkých regiónov, členov všetkých politických strán, mladých a starých, kresťanov, moslimov a židov. Každá z hlavných kresťanských denominácií je zastúpená veriacimi a väčšina z nich aj klérom. Krymskí tatári pochodujú v ohromných počtoch a židovskí lídri si na podpore hnutia dajú taktiež záležať. Rôznorodosť Majdanu je úchvatná: skupina, ktorá monitoruje nemocnice, aby režim nemohol uniesť zranených, je vedená mladými feministkami. Dôležité núdzové číslo, na ktoré protestujúci volajú, keď potrebujú pomoc, spravujú LGBT aktivisti.
Šestnásteho januára sa Janukovyčova vláda pokúsila ukrajinskú občiansku spoločnosť zrušiť. Súbor zákonov prešiel narýchlo a bez normálneho postupu skoncoval so slobodou prejavu a zhromažďovania, a odstránil tých zopár posledných mechanizmov kontroly exekutívnej moci. Cieľom bolo zmeniť Ukrajinu na diktatúru a urobiť zo všetkých účastníkov na Majdane, dovtedy pravdepodobne niekoľko miliónov, kriminálnikov. Výsledkom bolo, že dovtedy výlučne pokojné protesty sa zmenili na násilie. Janukovyč stratil podporu už aj vo svojej politickej bašte na juhovýchode blízko ruských hraníc.
Po týždňoch mierumilovných reakcií na zatýkanie a výprasky od poriadkovej polície množstvu Ukrajincov došla trpezlivosť. Zlomok protestujúcich – niekoľko, ale v žiadnom prípade nie všetci, predstaviteľov politickej pravice a krajnej pravice sa rozhodlo s políciou bojovať. Medzi nimi boli členovia krajne pravicovej strany Sloboda a nového zhluku nacionalistov, ktorí sa nazývajú Pravý sektor. Mladí muži, niektorí z pravicových zoskupení, a viacerí ďalší, sa pokúsili zabrať silou verejné priestory, na ktoré si urobila nárok poriadková polícia. Mladí židia si vytvorili na boj proti úradom vlastnú bojovú skupinu sotnia.
Hoci Janukovyč väčšinu diktátorských zákonov anuloval, protiprávne násilie, ktorého sa režim začal dopúšťať v novembri, pokračuje ďalej aj vo februári. Príslušníkov opozície strieľali alebo ich v mrazoch polievali studenou vodou, aby potom umreli na podchladenie. Iných mučili a nechávali doráňaných umierať v lesoch. V prvých dvoch februárových týždňoch sa Janukovyčov režim pokúsil obnoviť niektoré z diktátorských zákonov prostredníctvom nariadení, byrokratických skratiek a novej legislatívy. Osemnásteho februára bola ohlásená parlamentná rozprava týkajúca sa ústavných zmien náhle zrušená. Namiesto toho vláda poslala tisíce príslušníkov poriadkovej polície proti protestujúcim v Kyjeve. Stovky ľudí bolo zranených gumovými projektilmi, slzným plynom a obuškami. Desiatky ľudí zabili.
O budúcnosti tohto protestného hnutia rozhodnú Ukrajinci. Celé sa to však začalo vierou, že Ukrajina sa jedného dňa bude môcť pripojiť k Európskej únii – čo pre množstvo Ukrajincov znamená prísľub niečoho ako právny poriadok, absenciu strachu, koniec korupcie, sociálny štát a voľné trhy bez zastrašovania zväzmi ovládanými prezidentom.
Na vývoj protestu má veľký vplyv existencia konkurenčného projektu sídliaceho v Moskve, nazvanom Euroázijská únia. Je to medzinárodná obchodná a politická únia, ktorá zatiaľ neexistuje, ale začne fungovať od januára 2015. Euroázijská únia, na rozdiel od Európskej únie, nie je založená na princípoch rovnosti a na demokracii členských štátov, právnom štáte alebo ľudských právach.
Je to hierarchická organizácia, ktorej povaha, ako sa zdá, členov, ktorí by boli právnymi štátmi založenými na demokracii a ľudských právach, naopak, neakceptuje. Akákoľvek demokracia v rámci Euroázijskej únie by predstavovala hrozbu Putinovmu panovaniu v Rusku. Vladimir Putin chce Ukrajinu vo svojej Euroázijskej únii, čo znamená, že Ukrajina musí byť autoritárska, a to znamená, že Majdan musí byť zlikvidovaný.
Diktátorské zákony zo 16. januára boli samozrejme napísané podľa ruskej predlohy. Prezentovali ich legislatívci s blízkymi vzťahmi k Moskve. Zdá sa, ako by boli podmienku pre ruskú finančnú pomoc Janukovyčovmu režimu. Než ich avizovali, ponúkol Putin Ukrajine obrovskú pôžičku a prisľúbil jej zľavu z ceny ruského zemného plynu. Výsledkom však nebola januárová kapitulácia Ukrajiny voči Rusku. ľudia z Majdanu sa ubránili a protesty pokračujú ďalej. Nikto zatiaľ nevie, kam to celé povedie – istotu o tom, čo to celé znamená, má zatiaľ iba Kremeľ.
Znovu a znovu nám ruská propaganda a priatelia Kremľa na Ukrajine hovoria, že protesty na Majdane znamenajú návrat národného socializmu do Európy. Ruský minister zahraničných vecí napomínal v Mníchove Nemcov za ich podporu ľudí, ktorí oslavujú Hitlera. Ruské média neustále zdôrazňujú, že protestujúci Ukrajinci sú nacisti. Iste, je dôležité byť ostražitý voči krajnej pravici v ukrajinskej politike a v ukrajinskej histórii. Je stále výrazne prítomná aj dnes, hoci tu má menší význam, než krajná pravica vo Francúzsku, Rakúsku alebo Holandsku. Lenže k antisemitizmu sa tu teraz uchyľuje skôr vládnuci režim, ktorý inštruuje poriadkovú políciu, že opozíciu vedú Židia. Inými slovami, ukrajinská vláda presviedča samú seba, že jej nepriateľmi sú Židia, a nás, že jej nepriateľmi sú nacisti.
Na tvrdeniach Moskvy je zvláštna práve politická ideológia tých, ktorí ju vytvárajú. Euroázijská únia je nielen strategický, ale aj ideologický nepriateľ Európskej únie. Európska únia je založená na historickej lekcii: že vojny dvadsiateho storočia boli založené na falošných a nebezpečných ideách, národnom socializme a stalinizme, a tie musíme odmietnuť a prekonať systémom garantujúcim voľný trh, voľný pohyb osôb a sociálny štát. Euroázijizmus jeho zástancovia naopak prezentujú ako protiváhu voči liberálnej demokracii.
Euroázijská ideológia si berie z 20. storočia úplne iné ponaučenie. Jej otcom bol roku 2001 ruský politológ Aleksander Dugin – jeho teória predpokladá realizáciu národného boľševizmu. Radšej než odmietanie totalitných ideológií, euroázijizmus vyzýva politikov 21. prvého storočia aby si z fašizmu a stalinizmu zobrali to, čo je užitočné. Duginovo hlavné dielo, Základy geopolitiky, publikované roku 1997, veľmi úzko nadväzuje na myšlienky Carla Schmitta, jedného z hlavných politických teoretikov nacizmu. Euroázijizmus nie je len ideologickým zdrojom pre Euroázijskú úniu, je to aj krédo mnohých ľudí z Putinovej administratívy a hnacia sila pomerne aktívneho, krajne pravicového hnutia ruskej mládeže. Dugin roky otvorene podporoval rozdelenie a kolonizáciu Ukrajiny.
Na čele euroázijskej a ukrajinskej politiky v Kremli stojí Sergej Glazjev – ekonóm, ktorý, podobne ako Dugin, má sklony kombinovať radikálny nacionalizmus s nostalgiou za boľševizmom. Bol členom Komunistickej strany a poslancom v ruskom parlamente, potom spoluzakladateľom krajne pravicovej strany s názvom Rodina (Vlasť). V roku 2005 niekoľko jej členov podpísalo petíciu adresovanú ruskému generálnemu prokurátorovi, požadujúcu zákaz činnosti všetkých židovských organizácií v Rusku.
Etnické prečistenie komunistického dedičstva je presne tou logikou národného boľševizmu, ktorý je základnou ideológiou dnešného euroázijizmu
Neskôr v tom istom roku, po sťažnostiach, že jej kampaň hlása rasovú nenávisť, mala Vlasti zákaz kandidovať v parlamentných voľbách. Smutne známa reklama ukazovala ľudí s tmavou pleťou ako jedia melón, hádžu šupku na zem a volajú Rusov, aby si upratali svoje mestá. Glazjevova kniha Genocída: Rusko a nový svetový poriadok tvrdí, že zlovestné sily “nového svetového poriadku” sa v deväťdesiatych rokoch sprisahali proti Rusku s cieľom zaviesť ekonomické politiky rovnajúce sa “genocíde.” Táto kniha bola v angličtine publikovaná v časopise Lyndona LaRouchea Executive Intelligence Review s LaRoucheovým predslovom. Dnes pripomína Executive Intelligence Review kremeľskú propagandu, v angličtine šíriacu zvesť o tom, že ukrajinskí protestujúci privodili nacistický puč a zahájili občiansku vojnu.
Populistická mediálna kampaň za Euroázijskú úniu je teraz v rukách Dmitrija Kiseľova, moderátora jednej z najdôležitejších talk-šou v Rusku, a od decembra už aj riaditeľa štátneho mediálneho konglomerátu vytvoreného na formovanie národnej verejnej mienky. Kiseľov prevzal Putinovu kampaň proti gejom a pretvoril ju na zbraň proti európskej integrácii. Známy je najmä svojím výrok, že gejom, ktorí zahynú pri autonehode, treba vyrezať srdcia a spáliť. Keď nemecký minister zahraničných vecí, ktorý je gej, navštívil v decembri Kyjev a stretol sa Vitalijiom Kličkom, šampiónom v ťažkej váhe a opozičným politikom, Kiseľov vymaľoval Klička na ikonu homosexuálov. Podľa ruského ministra zahraničných vecí je teraz sexuálna politika otvorenou zbraňou v boji proti “dekadencii” Európskej únie.
Tú istú stratégiu aplikuje aj Janukovyčova vláda – vyhlásila, že za bližšie vzťahy s Európskou úniou by bolo, že Ukrajina musí pripustiť sobášenie homosexuálov, na Ukrajine, čo navyše vôbec nebola pravda. Kiseľov hovori o ruskej stratégii voči Majdanu pomerne otvorene: “aplikovať správnu politickú technológiu”, potom “ju dohnať do bodu varu” a následne aplikovať “zväčšovacie sklo televízie a internetu”.
Prečo si ľudia s takýmto názormi myslia, že môžu druhých nazývať fašistami? A prečo ich ktokoľvek z ľavice na Západe berie vážne? Jeden z dôvodov by mohol znieť takto: Rusi boli víťazmi Druhej svetovej vojny, a tým pádom im môžeme dôverovať, keď ukazujú prstom na nacistov. Lenže to vôbec nesedí. Druhá svetová vojna sa viedla na východnom fronte na území vtedajšej sovietskej Ukrajiny a sovietskeho Bieloruska, nie v sovietskom Rusku. Nemci okupovali len 5 percent sovietskeho Ruska; Ukrajina bola Nemcami okupovaná celá. Okrem Židov, ktorých utrpenie bolo zďaleka najhoršie, neboli hlavnými obeťami nacistických politík Rusi, ale Ukrajinci a Bielorusi. V Druhej svetovej vojne nebojovala žiadna Ruská armáda, ale sovietska červená armáda. Jej vojakmi boli v obrovskom počte Ukrajinci, keďže práve na Ukrajine došlo k príliš veľkým stratám a vojakov regrutovali z miestneho obyvateľstva. Armádna skupina, ktorá oslobodila Osvienčim, sa volala Prvý ukrajinský front.
Ďalší zdroj údajnej euroázijskej morálnej legitimity: keďže predstavitelia Putinovho režimu sa len veľmi selektívne dištancovali od stalinizmu, sú tým pádom spoľahlivými dedičmi sovietskej histórie a mali by byť vnímaní ako automatická opozícia voči nacizmu, a teda, môžeme im dôverovať, že budú stáť proti krajnej pravici.
Takýto predpoklad opäť nesedí. Druhá svetová vojna sa začala alianciou medzi Hitlerom a Stalinom v roku 1939. Skončila sa, keď Sovietsky zväz vyhnal preživších Židov cez vlastné hranice do Poľska. Po tom, čo bol založený štát Izrael, začal Stalin spájať sovietskych Židov so svetovou kapitalistickou konšpiráciou a podnikol kampaň plnú zatýkania, deportácií a vrážd popredných židovských spisovateľov. V roku 1953 pripravoval Stalin ešte rozsiahlejšiu kampaň proti Židom. Po Stalinovej smrti nabral komunizmus stále viac a viac etnického sfarbenie – a to vďaka ľuďom, ktorí si priali obnoviť jeho slávu a dôvodili, že problémom komunizmu bolo, že bol skazený Židmi. Etnické prečistenie komunistického dedičstva je presne tou logikou národného boľševizmu, ktorý je základnou ideológiou dnešného euroázijizmu. Sám Putin je obdivovateľom filozofa Ivana Ilina, ktorý si prial, aby bolo Rusko nacionalistickou diktatúrou.
Čo teda znamená tento planý poplach proti nacizmu? Propagandisti v Moskve a Kyjeve nás očividne majú za hlupákov, podľa viacerých indícií vcelku právom.
Tým, čo robí túto kampaň rafinovanejšou, je pokus zúžiť sociálne napätie v komplexnej krajine na boj symbolov z minulosti. Ukrajina nie je divadlom na historickú propagandu ostatných, alebo skladačkou, z ktorej možno odobrať jednotlivé diely. Ukrajina je významná európska krajina, ktorej občania majú dôležité kultúrne a ekonomické putá tak s Európskou úniou ako aj s Ruskom. Aby mohla nabrať vlastné smerovanie, potrebuje normálnu verejnú diskusiu, opätovné nastolenie parlamentnej demokracie a fungujúce vzťahy so všetkými jej susedmi. Ukrajina je plná vzdelaných a ambicióznych ľudí. Ak sa ľudia na Západe zamotávajú odpoveďami na otázku, či je tam väčšina nacistov, alebo nie, tak im unikajú kľúčové otázky súčasnej krízy.
V skutočnosti Ukrajinci zápasia tak proti koncentrácii bohatstva ako aj koncentrácii ozbrojenej sily v rukách Viktora Janukovyča a jeho blízkych spojencov. Na protestujúcich môžeme nazerať ako na príkladný vzor pre Američanov – pre ľavičiarov ako aj pravičiarov. Ukrajinci sa obetúvajú v mene viery, že raz sa budú môcť pripojiť k Európskej únii. Je tu niečo, z čoho by sa mohli poučiť euroskeptici v Londýne alebo kdekoľvek inde? Tento dialóg sa nedeje.
Dejiny holokaustu sú súčasťou nášho verejného diskurzu, nášho agora, nášho majdanu. Súčasný ruský pokus o manipuláciu s pamäťou holokaustu je taký očividný a taký cynický, že ľudia, ktorým rozum nezabráni tomu naletieť, sa budú musieť jedného dňa spytovať samých seba, ako a komu mu sadli na lep. Ak fašisti prevezmú rolu antifašizmu, pamäť holokaustu bude vykastrovaná.
V budúcnosti tak bude omnoho ťažšie dovolávať sa holokaustu v mene nejakého dobrého cieľa, či už pôjde o konkrétne dejiny židovstva, alebo všeobecné dejiny ľudských práv.