Počas letných večerov sa obyvatelia západoukrajinského Ľvova schádzajú pod sochou Tarasa Ševčenka, veľkého básnika, ktorý v 19. storočí predpovedal nezávislosť Ukrajiny, na ulici, ktorú po roku 1991, keď sa Ukrajina vymanila spod sovietskej nadvlády, premenovali na Bulvár nezávislosti. Prichádzajú si tu zaspievať o krásnych čiernookých dievčinách, ktoré túžia po odvážnych vojakoch. V jednej piesni mladí muži opúšťajú svoje domovy a ako partizáni sa vyberajú bojovať za slobodu; v ďalšej ich premôžu a zabijú sovietske vojská. Jedna obzvlášť bojachtivá pieseň sa končí slovami: „Budeme volať Sláva, sláva, sláva, až sa zem bude triasť.“ Spev sprevádza dupanie nôh po dlaždiciach. Tieto vášnivé ukrajinské žalospevy opomínajú, že dnešný Ľviv bol kedysi poľské mesto Lwów a predtým habsburský Lemberg. Ešte v prvých desaťročiach 20. storočia to bolo poľsko-židovské mesto. Počas Druhej svetovej vojny Nemci vyvraždili Židov a Sovieti vyhnali Poliakov, a keď mesto pripojili k rozšírenej sovietskej Ukrajine, usídlili sa tu Ukrajinci z vidieka. Ukrajinskí nacionalisti, z ktorých mnohí sa zúčastnili na likvidácii Židov a Poliakov, neskôr zúfalo a odvážne bojovali proti sovietskej nadvláde. V piesňach, kde ich oslavujú, sa nespomínajú ľudia, ktorí kedysi žili vo Ľvove, ani úloha, ktorú pri ich odstránení zohrali ukrajinskí nacionalisti.
Mýtus odboja
Táto verzia ukrajinských dejín, so všetkými svojimi nedostatkami, bola donedávna súčasťou celonárodného diskurzu o minulosti. Najnovšie sa však ukrajinskí historici, ktorí sa venjú ukrajinskému odboju proti sovietskej nadvláde, stali terčom nátlaku zo strany štátu. 8. septembra bezpečnostná služba (SB), pod novým vedením, ktoré vymenoval ukrajinský prezident Viktor Janukovyč, zatkla v Kyjeve mladého historika menom Ruslan Zabilyj, riaditeľa ľvovského múzea, zameraného na nacistickú a sovietsku okupáciu Ľvova. Obvinili ho, že mal v úmysle odovzdať cudzincom informácie, ktoré obsahujú štátne tajomstvo. Trinásteho a 14. septembra príslušníci SB prehľadali kancelárie vedeckých pracovníkov múzea, zhabali dva laptopy s archívnymi materiálmi na pripravovanú výstavu o ukrajinskom odboji proti sovietskej nadvláde; úradnú moc nad múzeom prevzal Ústav národnej pamäti, ktorého novým riaditeľom je komunista.
O minulosti sa dá poctivo diskutovať len na základe materiálov. Dejisko hladomoru, teroru a holokaustu, takúto diskusiu po.
Ukrajina nie je ani tak krajina, ako skôr zhustený výraz všetkého, čo bolo najhoršie v európskych dejinách 20. storočia, územie, kde stalinizmus a nacionálny socializmus po sebe zanechal najrozličnejšie vražedné polia, množstvo rôznych vrstiev zabúdania, plných pascí. Predchádzajúci ukrajinský prezident, Viktor Juščenko, sa neúspešne pokúsil vyzdvihnúť západoukrajinský mýtus utrpenia a odboja na úroveň celoukrajinských dejín, a nacionalistu Stepana Banderu vysvätil na hrdinu Ukrajiny. Jeho nástupca Viktor Janukovyč reprezentuje časť Ukrajiny, pre ktorú je charakteristický iný druh zabúdania. Industrializácia na juhovýchodnej Ukrajine prebehla po tom, ako tri milióny Ukrajincov zahynuli za Stalinovho hladomoru. A zatiaľ čo Ukrajinci na západe majú tendenciu zabúdať na Poliakov a Židov, ľudia na juhovýchode zas zabúdajú na Ukrajincov, ktorí zahynuli počas hladomoru a ktorých pozemky zabrali ich rodičia a prarodičia. Na východnej Ukrajine sa služba v Červenej armáde počas Druhej svetovej vojny obvykle pokladá za hrdinský čin a nacionalisti, ktorí bojovali proti sovietskej expanzii na západnú Ukrajinu, sa tu vnímajú ako outsideri alebo zločinci. Na zločiny, ktorých sa dopustila samotná Červená armáda, sa tu zabúda.
Práca historikov
Roku 2009 ukrajinská vláda otvorila múzeum okupácie v budove na Lontského ulici, kde počas Druhej svetovej vojny sídlilo sovietske väzenie. V nezávislom ukrajinskom štáte úloha organizovať selektívnu národnú pamäť pripadla Bezpečnostnej službe. Viktor Juščenko urobil veľkú chybu, keď rozšíril právomoci SB a zveril jej dohľad nad politikou národnej pamäti, vrátane správy nad niektorými múzeami. SB sa tak sa vlani v zime, v posledných týždňoch Juščenkovej vlády, aktívne zúčastnila „procesu“, v ktorom Stalina a ďalších odsúdili za genocídu v čase hladomoru. SB ďalej dovolila, aby sa v bývalej sovietskej väznici vo Ľvove vytvorilo múzeum nacistickej a sovietskej okupácie. V múzeu sa pestuje podobná verzia dejín ako vo ľvovských žalospevoch: Ukrajina tu vystupuje ako domovina Ukrajicov, čo hrdinsky odporovali sovietskej a nemeckej okupácii. Viktor Janukovyč, ktorý voči stalinizmu zaujal podstatne zmierlivejší postoj než jeho predchodca, hneď na začiatku funkčného obdobia poprel, že hladomor bol genocídou. A iróniou osudu vo ľvovskej väznici, prerobenej na múzeum, teraz došlo k zatknutiu historika. Podľa Ukrajinského helsinského zväzu ľudských práv Ruslana Zabilého na ulici zadržali šiesti pracovníci SB v civile, bez zatykača a súdneho príkazu ho štrnásť hodín vypočúvali a prinútili ho, aby im vydal svoj počítač a externé hard-disky. Hoci ukrajinské trestné právo je v tejto otázke nejasné, zdá sa, že ho obviňujú z úmyslu odovzdať archívne materiály cudzincom.
Čo je samozrejme hlavnou náplňou práce historikov. My historici čítame archívne materiály, interpretujeme ich a píšeme o tom, čo sme zistili. O minulosti sa dá poctivo diskutovať len na základe materiálov; Ukrajina, dejisko hladomoru, teroru a holokaustu, takúto diskusiu potrebuje nutnejšie než iné krajiny. Za Viktora Juščenka a jeho dvoch predchodcov tu vládol istý regionálny pluralizmus, čo znamenalo, že k takejto diskusii stále dochádzalo. Z názorových rozdielov medzi západom a východom občas vzišla skutočná nádej, že raz vzniknú spoločné ukrajinské dejiny, v ktorých sa jedna strana bude zaoberať tým, čo druhá strana vynechá. Viktor Janukovyč teraz potláča jednu verziu dejín a to môže znamenať len jedno: že chce presadiť svoju vlastnú ortodoxnú verziu.
Radikálny obrat
Ešte podstatnejšie je však, že ak ukrajinských historikov zatýkajú za to, že používajú materiály zo sovietskej éry, znamená to radikálny obrat k horšiemu. Znamená to, že sovietske dejiny, konkrétne dejiny staliniského utláčania Ukrajincov, sa vydávajú za štátne tajomstvo. SB zakalila vodu tým, že o Ruslanovi Zabilom hovorí ako o svojom zamestnancovi, čo je síce formálne presné, keďže múzeum bolo pod správou SB, ale irelevantné. Je možné, že si ho vytipovali ako prvú obeť väčšej kampane, pretože SB si je vedomá, že historik, pracujúci v múzeu, kde sa zdôrazňuje západoukrajinský nacionalistický odboj, nebude veľmi príťažlivý pre medzinárodných pozorovateľov.
Keby došlo k medzinárodným protestom, Kyjev by podľa starého dobrého sovietskeho vzoru mohol vyhlásiť, že Ruslan Zabilyj je nacionalistický reakcionár. No v jadre veci tu ide o viac než o osud jednotlivca. Ak jedného historika môžu zatknúť za používanie materiálov, to isté sa môže stať aj iným. Ak nedôjde k protestom, príde k ďalšiemu zatýkaniu. Drvivá väčšina toho, čo sme sa v posledných rokoch dozvedeli o stalinských represiách i o holokauste, pochádza z ukrajinských archívov. Zastrašovanie historikov neohrozuje len občiansky život na Ukrajine, ale aj získavanie nových vedomostí o nedávnych dejinách.