Foto: Michael Forster Rothbart
Môj priateľ, ukrajinský spisovateľ Taras Prochasko, v poslednej knihe sformuloval dosť riskantnú tézu. Napísal, že keby Nemecko vyhralo poslednú vojnu, Ukrajina by sa ocitla v sfére európskej kultúry. Tento názor vo mne spočiatku vyvolal hlboký odpor. Chápal som samozrejme, že počas druhej svetovej vojny postihol Poľsko a Ukrajina dosť odlišný osud. Hitler s Ukrajincami istým spôsobom koketoval, vábiac ich akousi rudimentárnou autonómiou (každopádne sa to Ukrajincom takto javilo), formoval ukrajinské jednotky SS, prerozličné pomocné a policajné útvary. Poľsko bolo jednoducho krvavo okupované a podľa hitlerovského plánu sa Poliaci mali sta? otrokmi. Koniec-koncov Nemci vybudovali fabriky smrti práve v Poľsku, pretože sa nazdávali, že táto krajina si nič lepšie nezaslúži a že pohltí akékoľvek množstvo tiel a popola. Zdalo sa im, že Poľsko je vhodné miesto na to, aby tu vykopali jeden z najväčších hrobov v dejinách ľudstva.
Sú proste krajiny, nad ktorými visí kliatba. Sú hračkou osudu, dejín, šialenstva ideológov.
Môj ukrajinský priateľ a skvelý spisovateľ to, samozrejme, veľmi dobre vie. Dejiny a miesto, kde ich prežívame nás však formujú neodvolateľným spôsobom. Zhodou okolností som Prochaskovu knihu čítal počas cesty po Ukrajine. Celých desať dní lialo, bolo ťažké postaviť stan a tak som nocoval v provinčných hotelíkoch. Cestoval som na juhovýchod a držal som sa doliny Dnestru až po Chotyn, kde pred tristo rokmi prebiehala poľsko-turecká hranica. Desať dní som cestoval po mimoriadne krásnej krajine. Zvlnenú výšinu pretínali hlboké rokle riek. Niekdajšia step, premenená na orné polia v sebe ešte stále mala silu a rozľahlosť. Horizont bol ako zmagnetizovaný a nedal sa od neho odtrhnúť zrak. Na stenách úvozov riek Dnester, Prut a Seret sa postupne vynárali geologické vrstvy spred stoviek tisícov rokov, spred miliónov. Na pahorkoch a v dolinách sa skrývali ospanlivé dediny. Chalúpky s bielymi múrmi a belasými okenicami stáli vo višňových a jabloňových sadoch. Vegetácia bola taká bujná, že sa zdalo, že aj vzduch je zelený. Dolina Dnestra je vraj najúrodnejší región Európy.
No hneď ako vyjdete z dediny, opustíte túto takmer bukolickú krajinku, postrehnete stopy apokalypsy. Len ako vojdete do ktoréhokoľvek mesta, pocítite, že sa tu odohral civilizačný experiment nevídaných rozmerov. Materiálnymi symbolmi skrachovaného komunizmu je rozdrvený betón, hrdzavejúce železo a burina, zelina vyrastajúca z prasklín popukaného betónu. Od Varšavy po Ulanbátar. Priestranstvo, veľké priestranstvá, námestia, artérie, priemyselné štvrte – všetko zaliate sivým betónom. Takto mala vyzerať nová civilizácia: betón mal v istej chvíli, v gigantickom modernizačnom záchvate pochovať všetko, čo bolo staré, pominuté a zbytočné. V prípade Ukrajiny okrem betónu bol nástrojom aj hlad. Pomocou hladu Stalin vykynožil niekoľko miliónov sedliakov, ktorí boli v jeho pláne prebytoční. Krajina je posiata kostrami budov bez okien, veľké námestia v malých mestečkách stoja takmer vyľudnené, gigantické kruhové obchvaty a križovatky na šírom poli čakajú, že nimi prepochodujú neexistujúce armády. Vyzerá to ako vykynožená krajina, pretože ju skutočne vykynožili. Všetko staré je zničené, ale nič nové nenastalo. Zbytky, útržky, zdrapy utópie zakrývajú súčasnosť. Chvíľami sa zdá, že tento stav zvláštnej letargie bude trvať večne. Zdá sa, že Ukrajina je pohrúžená do ťažkého spánku plného blúznenia. Preto nesúhlasím s názorom môjho priateľa, ale chápem jeho zúfalstvo. Sú proste krajiny, nad ktorými visí kliatba. Sú hračkou osudu, dejín, šialenstva ideológov. Dostávajú do vienka rozbitý betón, burinu, železný šrot a spomienku na to, že ľudia od hladu jedli iných ľudí. A vtedy sa skutočne môže zdať, že v istej chvíli by bol dokonca lepší aj pakt s diablom. Nemali by sme zabudnúť na tieto krajiny na našej strane európskej hranice. Keď pre nič iné tak preto, že horkosť ich osudu je o to väčšia, o čo lepšie sa nám darí.