Žiadna mapa nedokáže odmerať osamelosť, v ktorej sa nachádza Ukrajina. V Poľsku farba oranžovej revolúcie bledne. Stratili sme vieru v zmysel vzájomnej pomoci?
Foto: Sergei Grits / Associated Press
Obraz z posledných dní: Revolucionári z Majdanu v Kyjeve si zostrojili drevený katapult. Chcú ním bombardovať milíciu. Keď v Poľsku povieme Ukrajinci, myslíme kozáci. Potom sa nám pred očami objaví šialene odvážna kavaléria. Ale kozáci posledných dní väčšinou bojovali ako infantéria. Boli majstrami v umení obsadzovania. Stavali si obsadzovacie stroje, ktoré sa volajú hulajgorody a slúžia na prelamovanie stien a brán.
Teraz si teda robia katapulty. Celý tento Majdan, celá táto ukrajinská revolúcia, aj fotografie a scény v televízii a na internete pôsobia ako fantasy film, pomiešaný s katastrofickým príbehom z budúcnosti.
Neviem, čo sa stalo s týmto kontinentom, s jeho energiou, s jeho odvahou, s jeho rozpínavosťou, zvedavosťou a vitalitou.
Čierny dym, horiace barikády, revolucionári v okuliaroch tankistov a lyžiarov, helmách stavebných robotníkov, motorkárov a vojakov v zálohe, s lyžiarskou výstrojou z umelej hmoty, v plynových maskách a maskách s lebkami, prezlečení za príšery, k tomu jednotky snowboardistov, ktorí tiahnu do boja s doskami ako štítmi. V pozadí rytmické udieranie na plech – to sú bojové bubny, Molotov-koktaily, ktoré osvetľujú tmu ako kométy a barikády zo snehu, ktoré – poliate vodou – v mraze stvrdli na múr.
Foto: Gleb Garanich / Reuters
Mordor stojí na druhej strane
To všetko pôsobí ako hrozný karneval, fiesta, po ktorej prichádza nešťastie. Na druhej strane stojí Mordor, čierne rady, meravé a nehybné, za štvoruholníkovými štítmi, ktoré občas vytvoria korytnačiu rímsku formáciu, aby milicionárov netrafilo ostreľovanie.
Ale, milá Európa, ty sa nenechaj odviesť od svojich vlastných prianí. Viem, predstavuješ si, že tieto scény sa v skutočnosti vôbec nedejú. Myslíš si, že to je to Mordor, akési Tatársko na inom kontitente. Že to je v skutočnosti ono Rusko, ktoré zasa raz zápasí s vlastnými problémami, takže lepšie sa do toho nemiešať, nedráždiť a nerušiť.
Rusko je veľké, a s tým problémom si už nejako poradí. Rusko si vždy nejako poradilo. A my predsa nemôžeme včleniť kus Ruska. Ako by to vyzeralo? To by hneď prišlo Kalmycko a povedalo: Aj my! Kalmycko so svojimi ťavami a jurtami, s budhistami a púšťou.
Foto: Vasily Fedosenko / Reuters
Žiadna mapa neodmeria túto osamelosť
Alebo, keď už je reč o Mordore: Mordovsko. Už sme vzali Poliakov a Rumunov, a trošku to ľutujeme. Okrem toho Ukrajinci pália tie pneumatiky. U nás sa nesmú páliť pneumatiky, poškodzuje to životné prostredie. A ani sa nepoužíva nedostatkový benzín proti strážcom poriadku…
Z Berlína je to do Kyjeva 1332 kilometrov. Do Ríma 1500. Do Paríža 1345. Do Madridu 2300. To hovoria Google-Maps. Ale žiadna mapa sveta nevie odmerať a ukázať osamelosť, v ktorej sa nachádza Ukrajina túto zimu. Keď sa roku 2004 konala na Majdane Oranžová revolúcia, bol to sviatok radosti, aj keď bola tiež takáto tuhá zima.
Z Poľska tam cestovali tisícky mladých ľudí podporiť zmenu. Na Majdan chodili najvýznamnejší poľskí politici. Vyhrávali hudobníci, umelci organizovali happeningy solidarity. Oranžová bola v Poľsku všade. Na šáloch a kokardách, na čiapkach, zástavkách, ktoré sa trepotali na anténach áut. Revolúcia vyzerala ako veselá slávnosť.
Foto: Brendan Hoffman / Getty Images
Ešte aj Poľsko čaká – pretože je to vážne
Naproti tomu dnes, pretože je to naozaj nebezpečné, pretože je tam skutočný, nie iba karnevalový boj, ale boj, v ktorom tečie krv a ľudí mučia, je o kyjevskom Majdane ticho. Ešte aj moja krajina, ktorá je proukrajinská a kedykoľvek ochotná zúčastňovať sa cudzích povstaní a revolúcií – vyčkáva, prizerá sa, pozoruje.
Ako keby sa za tých pár rokov v Európskej únii a Schengene naučila opatrnosti a kalkulu. Už sa nehrnieme na barikády ako predtým. Prizeráme sa a čakáme, čo povie zvyšok Európy. Neviem, čo sa s nami stane. Stratili sme vieru v zmysel vzájomnej pomoci?
Foto: Gleb Garanich / Reuters
Nie všetko sa dá vlastniť
Európa je úzky kontinent. Pokiaľ je to vôbec kontinent, a nie polostrov. Skúsenosť osamelosti v takom úzkom priestore území, národov a miest je čosi zvrhlé a kruté. Poľsko zažilo úplnú osamelosť (a viac než to: zradu) roku 1939. To je už dávno.
Ale stačí, ak si spomenieme na kamerami obkľúčený Balkán. Balkán bol takisto osamelý, a zároveň celý svet mohol vidieť, ako ho vedú na bitúnok. To bol veľký pokrok oproti roku 1939. Pokrok v zvrhlosti a krutosti. Pokrytecky sme opakovali: to je Balkán, taký bol vždy, tam sa to proste ľuďom páči. V prípade Ukrajiny je také pokrytectvo trochu ťažšie. Dámy a páni, bohužiaľ, je to tak: tí ľudia tam bojujú za nás. Ak si myslíte, že takzvané európske hodnoty sú niečo, čo sa dá kúpiť a vlastniť, ste na omyle. Ak si to myslíte, tak by bolo najlepšie, keby ste okolo tohto polostrova, či cípu menom Európa postavili múr. A zriadili si v čom geto spokojnosti so sebou, zdanlivého bezpečia a pornografickej pohody. A okolo neho rozostavili hliadky, ktoré budú dávať pozor, či sa tam zvyšok sveta nechce natlačiť a vyrabovať nás. Takto budeme žiť, kým jedného dňa neumrieme od strachu, endogamie a nudy.
Neviem, čo sa stalo s týmto kontinentom, s jeho energiou, s jeho odvahou, s jeho rozpínavosťou, zvedavosťou a vitalitou. Boli sme schopní ísť peši až na kraj sveta, preskúmať druhú stranu zemegule. Áno, robili sme hrozné veci, ale robili sme aj veľké veci.
Svet sa dnes s úžasom díva na tento smiešny polostrov na konci obludy menom Euroázia. Dnes my sami stojíme za oknom a bojazlivo vyzeráme spoza záclony, či sa niekto, bože uchovaj, nezačne hlásiť k tým istým hodnotám. A keď už inak nemôže, tak nech je to prosím čím ďalej od nás. Najlepšie v nejakom Mordore.
No bude to inak. O hodnoty sa bojuje. Nie všetko sa dá vlastniť. Hodnoty nemôžeme obohnať múrom a strážnymi vežami. Nemôžete ich vybudovať ako pevnosť – ako pevnosti na pobreží Stredozemného mora, ktoré nás majú chrániť proti utečencom z Afriky. Nemôžeme zastaviť hodnoty na východnej hranici Poľska.
Foto: Jurij Dyachysyn AFP / Getty Images
Európa umiera na strach
Za komunizmu sme v Poľsku mali hádanku: S kým hraničí Sovietsky zväz? Odpoveď: S kým sa mu zapáči. Dnes je to podobne s Európou, len opačne. Na rozdiel od Sovietskeho zväzu Európa stavia tesné hranice svojim susedom. Európa nechce vziať na vedomie, že hodnoty, ktoré zastáva (alebo zastávala), ľudia zastávajú aj za jej nominálnymi hranicami. Európa sa až trasie pred takými situáciami, sú z nich len problémy. Európa sa zmenší, scvrkne, schová za záclonu. Ako posadnutá počíta zisky a straty. Európa umiera na strach o svoje vlastníctvo. Na strach o svoj odporný pokoj, o svoj zvrhlý blahobyt, svoju hnusnú spokojnosť so sebou.
Ukrajinská zima 2014 je európska porážka. Dívam sa na obrazy z ľadom pokrytého Kyjeva, na ľudí ochotných umrieť za slobodu, a hľadám v posledných desaťročiach európske vzopätie podobnej sily. Vidím Berlín 1953, Budapešť 1956, Prahu 1968, Gdaňsk 1970. Ale pokiaľ ide o druhú polovicu kontinentu, napadá mi len zúfalý protest proti ohrozeniu slobody na internete. Žalostný obraz.