Caren Firouz / Reputers
Ulánbátar je najškaredšie a najstudenšie hlavné mesto sveta. Keď sme tam boli minulé leto, teplomer ukazoval +30 stupňov Celzia. Mesto bolo plné dusnej, zapáchajúcej horúčavy. Pouliční predavači cigariet a telefónnych kariet nosili masky proti prachu. Namiesto očí mali žltkasté škvrny. Mesto ležalo v kotline. Pusté a nahé pahorky sa začínali hneď za poslednými domami a jurtami. Neboli tam žiadne predmestia. Všetko sa začínalo odrazu a bez miery. Priamo z bezhraničnej stepi sa človek ocitol uprostred zvláštnej metropoly.
V hysterickom rytme
Ešte začiatkom 20. storočia tu nebolo žiadne mesto v bežnom slova zmysle. Stáli tu len jurty a prízemné domy čínskych a ruských kupcov. Číňania držali svojich mŕtvych v drevených truhliciach a čakali, kým sa pozbiera dostatočné množstvo nebožtíkov, aby ich s karavánou odoslali do domoviny. Okrem toho – podľa niektorých prameňov – v meste žilo šesťdesiat tisíc mníchov, uctievajúcich tridsať tisíc sôch Budhu.
Z ulánbátarskej perspektívy Európa vyzerá ako maličký polostrov na kraji obrovského ázijského tela.
Dnes po čínskych nebožtíkoch neostalo ani stopy a budhizmus až v poslednom čase znovu ožíva po fyzickom vykynožení, o ktoré sa postarala mongolská revolúcia v tridsiatych rokoch minulého storočia. Mesto však žije dvojnásobne, ba trojnásobne. Žije v neurotickom, hysterickom rytme. Akoby chcelo dohnať svoje neskoré narodenie. Mesto, ktoré vyrástlo priamo zo stepi, z holej zeme, pripomína mestskú antiutópiu. Jurty stoja takmer v centre, tak ako posledné, najvyššie poschodia nedokončených domov. Táto vlnená architektúra sa mieša so sovietskym socrealizmom štyridsiatych rokov a s betónovými mnohoposchodovými panelákmi neskorších období. Všetko murované je krivé, neobratné, akoby sa deti hrali na staviteľov. Veď okrem kláštorov tu nikto nikdy nestaval nič stále. Aj paláce kniežat a vodcov boli putovné. Na bankovkách 500 a 1000 tugrikov je na jednej strane portrét Džingischána a na druhej strane obraz jeho stepnej rezidencie: dvadsaťdva volov ťahá veľký stan, postavený na podstavci z kolov. Mesto a výstavba sú tu teda čímsi novým, za sto rokov tu chcú prebrať tisícročné učivo a spomedzi júrt, drevených chatiek a stalinského neoklasicizmu vyrastajú sklené vežiaky. Jeden z nich, celkom v centre mesta, je belasý a má tvar veľkej nafúknutej plachty.
Postavy z komiksov
Ulanbátar nepozná ľútosť. Najmä pre peších. Bezradní policajti stoja na križovatkách a hvízdajú. Rieka aut plynie bez prestávky. Človek nemá šancu prejsť na druhú stranu ulice. Treba prebehnúť alebo počkať, kým sa vytvorí zápcha a potom sa prešmyknúť medzi nárazníkmi. Všetky autá majú volanty vpravo. Európa sa neráta. Všetko žiaduce pochádza z Východu. Mládež pripomína postavy z japonských komiksov. So svojimi európskymi rysmi sme tu boli ako návštevníci z kozmu. Všetci sa za nami obzerali. Za čínskymi a japonskými zájazdmi sa neobzeral nikto.
Z ulánbátarskej perspektívy Európa vyzerá ako maličký polostrov na kraji obrovského ázijského tela. Nanajvýš tak môže dodávať exkluzívne range rovery a mercedesy G. Tri, štyri kusy sme zahliadli medzi tisíckami toyot, nissanov a postsovietskych džípov UAZ. V noci padla tma, ale premávka neustávala. Jediným zdrojom svetla boli autá a reklamy. Mesto žilo v polotme. Všetko, čo je spoločné, komunálne, čo dodáva zmysel mestskému spolužitiu, sa zdalo byť mŕtve. Človek si musel svietiť sám a dávať pozor, aby neprišiel o život. Opití smetiari sa bili v poraste, oddeľujúcom dva prúdy premávky. Dedinčania v tradičných, dlhých hodvábnych róbach a vysokých kožených čižmách sa ustrašene obzerali. Boli tu rovnako stratení ako my z Európy.
Odcestovať do stepi
Potom sme odcestovali na dva týždne do stepi. Išli sme na západ. Navečer sme rozkladali stan. Občas nebolo drevo, a tak sme robili oheň z vyschnutého konského alebo ťavieho trusu. Stačilo odísť z mesta a ocitli sme sa v priestore, ktorý sa za tisícročia nezmenil. Všetko vyzeralo tak isto ako vtedy, keď šikmookí jazdci vyrážali dobyť svet.
Step má v sebe čosi nábožné. Obrovský priestor, krása a monotónnosť nabádajú k meditácii. Keď má človek pred sebou vzďaľujúci sa, zvlnený horizont, putovanie do hĺbky tohto priestoru sa stáva čímsi nepopierateľným a hypnotickým. Bojovníci Džingischána proste poslúchli tento imperatív. A popri tom len tak mimochodom dobýjali a drancovali. Išli sme v ich stopách. Smerom k zapadajúcemu slnku. Nie viac ako 150 kilometrov denne, po cestičkách vydupaných v trávnatej rovine. Na poludnie sme sa zastavovali a pripravovali si obed. Najlepšia bola mongolská baranina v konzervách, zmiešaná s čínskymi instantnými polievkami. To aspoň tvrdil náš vodič. Volal sa Thulga. Ovládal tridsať ruských slov. Úplne to stačilo. Raz za niekoľko hodín sme stretávali auto alebo jazdca na koni. Občas sme museli obísť stádo tiav, ktoré vylihovali na ceste. Supy krúžili nad mŕtvou kravou. Občas sme prešli okolo bielych kostier. Okrem toho čistotu krajiny sem tam kazili len fľašky od vodky. Ľudia nás pozývali do júrt. Za horúcich dní dolnú časť vlneného domu vyhrnuli a nad podlahou sa tiahol osviežujúci chládok. Jedli sme kyslý sušený syr. Pili sme vodku vyrobenú z mlieka. Niektorí mali televízory na slnečný pohon, ale gestá, rituály a chuť jedla sa za stáročia nezmenili.
Mongolská existencia bola vždy mimoriadne odolná voči účinkom času, a súčasne diskrétna a letmá. Každých pár mesiacov zvinuli starodávny vlnený dom a preniesli si ho o niekoľko desiatok kilometrov ďalej na nové pastviny. Ostával po ňom len kruh vyšliapanej zeme, na ktorom ihneď vyrastala tráva. Stepné Mongolsko bolo staré, ale nestarlo. Pretrvávalo vo svojej prvotnej podobe pomimo smrtonosného prúdenia času. Takto sa nám to javilo, keď sme na púšti Altan Els ležali v spacákoch, dívali sa do hviezdnatého neba, a okolo vládlo také ticho, aké som ešte v živote nepočul.
Herci z filmu
V meste Ulaangom na hlavnom námestí postavili pomník Cedenbalovi. Hlavnou ulicou prechádzali jazdci na koňoch. Všade prúdil horúci dym. Na elektrických stĺpoch sedeli veľké dravé vtáky. Pred bránou letiska sa beleli kostry. Každý týždeň odlietali dve lietadlá. Našli sme banku a išli sme si vymeniť peniaze. Pri počítačoch sedeli pokladníčky v modrých kostýmoch. Na ich prácu dozeral muž v čiernom obleku a bielej košeli. Vyzerali ako amatérski herci, hrajúci scénu z filmu o korporáciách či svetovom biznise. V rade stáli kočovníci, ktorí pricestovali z odkiaľsi z hĺbok stepi. Ženy a muži s tvárami zhnednutými od slnka a mrazu. Mali oblečené voľné dlhé róby, prepásané hodvábnymi opaskami žltej, zelenej a oranžovej farby. Páchli dymom, zvieratami, mliekom a vetrom. V rukách stískali zväzky bankoviek so svojím legendárnym vládcom, čo dobyl pol sveta. Stáli zneistení interiérom banky, ktorý pozostával z niekoľkých lacných kachličiek, trochy skla, umelej palmy a muža v pokrčenom čiernom obleku, pokukujúceho s ľahostajnou nadradenosťou po pastieroch. Vymenili sme sto dolárov na tugriky a vybrali sa ďalej na západ smerom k ruskej hranici.
V pásme nikoho
Medzi mongolským prechodom v Tsanaganuure a ruským v Tašante je štyridsaťkilometrové pásmo zeme nikoho. Ide sa medzi nahými pahorkami a nevedno, aká je to krajina. Či ešte táto alebo už tamtá. Za nami v dodávke naloženej tovarom išli mongolské priekupníčky. Na streche viezli kazašské koberce. Hovorili po rusky. Báli sa, že cez Mongolsko vybudujú asfaltové cesty z juhu na sever. Potom prídu Číňania a bude po obchode, bude po všetkom. Na ruskej strážnici sme strávili štyri hodiny. Fúkal ľadový vietor, snežilo. Ženy čupeli za autami a cikali. Pokračovali sme stále na Západ.