Ach, aké trápenie. Hovorí ráno. Šuchce sa a vzdychá. Otvára dvere a vpúšťa ranné svetlo. Aké, pýtam sa. Že musíš toľko jazdiť, odpovedá. Hovorím, že ma to baví. Ju to nikdy nebavilo, a teraz už vôbec nie. Nikdy nikam. Raz, pred takými štyridsiatimi rokmi do sanatória. Štyridsiatimi? Viac. A ešte asi trikrát na návštevu k synovi. To je všetko.
Teraz sa už len šuchce, desať krokov sem a desať späť. Akoby jej telo konečne prehralo boj so strachom z neznáma. Akoby už bolo tým strachom celkom prežrané. Presúva sa, šuch-šuch-šuch. Je to ale oštara, to jazdenie. A koľké kilometre. Štyristo, odpovedám. To ani nie je tak veľa. Zajtra Gdańsk, potom Poznań. Ježiši, hovorí, otáča sa a odchádza z ranného svetla do hĺbky domu. Ide do kuchyne, ktorá sa časom akosi scvrkla. Aj ona sa zmenšila. Idem za ňou, vdychujúc nehybný zápach domu. Som priveľký, nemôžem sa tu voľne pohybovať. Preto radšej celé hodiny sedím na verande a pozerám na záhradu, na stromy, čo tu rastú, odkedy sa pamätám. Som priveľký na to, aby som sa mohol voľne pohybovať vo vnútri a v tom rokmi bezhybnom zápachu.
Robím si kávu a vychádzam do ranného svetla. Ide za mnou. Počujem šuch-šuch-šuch. Hovorí, že si mám dať papuče, lebo prechladnem. Odpovedám, že nemám rád papuče, nikdy som ich nemal rád a nikdy som ich nemal. Tak ako som vždy rád jazdil a jazdím. Pozerá sa na moje bosé podošvy a vidím, ako ju strasie. Je bezradná. Môže len hovoriť, aby som nechodil bosý a toľko nejazdil. Nie v noci, nie, keď je zima, ale vôbec.
Už len to pre mňa môže urobiť. Tmoliť sa za mnou, keď sa tu objavím a opakovať, že prechladnem. Nič viac. Zababušená do svetrov v polovici augusta. Desať krokov sem a tam. Dookola. Nijako nedokáže vniknúť do môjho života. Len tie papuče a že či v aute, keď tak jazdím, je dosť teplo. Hovorím, že to nemá zmysel, že už sa nič nezmení. Možno až budem v jej veku aj ja začnem mrznúť a začnem sa báť, potom sa tiež zababuším a prestanem vychádzať z domu. Vôbec ma nepočúva. Sadá si na slnko. Veranda je obrátená na východ.
Omotáva sa šálom, ovíja si ľadviny, babuší sa. Pýta sa, či je v aute teplo. Hovorím, že je. Hovorím jej, že ju tam odveziem, do tej dediny, za jej zbytkami, ktoré pomaly pohlcuje plazivá plieseň mesta. Odmieta. Už tam nik neostal. Všetko, čo potrebuje, prechováva v pamäti. Bývalých živých i mŕtvych.
Hovorím, že si v aute môžem spraviť tak teplo ako chcem. Že v lete si môžem spraviť chládok. Že keď som unavený, môžem si v ňom dokonca urobiť kávu. Chcel by som ju odviezť, ale tuším to neprichádza do úvahy. Nastupovanie, vystupovanie, ohýbanie kĺbov, zastávky na cudzích miestach. Chcel by som ju odviezť, ale nedovolí mi. Prihovára sa vlastnej pamäti. To len ja ešte potrebujem akési obrazy, len ja sa stále kamsi vyberám. Načo toľko cestovať, hovorí, a istotne má pravdu. Istotne sa nakoniec ukáže, že mala pravdu s tým sedením na mieste, s tou opatrnosťou, s tým učupením ako myš pod metlou. S tým strachom z priestoru.
Pýta sa, či chcem polievku. Nie, vravím, veď je ráno, káva stačí. Ale, zjedz niečo, hovorí. Hovorím, že áno, ale teraz nie. Musíš niečo zjesť, vraví. Hovorím jej na to, že ľudia už nie sú takí hladní ako bývali. Pustí to jedným uchom dnu a druhým von a hovorí: zohrejem ti. Vzdychám: ako chceš, ale vychladne. Tmolí sa k svojim hrnčekom na plynovom sporáku.
Kto vie, možno smúti po časoch, keď si ľudia spoločne sadali k jedlu. V rovnakom čase a za jedným stolom. V lete sa v letnej kuchyni rojili muchy. Stôl stál pri jedinom okne. Ja som mal prázdniny, ale ostatní prichádzali naozaj hladní. Jedli potichu, bez tárania, to bolo privilégiom sýtych a tejto zvieracej činnosti malo dodávať zdanie čohosi vyššieho. Jedli medzi muchami a bez slova. Mal som prázdniny, ale tušil som, že takto asi vyzerá život.
Koncom leta som sa vracal domov a v studenej izbe, pri okrúhlom stole sa mi zdalo, že sa všetci pretvarujeme. Len ticho bolo podobné. Ako teraz. Budím sa a z jej izby počujem rádio. Nič viac. Kdesi v diaľke prechádza vlak. Takto to pôjde celé hodiny. V studenom tichom dome, čo kedysi ležal uprostred divočiny. Hneď za bránkou sa začínali hájiky, zajačie výbehy. Medzi kríkmi stála čierna, priehľadná voda.
Zrána som vychádzal a putoval som, kam ma nohy viedli. Bola jeseň. Zápach chladu, hmly a vlhka. Všetky tieto domy tu ešte tu nestáli. Mesto sa sem ešte nepriplazilo. Vracal som sa premočený a než som išiel do školy musel som sa prezliecť. Cez stenu počúvam rádiá a vlaky. Teraz jazdia rýchlo a je ich oveľa viac. Mesto sa sem plazí zo všetkých strán. Doma vládne ticho a chlad ako kedysi, ale z diaľky sa už blíži rachot. Aj ona mu načúva. Cez múry, cez zbytky hájov, cez vzduch.
Hľadá tie jednotlivé dávne zvuky, čo sa jej zachovali v pamäti. Kedysi každý z nich znamenal nejakú známu vec. Tie dnešné už neznamenajú nič. Preto, hneď keď sa zobudí, zapína si rádiá. Jedno má pri posteli, druhé v kuchyni. Radio Maryja, Rádio Jozef, Rádio Všetci Svätí. Vstáva a tmolí sa medzi svojimi rozhlasovými stanicami. Je to lepšie ako nepomenovateľný rachot sveta. Počúva aj civilné stanice. Keď sa zjavím, rozpráva mi, čo kde o mne hovorili.
Občas mám pocit, že počúva všetky programy. Rozpráva mi, čo povedala ľavica a čo pravica. Nechce sa mi o tom hovoriť, v tvári má sklamanie. Vravím: mama, prosím ťa. Ale ona má dobré srdce a vpúšťa si tých mentálnych mrmľošov domov. Cigána by nevpustila, ani Vietnamca, ale ich vpúšťa. Preto vždy keď začne, hovorím: mama, prosím ťa. Chcem, aby mi rozprávala o tom, čo bolo. S prítomnosťou si poradím sám.
Prichádzam a načúvam tichu v tomto dome, ktorý kedysi stál na pustatine. Budím sa ráno v studenej izbe a rozmýšľam, ako sme sa tu ocitli. Ona, on, ja, oni. Prichádzam a zasievam im nepokoj v živote. Prestupujem. Odpočívam na polceste. Doháňam spánok. Nechávam tu auto a idem na letisko, po ceste do dákej tramtárie, o ktorej ona nemá ani potuchy.
Stále chce, aby som bol šťastný, aby mi bolo dobre a aby som bol taký ako ostatní. Synku, radšej by si mal jazdiť na západ, hovorí. Mama – ako ja mám jazdiť na západ? Z tejto roviny nad Bugom? Z týchto pieskov, do ktorých hromy udierali? Z týchto malých údolí so stojatou zelenkastou vodou? Mama, kam ma to posielaš? Zradcu zo mňa chceš spraviť? Najdúcha akéhosi? Si predsa múdra, ale rozprávaš ako všetky tie potvory z novín a z televízie: že nemá rád západ, je protizápadný, pľuhavec jeden, a ešte sa vydáva za barbara, len aby ho počúvali. Pohŕda našou mladou liberálnou demokraciou, chce aby tu bola špina ako v dákom Tatarsku, znevažuje naše spoločenské a intelektuálne výdobytky, našu civilizačnú snahu a postmoderné projekty, lebo v hlave má len bordel, rozpad, chce, aby sa pálili staré pneumatiky a dobytok aby sral kade chodí, a vôbec ho nezaujíma oslobodenie vyobcovaných menšín, je to obyčajná sviňa, čo sa váľa v nečistotách minulosti a rýpe v špine zaostalosti. A ešte za to berie peniaze.
Mama, si múdra žena, nechaj svojho syna, nech si cestuje, kam ho vedie inštinkt a srdce. Jeho svet nepozná strany. Pamätáš, keď som mal šesť rokov, vychádzal som z domu a šiel som za nosom, túlal som sa po močariskách a vracal sa domov zablatený a šťastný. Nechaj svetové strany tým potvorám z novín. Oni musia žiť v tyranii smerov. V strachu pred východom a v túžbe, hoci neopätovanej, po západe. Mama, veď oni vedia len to, čo si dakde prečítali. Neprichádzam veľmi často a ty tu na mňa vyťahuješ západ. Sama si sa najďalej na západ dostala do obce Płoty v Západnom Pomoransku, lebo som tam sedel vo väzení. Nemala si dosť toho západu? Sama si mi počas návštevy šepkala, že všetci dozorcovia vyzerajú ako gestapáci.
Vedela si, čo hovoríš. No chcel by som ti pripomenúť, že gestapo k nám prišlo zo západu a chystalo sa zastreliť tvoju mamu, moju babku, už ju aj postavili k drevenej stene chalupy. Len si to milostivo rozmysleli a z akýchsi záhadných príčin odložili P38 naspäť do puzdra. Zatiaľ čo z východu prišli, vlastne priplávali po rieke Bug, ruskí vojaci v pásikavých tielkach a obchodovali s tvojím otcom, mojím dedkom, cukrom a domácou pálenkou, a občas kradli sliepky.
Takto sa rozprávame zakaždým, keď sa tu zastavím po ceste, keď tu prestupujem, na chvíľku sa tu v letku pristavím a dívam sa, ako sa tmolí po kuchyni okolo tých hrnčekov a panvičiek, v ktorých už celú večnosť klohní stále to isté a stačí kúsok ochutnať a hneď sa vraciam späť o desaťročia, prepadám sa do pamäti, vraciam sa k počiatkom, na východ, hoci som odtiaľto nikdy neodišiel, pretože len hlupáci sa nazdávajú, že život je niekde inde. No skutočný život je vždy tu, celkom vnútri. Občas sa od neho pokúšame vzdialiť, pokúšame sa odtrhnúť, utiecť, ale je to vždy ako elastická špirála, a tak sa vždy vraciame ako jarmočná loptička na gumke. Nevrátili by sme sa len, keby sme zo seba vytrhli kus živého mäsa, ale potom by sme vykrvácali, lebo to sa to nikdy nezahojí.
Nakoniec máva rukou a hovorí rezignovanie: kto by ti stačil. Má pravdu. Sám so sebou ledva držím krok, tak čo už ona s tým svojím šuch-šuch-šuch, s tým daj si papuče, lebo môžem zmrznúť, ako pred štyridsiatimi rokmi, s tým zjedz niečo, lebo stále rastiem.
Ale veď to ja chcem z nej spraviť decko, chcem, aby mi rozprávala o všetkom, čo si pamätá z tých najvzdialenejších rokov. O nemeckých mŕtvolách v lese, o tom, že dedkovi sa vlastne komunizmus páčil, a pred vstupom do strany ho zachránila len bdelosť babky Julie. A stále aj o tom, že sloboda priplávala z východu na lodiach, na nákladných a delových člnoch. A že bola situácia, keď na babku Juliu nikto nemieril z P38 alebo čo za zbrane používalo gestapo. A že nastala situácia, keď ľudia prestali pohŕdať západom a sami mohli ohrdnúť východom. Tými, čo chytali sliepky a varili ich aj s perím. Možno to nebola skutočná sloboda, ale veď tu nikto nebol pripravený na skutočnú slobodu. A čo by s ňou aj robil.
Čo už človek môže robiť so slobodou, keď žije medzi východom a západom. No predsa nič. Medzi strachom a pohŕdaním. Mám rád, keď mi o tom rozpráva. O tom, ako Nemci chceli zastreliť jej brata, lebo nezišiel z cesty pred prichádzajúcim motocyklom. Pretože bol hluchonemý. Ale ani jeho nezastrelili, lebo sa našiel dakto, kto sa ho zastal a ochránil mrzáka.
Mám rád, keď mi rozpráva o svojom bratovi, ktorý vystrihoval z papiera kone a behal s nimi po piesčitej ceste, a kone boli krásne, skoro ako živé, s vejúcimi hrivami. Chcem, aby mi o tom rozprávala. Ako raz prichádzala smrť a raz sloboda, preoblečená za Nemcov a Rusákov. Nad zelenou riekou, ktorej vody plynuli z východu. A nie, aby som sa trepal na západ. Áno.