Sen o Pobede / Stĺpček

Foto: Petar Kujundzic / Reuters

Neúprosní nepriatelia. Foto: Petar Kujundzic / Reuters

Nedávno som mal sen. Snívalo sa mi o Továrni Osobných Automobilov, v ktorej vyše štyridsať rokov pracoval môj otec. Bola to po druhej svetovej vojne prvá a v Poľsku dlho aj jediná fabrika na výrobu osobných áut. Postavili ju roku 1951. Prvé auto, ktoré sa tam vyrábalo, bola poľská verzia ruského GAZu M20, zvaného Pobeda, čiže Víťazstvo. Fabrika zaberala celú štvrť na periférii Varšavy a bola snáď najväčším zamestnávateľom v meste a jedným z najväčších v celej krajine. Zo zapadnutých dedín sem prúdili synovia a vnuci sedliakov zmeniť sa na robotníkov. Z dedinčanov sa menili na obyvateľov mesta. Ako môj otec. Občas sme naňho s matkou čakali pred bránou fabriky. Vychádzal o druhej popoludní s davom ostatných. Bol mladý, opálený, v károvanej košeli s vyhrnutými rukávmi. Desiatky, stovky mladých mužov vyzeralo podobne. Pamätám si, že im z tvárí vyžarovala akási pokojnú hrdosť. Ale možno sa mi to len zdá. V zelenom drevenom kiosku otec objednal pivo a pre nás malinovku. Pilo sa postojačky. Pozeral som sa nahor, do slnka, a videl jeho tmavú postavu. Mal som šesť, ale dodnes si pamätám tú zmes pachov: pot, únava, pivo, tmavý tabak a k tomu ešte fabrika, čiže kov rozohriaty do červena, maz, benzín a vzduch ionizovaný elektrickým oblúkom zváračiek. Takto voňal svet mužov. Každý deň na úsvite vychádzali z domu, vnárali sa doň, nasakovali jeho priemyselnú auru a popoludní sa vracali.

Taká je však zrejme povaha našich myslí a sŕdc: aj vo sne sa snažia nejako zachrániť, čo sme prežili.

Raz za mesiac otec nosil peniaze. Rozkladal ich pred matkou na stole. Stozlotové bankovky mali na zadnej strane obrázok huty ?i koksárne, alebo proste ideálnej fabriky. Červená, proletárska žiara zahaľovala dymiace komíny, železničné koľaje a čiernu lokomotívu. Nejaký čas som bol presvedčený, že fabrika otcovi platí vlastnými podobizňami a táto predstava sa mi veľmi páčila. Zhodovala sa s pokojom týchto čias, s ranným vstávaním, návratom v rovnakej hodine a s každomesačným zväzkom bankoviek na kuchynskom stole. Bol som pyšný, že otec vyrába skutočné autá. Kópie sovietskej Pobedy boli vnútri priestranné, smrdeli trochu benzínom, zadné sedadlo bolo veľké ako kanapa a rozvodná doska pripomínala kus elegantného nábytku. V druhej polovici 60-tych rokov sa na taliansku licenciu začal vyrábať Fiat 125. V porovnaní s predchodkyňou bol štíhly, apartný a svetácky. Za pekných jarných dní stovky robotníkov po práci vylihovalo na brehu Visly. Pili pivo, hrali karty, kúpali sa, zaspávali na slnku a odďaľovali návrat do stiesnených bytov. Nemali svojho proletárskeho Breughla, ktorý by zvečnil ich život. Vtedy sa zdalo, že bude trvať večne, že pokolenie po pokolení bude putovať do fabriky na šiestu ráno, vychádzať o druhej popoludní a každý mesiac dostávať zväzky červených bankoviek.

V polovici sedemdesiatych rokov som začal chodiť do továrenskej školy. Mal som pokračovať v otcovom osude. Preňho to bolo samozrejmé. Po troch rokoch som odišiel zo školy i z domu, odcestoval som ďaleko, a už nikdy som sa nevrátil.

S pádom komunizmu začala upadať aj fabrika. Postupne prešla do kórejských, ukrajinských a amerických rúk. V poslednom čase už nevyrába autá. Búra sa jedna hala po druhej, pozemky sa rozpredávajú.

Vo svojom nedávnom sne som putoval medzi troskami fabriky. Z budov tu už neostalo takmer nič. Zvyšky zarastali zeleňou. Tu a tam sa objavila voda, ktorá tu kedysi nebola. Príroda zaberala to, čo jej kedysi odobrali. Na rovine vyrástli pahorky a otvorili sa ďaleké zahmlené perspektívy. Pocítil som melanchóliu konca epochy. Vo sne som oplakával definitívny úpadok komunizmu. Hynul, rozpadal sa a strácal hodnotu ako červená bankovka z fabriky. Je však príznačné, že láskavosť sna a spomienok ho odovzdávala do rúk prírode, kríkom, popínavým rastlinám a jazerám. Úplne akoby som ho podvedome chcel zachrániť pred bezohľadnosťou dejín, pred jeho neúprosným nepriateľom čiže globálnym kapitalizmom, blížiacim sa z Kórey alebo – iróniou osudu – z červenej Číny.

Taká je však zrejme povaha našich myslí a sŕdc: aj vo sne sa snažia nejako zachrániť, čo sme prežili.