Srbské dilema / Analýza

Zrozen jsem byl k životu bez hrobu, toto lidské tělo nepozná smrt, nebylo zplozeno jen pro věni květů, ale také aby zažehlo plamen, rozsévalo smrt, obracelo v prach. Těmito slovy promlouval kdysi mladý básník a psychiatr Radovan Karadžič, ještě než se počátkem 90. let stal jako vůdce bosenských Srbů hlavním architektem politiky etnických čistek. Jeho vyhraněná verze srbského nacionalismu ospravedlňovala vyhánění civilního obyvatelstva stejně jako masové vraždění, jehož symbolem se pro zbytek světa stalo jména města Srebrenica, kde bylo v červenci 1995 zavražděno 8000 bosenských mužů a chlapců. Ačkoliv byl Karadžič Mezinárodním trestním tribunálem pro bývalou Jugoslávii v Haagu (ICTY) […]

Vtedy sme boli naposledy mladí / Esej

Spomienky na to, čo v Bulharsku nebolo. O mlčaní sa musí hovoriť. Jeden a ten istý rok sa môže odohrávať v Paríži, Prahe a Berlíne, dostať sa až do Belehradu, ale do Sofie už nie – 1968. Spravidla pozorujeme a opisujeme to, čo sa skutočne deje. A médiá vždy zdôrazňujú, že sú “na mieste”, keď o niečom referujú, v epicentre diania – ako keby to tak muselo byť. Naproti tomu ja by som chcel porozprávať o roku 1968, ktorý sa nekonal. Pretože aj v tomto roku, v ktorom sa toho toľko dialo, roku ako stvorenom pre médiá – sú miesta, […]

Kto zabil psa baskervillského? / Stĺpček

Minulé leto som zaoberal knihou Pierra Bayarda Ako rozprávať o knihe, ktorú ste nikdy neprečítali, v ktorej tvrdí, že ktokoľvek, kto číta, dobre vie, že na svete je oveľa viac dôležitých kníh, než ich možno prečítať za jediný život, a často nás hlboko ovplyvnia knihy, čo sme nikdy nečítali, no máme o nich základné informácie, ktoré sa k nám dostali z najrozličnejších zdrojov. No najspornejšia časť tejto práce tvrdí, že aj z kníh, ktoré sme naozaj prečítali, si nepamätáme to, o čom hovorili, ale to, čo sme chceli pri ich čítaní počuť. Pierre Bayard, ktorý okrem toho, že je docentom […]

Ísť po cestách posiatych ružami / Esej

Končí sa Tour de France a je tu olympiáda v Pekingu. Každý by už najradšej nepočul ani slovo o dopingu. Prečo sa vlastne nesmie dopovať? Kolínske Museum Ludwig a mníchovská Pinakotéka moderny v spoločnom vyhlásení pre tlač oznamujú, že zo zbierok vyraďujú diela maliara Jörga Immendorffa. Nechceme vystavovať umenie, ktoré vzniklo pod vplyvom zakázaných látok, ako je kokaín. Pripadá vám tá správa čudná? Vymyslela som si ju. Nevymyslela som si však správu, že belgickú cyklistickú hviezdu Toma Boonena vylúčili z tohtoročnej Tour de France, pretože pri jednej tréningovej kontrole bol pozitívne testovaný na kokaín. Isteže je rozdiel medzi maliarom, čo […]

Jedným z nás / Esej

Ľudia majú schopnosť robiť dobro aj zlo. Vždy však máme na výber. Radovan Karadžič si vybral moc – a moc v čase vojny môže mať vysokú cenu, ktorú teraz musí zaplatiť. Dr. Radovan, Mr. Karadžič. Uznajme to, Radovan Karadžič bol iný. Vyzeral inak ako všetci ostatní, všetci tí upotení politici, čo vyplávali na povrch, tí uhrovití, neoholení generáli, tí zazerajúci kriminálnici alebo taxikári, z ktorých sa stali tajní policajti. Radovan Karadžič bol veľký, dobre stavaný muž so silnou sánkou a veľkými očami. Vďaka divokým, dlhým vlasom bol skôr ako rocková hviezda než ako politik. Mal osobné kúzlo a charizmu. Jeho […]

Americká naděje / Esej

Od okamžiku, kdy společnost Dow Jones a deník The Wall Street Journal prohrály svou bitvu s Rupertem Murdochem, se mne hodně lidí ptalo, co si myslím o budoucnosti amerického seriózního tisku a investigativní žurnalistiky. Kdo to bude dělat? Jak se bude tisk distribuovat? Kolik lidí ho bude číst? Jaký vliv má mít na naši demokratickou společnost? Tyhle otázky vyvolaly velký příliv článků o ústupu investigativních projektů v novinách a o úpadku seriózní novinařiny: klesá čtenost novin a jejich příjmy z inzerce, škrtá se v rozpočtech, snižují se počty reportérů… Úpadek začal před 40 lety Je těžké předvídat stav, v němž […]

Vodníci a vodní víly / Glosa

Voda zaplavila tento týden východní Slovensko (zahynuli už dva lidé), téměř přesně k desetiletému výročí tragédie v romské vesnici Jarovnice. 20. června roku 1998 se v rozbouřených vodách potoku Svinia během několika minut utopilo 58 lidí, zejména dětí, které si právě hrály na břehu. Stát od té doby sice investoval do ochrany proti povodním miliardy korun, ale – přesně jako v Česku – vítězí spíše betonářská lobby než ekologičtí vizionáři, kteří tvrdí, že přebytek vody má pohltit zdravá půda a lesy, ne přehrady a betonové tobogány. Dnešní řádění tisícileté vody v některých slovenských vesnicích je však slabým odvarem řádění politiky […]

Nepriateľ má moje srdce / Esej

Stredoveké poznanie: až v boji proti cudziemu sa formuje vlastná identita. Rytier vženie svojho koňa do lesa, ktorý je taký obrovský a temný, že rytier si vydýchne, až keď príde na slnečnú čistinku. Tam narazí na cudzinca, pohana, ovešaného tými najnádhernejšími klenotmi. Celé bohatstvo kráľa Anglicka by nevyvážilo ani len kabát tohto cudzinca, – píše básnik a vzápätí necháva oboch hrdinov zraziť sa: „Obidvom sa v očiach zablyslo, keď sa uvideli, ale keď sa im teraz rozbúchali srdcia, nemali ďaleko ani k smútku. Každý z tých oddaných, priamych mužov si totiž niesol srdce toho druhého vo svojej hrudi; boli si […]

Odpusťte nám, národy tejto Zeme! / Esej

Ulanbátar bez varovania vstúpil do hlavných správ sveta krvavým prvým júlom. Davy strhnuté do víru násilia a voľby, v ktorých všetci všetkých podviedli. Začiatkom júla sa v mongolskom Ulanbátare udialo niečo, čo všetky politické sily v krajine dodatočne a jednohlasne označujú za čiernu škvrnu v dejinách krajiny. Presne na poludnie niekoľko stoviek ľudí prúdilo s vlajkami a transparentmi k budove mongolskej komunistickej strany. Demonštráciu viedli dvaja známi opoziční politici, Jargalsachan a Magnai. Tvrdili, že v mene ľudu protestujú proti volebnému podvodu a žiadali nové voľby. Niekoľko tuctov policajtov s ochrannými helmami a obuškami im zatarasilo vstup. Skandovalo sa: nech príde […]

Bože, Bože, čia som ja len, čia? / Esej

Juraj Jakubisko robiť filmy vie. Ak si jeho Báthoryčku neosvojíme, urobia to iní Slovenská denná recenzistika prijíma veľkofilm Juraja Jakubiska s povinnou skepsou. Keby takýto film natočil maďarský alebo český filmár, v Budapešti a v Prahe by ľudia vyšli na námestia, pochytali sa za ruky a tancovali kolové tance s pyšnou bradou pekne vysoko. Nám sa pokojne môže prihodiť, že si ani film, ani mýtus neosvojíme. Bola Alžbeta naša či nie naša? Slovenka či Maďarka? Ona osobne pravdepodobne tento problém neriešila. Neriešila ho ani jej doba. Do polovice 18. storočia bola v Uhorsku úradným jazykom latinčina. Napriek tomu by sme […]