Stredoveké poznanie: až v boji proti cudziemu sa formuje vlastná identita.
Rytier vženie svojho koňa do lesa, ktorý je taký obrovský a temný, že rytier si vydýchne, až keď príde na slnečnú čistinku. Tam narazí na cudzinca, pohana, ovešaného tými najnádhernejšími klenotmi. Celé bohatstvo kráľa Anglicka by nevyvážilo ani len kabát tohto cudzinca, – píše básnik a vzápätí necháva oboch hrdinov zraziť sa: „Obidvom sa v očiach zablyslo, keď sa uvideli, ale keď sa im teraz rozbúchali srdcia, nemali ďaleko ani k smútku. Každý z tých oddaných, priamych mužov si totiž niesol srdce toho druhého vo svojej hrudi; boli si blízki, aj keď si boli cudzí. Len tým, že stoja nepriateľsky proti sebe, dokážeme rozlíšiť pohana od kresťana. Kiež dobrotivý osud boj ukončí a odvráti smrť.“
Boj trvá dlho a končí sa šľachetným gestom pohana, ktorý skloní meč, keď rytierovi praskne kord. Posadia sa do trávy a začnú zdvorilý rozhovor. Vysvitne, že muži sú poloviční bratia, pretože rytierov otec strávil veľa rokov v Oriente, kde s domorodou ženou splodil syna, dediča menom Feirefiz. A tento stratený syn, ako hovorí legenda, vraj vyzerá ako popísaný pergamen, čierny, s bielymi škvrnami. Podľa toho rytier spozná svojho neznámeho brata, keď si obaja dajú dolu prilby. Rytier sa volá Parsival a básnik, ktorý si túto scénu pred necelými tisíc rokmi vymyslel, je veľký epik Wolfram von Eschenbach.
Wolfram von Eschenbach napísal tento veršovaný román na začiatku dvanásteho storočia, už po tom, čo sa konali štyri krížové výpravy. Výpravy nielen posilnili spoločenské a mýtické postavenie rytiera, ale aj – ako druhá strana mince vojnovej ideológie doby – priblížili vzdelanému kresťanovi cudzinca (Saracéna). Básnici na dvoroch západnej Európy spoznali v Saladínových bojovníkoch duchovne spriaznených mužov cti, ktorí zdieľali ich predstavu o rytierskosti a citlivej, nedosiahnuteľnej láske, navzdory brutálnym a, ako sa zdalo, nekonečným bojom o Jeruzalem či Tyrus.
Osobitne fascinovaní spoločnými črtami boli templári, ktorí sa konfrontovali s arabským svetom až tak, že sa o storočie neskôr stali obeťami agresívneho zúženia kresťansko-európskeho myslenia a v období medzi rokmi 1307 a 1314 boli systematicky likvidovaní v monsterprocesoch, okrem iného za údajné spriahnutie s islamom.
Podsúvalo sa im napríklad, že uctievajú modlu menom Baffomet (provensalská skomolenina Proroka Mohameda). Wolfram von Eschenbach vo svojom románe nazýva rytierov Svätého grálu Templármi – čo je jednoznačný odkaz na toto duchovno-vojenské hnutie.
Citovaná scéna, ako každá veľká literatúra, však vychádza ďaleko za rámec historického kontextu postáv a autora. Každý z tých dvoch udatných mužov totiž niesol v hrudi srdce toho druhého, boli si blízki, aj keď si boli cudzí, hovorí básnik, a tým ľahkou rukou rieši esenciálny obsah cudzieho.
Cudzie môže byť zaťažené okolnosťami, náhodami, predsudkami, no per se nekorení v ontologickom rozdiele, a preto nesmie byť považované za neprekonateľné. Iste, rytieri proti sebe bojujú, dokonca na smrť, ale len čo zložia zbrane, identifikujú spoločné črty, ktoré presahujú každý konflikt. Nasledujúcou vetou robí Eschenbach rozhodujúci krok vpred: len tým, že stoja v nepriateľstve proti sebe, rozlíšite pohana od kresťana. Táto myšlienka mu pripadá taká dôležitá, že básnik sa bezprostredne obracia na čitateľa; ruší fikciu deja, a vyhlasuje to, čo v každej dobe a v každej krajine musí znieť provokatívne: vlastné od cudzieho možno rozlíšiť len vtedy, keď proti sebe bojujú. Konflikt vyostruje rozdiel, identita je ovocím nepriateľstva. Inými slovami, antagonistický postoj, založený na prototypickom prípade automatického, dogmatického odmietania pohana, kanonického úchylkára, konštituuje rozhodujúci rozdiel. Pretože tento cudzinec nie je len ako popísaný pergamen, čo poukazuje na v tom čase vyššiu vzdelanosť orientálneho človeka, ale na čierne a biele fľaky. Mätúci obraz a presvedčivá metafora. Je miešanec, a ako môžeme usudzovať z jeho vznešeného správania, z oboch svetov prijal a zvnútornil to najlepšie.
Zdá sa mi, že Wolfram von Eschenbach v niekoľkých vetách sformuloval komunikáciu kultúr, založenú na poznaní, že tým, čo nás delí, je len momentálna diferencia, prchavosť dejín. Inak povedané: na každej čistinke nás čaká spoločné. Naše kánony teda nepredstavujú kultúrne systémy, ktoré sa v čistom stave presadili proti iným koncepciám a formám, ale sú – takisto čierno-biele fľakaté – výsledkom miešania a preberania.
Civilizácie síce majú sklon zatracovať domnele prekonaný protiklad ako kacírstvo, ten však napriek tomu zanechá stopy v myslení a formovaní domnelého víťaza. Iné sa len zriedka prijíma s otvorenou náručou, kultúrna premena vzniká tak z mierového stretávania, ako v násilných zlomoch. Časy rušnej kultúrnej výmeny neboli nutne poznačené radostnou náladou a vzájomným porozumením, templári so svojimi protivníkmi vo dne bojovali a v noci viedli dišputy.
Alebo, ak vám príklad zo stredoveku pripadá príliš odľahlý, si vezmite hudbu afrických otrokov v Severnej Amerike. Z plantáží a get sa táto hudba podvratným spôsobom zmocnila bielej vysokej kultúry. Tóny a rytmy utláčaných, ktoré vznikli z otroctva a apartheidu, sa rozvinuli na najvýznamnejší kultúrny prínos Severnej Ameriky a iróniou osudu aj na jej najvýznamnejšiu obchodnú položku. Zvonku biela, vnútri čierna, hovoríme o niektorých speváčkach, ktoré si nesú blues vo svojom vnútri, a tento obraz je variáciou na obraz Wolframa von Eschenbach.
Text vyšiel v denníku die tageszeitung.