Minulé leto som zaoberal knihou Pierra Bayarda Ako rozprávať o knihe, ktorú ste nikdy neprečítali, v ktorej tvrdí, že ktokoľvek, kto číta, dobre vie, že na svete je oveľa viac dôležitých kníh, než ich možno prečítať za jediný život, a často nás hlboko ovplyvnia knihy, čo sme nikdy nečítali, no máme o nich základné informácie, ktoré sa k nám dostali z najrozličnejších zdrojov.
No najspornejšia časť tejto práce tvrdí, že aj z kníh, ktoré sme naozaj prečítali, si nepamätáme to, o čom hovorili, ale to, čo sme chceli pri ich čítaní počuť. Pierre Bayard, ktorý okrem toho, že je docentom literatúry, je aj psychoanalytik, sa podľa mňa nezaujímal ani tak o to, či ľudia čítajú alebo nečítajú, ako skôr o fakt, že každé čítanie má kreatívny aspekt, a v každom prípade aj re-kreatívny.
Vo svojej strhujúcej knižke Prípad Psa baskervillského tento autor podrobuje psychoanalýze sporné miesta textu Arthura Conana Doyla a usiluje sa dokázať, ako má čitateľ sklon pokladať za významné mnohé dvojznačnosti či nejasnosti textu (ako to napokon už psychoanalytici robia) a urobí si z toho záver, že Sherlock Holmes sa pri objasňovaní tejto záhady pomýlil.
Pierre Bayard prezieravo vyberá text, ktorý je naozaj plný nejasných miest a v ktorom okrem iného pozorovania nevykoná priamo Holmes, ale doktor Watson, ktorého Pierre Bayard bez milosti definuje ako dokonalého idiota. Na druhej strane však Pes baskervillský bol napísaný potom, ako Doyle nechal Holmesa zomrieť a vzápätí bol donútený oživiť ho v dôsledku “davového plebiscitu” – krásne sú časti o tejto forme kolektívnej identifikácie s fiktívnymi postavami – a preto mnohé nedostatky tejto knihy akoby vyplývali z autorových komplexov.
Pierre Bayard vykonal rovnakú analýzu knihy Agathy Christie – Vražda Rogera Ackroyda. A aj tam bez problémov rozvíja svoju teóriu, pretože, ako je známe, vrahom je rozprávač, a preto treba brať s rezervou to, čo tvrdí vyslovený darebák. Upozorňujem, že to, čo robí Pierre Bayard, je odlišné od toho, čo urobil Philippe Doumenc v knihe Čudný prípad Emmy Bovaryovej, kde autor pokračuje ďalej v pátraní po Emminej smrti, aby dokázal, že nespáchala samovraždu, ale že bola zavraždená.
Philippe Domenc pridáva nové fakty k tým, ktoré prináša Flaubert, a je to, akoby napísal (trebárs) Pinocchio potápačom, teda knižku, ktorá ako jedna z tisícich pokračuje v Pinocchiových dobrodružstvách. Oproti nemu Pierre Bayard “neprepisuje” Doylovu knihu, ale “prečíta” ju vo svetle podozrenia. A domnieva sa, že má právo urobiť to, pretože si myslí, že nielen fiktívne postavy nadobúdajú život nezávislý od vôle autora, ale aj každý čitateľ sa zmocňuje textu svojím vlastným spôsobom – a to až do takej miery, že je diskutabilná “reálna komunikácia medzi čitateľmi tej istej knihy, keďže títo v skutočnosti nehovoria o rovnakej knihe”.
Podľa mňa by sa nemalo miešať globálne čítanie nejakého textu (ktoré nepochybne dovoľuje a často podporuje rozličné interpretácie, týkajúce sa štýlu, psychologických odtienkov a tisíc ďalších vecí) a názor, ktorý sa získa vzhľadom na výpovede v rozprávaní (typu “Emma Bovaryová sa otrávila” či “Pinocchia zhltol žralok”). A Pierre Bayard okrem iného dokazuje, že veľmi dobre pozná diskusie o tejto téme. Problém spočíva v tom, že naratívne výpovede vnútri fiktívneho sveta románu berie čitateľ ako nespochybniteľnú pravdu. Toto je aj príšerná krása beletrie: Emma Bovaryová spácha samovraždu, a nech by sa nám to akokoľvek nepáčilo, jej osud už naveky zostane takýto.
Pochopiteľne, môžeme napísať iný román, v ktorom Emmu Bovaryovú zavraždia, ako to urobil Philippe Doumenc, no to, čo dáva (alebo nedáva) chuť prepracovanej literatúre, je práve fakt, na rozdiel do toho, ako sa domnieva Pierre Boyard, že my všetci ako jeden muž tvrdíme, že vo Flaubertovom fiktívnom svete tá chuderka spácha samovraždu, a všetci hovoríme o “tej istej knihe”. Prečo by nás inak Doumencova prepracovaná verzia mala zaujímať, keby hovoril o nejakej ženskej, o ktorej nič netušíme? A prečo by nás mala popliesť Bayardova reinterpretácia Psa baskervillského, keby to nebola tá kniha, ktorú sme čítali? Môžeme mať pochybnosti, či Július Cézar zomrel práve v čase marcových íd, ale nemôžeme pochybovať o tom, že Dido spáchala samovraždu pre lásku k Eneovi, lebo nikto nemá právo negovať, že vo fiktívnom svete “Eneidy” sa stalo to, čo sa stalo.
V týchto časoch démonizácie prekliateho relativizmu si vážme naratívne výpovede, jediné, ktoré hovoria pravdu a nemôžu byť spochybnené.