Spomienky na to, čo v Bulharsku nebolo. O mlčaní sa musí hovoriť.
Paríž, 1968. Foto: Bruno Barbey / Magnum Photos
Jeden a ten istý rok sa môže odohrávať v Paríži, Prahe a Berlíne, dostať sa až do Belehradu, ale do Sofie už nie – 1968.
Spravidla pozorujeme a opisujeme to, čo sa skutočne deje. A médiá vždy zdôrazňujú, že sú “na mieste”, keď o niečom referujú, v epicentre diania – ako keby to tak muselo byť. Naproti tomu ja by som chcel porozprávať o roku 1968, ktorý sa nekonal. Pretože aj v tomto roku, v ktorom sa toho toľko dialo, roku ako stvorenom pre médiá – sú miesta, kde žiadne dianie nebolo. Z jedného takéhoto miesta nediania, z “miesta mínus” sa vám tu teraz hlásim.
Od celej tej jubilejnej slávy spomienok a debát o roku 1968, ktoré akoby nemali konca, Bulharsko bočí. Mohlo by to byť sympatické, keby to nebolo traumatizujúce. Zahovárame to: v Bulharsku vtedy vládlo ticho, čo už o tom nahovoríme dnes? Ale nie je to tak, to mlčanie chce byť zaznamenané, chce byť vyšetrené. O mlčaní sa musí hovoriť.
Opisovať čosi, čo sa nekonalo, nie je, samozrejme, jednoduché. Ak v Bulharsku existoval rok 1968, tak len ako takpovediac antiudalosť. Pod udalosťou mám na mysli nečakané narušenie existujúceho poriadku, prerušenie navyknutého behu vecí, ohrozujúce, podkopávajúce systém. Takéto udalosti sa odohrali vo väčšine krajín východnej Európy: 1956, 1968, 1980. Bulharský prípad je v tom tragickou výnimkou. Hovorí sa o “československých udalostiach”, o “maďarských udalostiach” – o bulharských udalostiach nikdy nikto nepočul.
Udalosti, ku ktorým nedošlo, môžu byť – v živote človeka, tak ako v živote spoločnosti – za určitých okolností dôležitejšie, než tie, ktoré sa odohrali. Čo nenastalo, nenaplnilo sa, vyžaruje, nesie dôsledky. A kto sa vážne zaujíma o to, čo sa dnes deje alebo nedeje v Bulharsku, musí sa obzrieť dozadu a preniknúť do dobre stráženého mystéria minulosti.
Vždy som sa chcel rodičov opýtať na rok 1968. Veľmi dlho sa mi to nedarilo. Bulharská rodina má svoju zvláštnu kultúru mlčania, zmes patriarchátu a socializmu, ale to by bola iná téma. Jedného dňa som pozbieral odvahu a vychrlil otázky, ktoré som mal už dávno v duši, bez výberu, jednu za druhou: čo ste roku 1968 robili? Vedeli ste o Parížskom máji? Dopočuli ste sa o niečom? Bol pre vás vstup vojsk Varšavskej zmluvy (vrátane bulharských) osobný problém? Počúvali ste vtedy The Beatles, The Who, Jimmyho Hendrixa? Boli vám trápne karikatúry Jana Palacha, ktoré vychádzali v straníckom orgáne Rabotničesko Delo?
Svetové hry mládeže
Pripúšťam, boli to hlúpe otázky. Vlastne som chcel len jedno, počuť ich príbehy, ich legendu šesťdesiateho ôsmeho roku.
Mama a otec sa aj snažili čosi si z toho roku pripomenúť. Čosi, s čím by sa dalo zablysnúť. Čo by niečím vyčnievalo. Bolo to predsa len neporovnateľné, povedzme, so sivým rokom 1972? Ale nič im nevedelo napadnúť. Príliš dlho mlčali. Mlčiaci ľudia rýchlo zabúdajú. Ako som si teda nemal myslieť, že rok 1968 v Bulharsku vôbec nebol?
Nakoniec mojej mame po dlhom, rozpačitom mlčaní ešte čosi napadlo: “To bolo,” povedala “keď som si kúpila prvé vietnamky,” v Bulharsku sa im hovorilo japanki, “vtedy ich mali, asi kvôli tým hrám”. Zasmiali sme sa. Áno, aj to patrilo do bulharského roku 68: Svetové hry mládeže od 28. júla do 6. augusta v Sofii boli oficiálnou udalosťou roka. Zúčastnilo sa ich vyše 15 000 tínedžerov a študentov zo sto štyridsiatich dvoch krajín. V štýle tých čias podliehalo celé podujatie prísnej réžii, heslá a manifestácie sa podrobne skúšali, bolo pritom množstvo uniformovaných policajtov aj policajtov v civile. Takže v tom istom čase, keď študenti v strednej a západnej Európe vyšli na ulicu protestovať proti systému, v Sofii študentské akcie organizoval systém.
V tých bezstarostných júlových dňoch sa neoficiálne, prísne tajne a narýchlo bulharské vojská presúvali do Sovietskeho zväzu. Tam potom konšpiračne postávali ešte celý mesiac, než spoločne s inými armádami Varšavskej zmluvy vpochodovali do Prahy.
V šesťdesiatom ôsmom mohli turisti štvrtého turnusu (nielen pracovný proces, ale prázdniny sa organizovali na smeny, aby nikto nevypadol z rytmu) zažiť, ako československí turisti predčasne a narýchlo balili stany. Nenáhlili sa len tak, hranica už bola uzavretá. Chtiac-nechtiac museli ešte nejaký čas trčať na bulharských plážach.
Nedávno mi jeden človek rozprával o dvoch Čechoch, chlapcovi a dievčati, ktorí vtedy – začiatkom septembra, v tom roku bolo vtedy naozaj zima – v texaskách a teniskách, s rukami okolo kolien, sedávali nemo na opustenej bulharskej pláži. Nechcene predĺžené prázdniny, po ktorých sa mali vrátiť do krajiny, ktorá sa už nepodobala na tú, z ktorej pred štyrmi týždňami odišli. Mužovi sa trochu triasol hlas, keď o tom rozprával. Vždy, keď šiel autom po ceste nad plážou, videl ich tam dolu sedieť. V aute mal pre nich pár starých teplých vetroviek, a ešte chlieb, melón a kus ovčieho syra. Niekoľkokrát zastavil a potom sa predsa len neodvážil ísť za nimi a tie veci im dať. Mal strach, veď sa nedalo vedieť, kto by ho pritom uvidel. Keď zastavil naposledy, pláž bola prázdna.
Bol som si istý, že ten príbeh rozpráva po prvý raz. Drobný hriech (ale tie drobné nás trápia najviac), ktorý so sebou nosil tridsať rokov. Ach, pomyslel som si, keby sa len bol prekonal a tým dvom mladým odniesol tie veci! Niekedy práve malé veci menia svet. To mohol byť začiatok bulharského roku 1968. Dejiny toho roku by v každom prípade boli neúplné a nepravdivé bez tejto príhody, ktorá bola vlastne ne-príhodou. A jedinou útechou na celej veci je, že zmarené príhody sa skôr či neskôr predsa len udejú. Môžeme len dúfať, že na nový rok 1968, keď raz vypukne, budeme mať lepší ňuch.
Môj známy bude predsa len môcť darovať ten svoj chlieb a vetrovky, ktoré určite stále schováva niekde v pivnici svojho vedomia. Aby konečne mohol znovu pokojne spávať.
Nakoniec by som sa ešte chcel priznať, že na svoj záujem o rok 1968, o zlievanie jeho príbehov – aj tých, čo sa nestali – mám veľmi osobný motív. Pretože na siedmy deň toho roku som sa narodil – som jeho súčasť. A tvrdím: človek zostáva na celý život v zajatí roku, v ktorom sa narodil. Nesie ho v sebe, až do najmenšej podrobnosti.
Niekedy na začiatku osemdesiatych rokov, v tom najfádnejšom a najbeznádejnejšom z našich desaťročí, nám ten chrobák vliezol do hlavy, a to bola záchrana. Mali sme tesne pred maturitou a po prvýkrát sme počuli o mýtickom roku 68! Ha! O našom roku! Čosi z neho sa muselo na nás nalepiť: kúsoček téru zo spálených pneumatík z parížskych ulíc, tajný kód z nahrávok Beatles, aspoň čiarka z 2000 slov Pražskej jari!
Sen každého byť iný – a inde – napokon vygeneroval tento rok. Rok, v ktorom sme boli naposledy mladí! Len vtedy mal John Lennon 28, Mick Jagger necelých 25, moja mama 20 a ja zopár dní. Aj Hendrix a Morrison boli mladí a ešte nažive. A keby sme sa jedného dňa mali z toho sna zostarnutí prebudiť, rok 1968 možno bude naša záchranná žltá ponorka.
P. S.: Kým toto spisujem, snažím sa predstaviť si svojich rovesníkov, ročník 1968. Čo to znamená, narodiť sa práve v tomto roku? Aké spomienky naňho máme? Kým sme dnes? Osobné dejiny tých, čo sa narodili roku 1968 v Berlíne, Paríži, Varšave, Prahe, Varšave, Londýne a Sofii, asi prebiehali veľmi odlišne. Myslím, že by sme pre začiatok mohli skúsiť čosi jednoduché: vytvoriť na internete jedno miesto, čosi ako žltú ponorku, kde si deti roku 1968 rozprávajú dejiny roku, v ktorom prišli na svet. A svoje osobné dejiny. Možnože objavíme súvislosti, ktoré sme netušili, možno nám napadnú nečakané veci. Voila: www.1968born.com.
P. S. 2: Niekoľko dní po tom, čo som dal tento text na papier a prihlásil na sieti túto doménu, som na ceste do bytu šiel okolo stanice a pohľad mi padol na titulnú stránku známeho svetového časopisu. Úvodník nového čísla bol: Narodení 1968. Pár sekúnd som tam stál ako keby do mňa udrel hrom, a potom som si povedal: takto to teda je. Len čo si k tomu roku človek niečo vymyslí, už sa to aj stane. Strašidelné roky to majú v sebe.
Esej vyšla pôvodne v denníku NZZ, v slovenskom v prílohe Fórum denníka SME.