Nech bola ruská politika za posledných dvadsať rokov akákoľvek, bol to čas, keď sa ruské umenie cítilo slobodné. V Rusku, kde štát tradične dozeral na umenie, upratoval ho, cenzuroval, vyzerala tá sloboda ako dar osudu. Ruské umenie nezostalo osudu nič dlžné. Tak ako na začiatku 20. storočia, keď sa ruská avantgarda stala lídrom svetového umenia, ruské umenie konca 20. storočia prežilo obdobie úžasného rozkvetu. Dalo svetu množstvo rozličných umeleckých prác: obrazov, koláží, inštalácií, fotografií. Tvorivou inovatívnosťou vzbudilo pozornosť: konali sa stovky, ak nie tisíce výstav, ktoré de facto pracovali na kladnom obraze Ruska vo svete. Teraz už o tom podľa […]

Môžete byť tak ako ja kritikom politiky súčasnej francúzskej vlády; považovať za rasistický prejav, ktorý Nicolas Sarkozy predniesol na Dakarskej univerzite; za hanebnú myšlienku genetického testovania a za neznesiteľný hon na ilegálnych imigrantov, čo vo Francúzsku momentálne prebieha. Ale napriek tomu sa môžete pokúsiť pochopiť čudesnú udalosť, ktorou je prezidentov rozvod. Pozrime sa najprv na reakciu opozičných socialistov. Naozaj ma mrzí postoj tých z nich, čo hneď po oficiálnom zverejnení tejto správy so vševedúcim úškrnom ľudí, ktorí všade hľadajú a nachádzajú konšpirácie, povedali: “Sviniar! Určite to urobil naschvál! Dnes to oznámil iba preto, aby prerušil štrajk zamestnancov verejnej dopravy.” Mali […]

Vynikajúci švajčiarsky spisovateľ Max Frisch vo svojich memoárových záznamoch spomína, že do politiky, zjednodušene povedané, vstupujú zvyčajne ľudia – myslel, pravdaže, na mužov – keď rezignujú na sex, domýšľajúc Frischa, keď im zjavne politika nahrádza sex. Odhliadneme od toho, že Max Frisch nerátal celkom s takou banalitou, akú v politike predstavujú peniaze a prihliadajúc na skutočnosť, že ani teraz – tak ako vtedy – sa tieto hypotézy empiricky či štatisticky nepotvrdili, zdá sa, že toto kritérium nemusí byť pri posudzovaní politických aktivít úplne zanedbateľné. Napríklad vtedy, keď môže ísť o životné základy spoločnosti, priamo jej oporné stĺpy. Nemožno sa preto […]

Človek sa rodí ako súčasť sveta, je v ňom pôvodne neoddeliteľne ponorený. Teda: nemá “identitu”: je len súčasťou. V jeho dozrievaní je podstatným procesom individualizácia. Oddeľuje sa od objektivity svojho okolia, a teda aj svojej, a stáva sa autonómnym útvarom. V mnohých filozofických reflexiách Ja stojí proti svetu samostatne, dokonca zákonodarne, pyšne, osamelo. Hrdina Sartrovho dramatického príbehu sa opováži povedať Bohu: Ak si Ty, nie som Ja, ak som Ja, nie si Ty. To je azda do extrému dovedený spôsob jungovskej individualizácie. Dospelý má byť autonómny: tak nám hovorí náš prirodzený životný spôsob, môžeme si predstaviť, že je inštinktívne zakotvený […]