Čítajúci muž, Kréta 1962. Foto: Costa Manos / Magnum Photos
Je načase otvorene si pohovoriť o jednom z obľúbených a všeobecne rozšírených názorov vo svete literatúry: že svet potrebuje príbehy. “Ľudia cítia obrovskú potrebu,” hlása Jonathan Franzen v rozhovore pre Corriere della Sera (dnes sa už nikam neschováš) “dlhých, komplikovaných a detailne prepracovaných príbehov, aké vie napísať len autor v plnom sústredení, osamote, preč od ohlušujúceho trkotania Twitteru.”
Pre prozaika je samozrejme výhodné namýšľať si, že ho jeho povolanie predurčuje k tomu, aby stál na strane dobra a uspokojoval súrnu a všeobecnú potrebu ľudí. Rovnako si viem predstaviť, že čitatelia čerpajú útechu z predstavy, že čítanie nie je len luxus, ale že im poskytuje základnú obživu. No v čom spočíva táto potreba? Čo by sa stalo, keby sa nenaplnila? Mohli by sme si tiež položiť otázku: prečo Franzen hovorí o zložitých príbehoch? A prečo je dôležité, aby človeka nevyrušoval Twitter a Facebook? Je to horšie, ako keď nás vyruší telefonát na starej dobrej pevnej linke, alebo proste hluk priateľov a rodinných príslušníkov okolo písacieho stola? Pripomeniem, že Jane Austen najradšej písala v domácom prostredí, kde ju neustále niekto vyrušoval.
Zástancov tézy „svet potrebuje príbehy“ je nespočet, ale najpodrobnejšie vyjadrenie na túto tému nájdeme v románe Salmana Rushdieho Haroun and the Sea of Stories (Harún a more rozprávok, 1990). V tomto texte, ktorý sa pohybuje na rozmedzí bájky a magického realizmu, sa rozprávanie množstva príbehov prikláňa k myšlienke prirodzenej ekológie; tvrdí sa tu, že v normálnom a zdravo fungujúcom prostredí sa najrozličnejšie príbehy sveta zlievajú do jedného veľkého oceánu rozprávania. Teraz však túto harmóniu ohrozuje zlý „majster kultu“, ktorý sa snaží otráviť a v konečnom dôsledku zastaviť prúd príbehov a nastoliť všeobecné mlčanie a sterilnosť, aby získal moc nad celým svetom.
Vzhľadom na osobnú krízu, v ktorej Rushdie bol v čase, keď toto písal, si ľahko môžeme predstaviť „majstra kultu“ ako metamorfózu ajatolláha Chomeíniho. Príbehy tu vystupujú ako prejav prirodzeného pluralizmu fantázie, ako účastníci smrteľnej bitky proti akémukoľvek fundamentalizmu, ktorý sa snaží nastoliť svoju vlastnú, jednoznačnú verziu: próza je na strane slobody. Ako inak.
Rushdieho rozprávanie je očarujúce, ale jeho argument o oceáne príbehov neobstojí. Príbehy sa nezlievajú do harmonickej ekológie, ale naopak, neustále si navzájom konkurujú. Kulty, náboženstvá a ideológie každého druhu nenastoľujú mlčanie, ale naopak, každé z nich rozpráva svoj vlastný ohlušujúci príbeh. Kresťanskí fundamentalisti so svojím nepoškvrneným počatím, zázrakmi, vyháňaním zlého ducha a anjelmi pýšia bohatou naratívnou flórou; ak k tomu pridáme katolíckych svätých a ich svojrázne mučenícke príbehy, je vlastne celkom pochopiteľné, že cenzúra a represie inkvizície vyvolali mlčanie bez príbehov.
Problém je skôr v tom, že kazatelia a polemisti chcú, aby sme prijali len jednu sústavu príbehov, ktorá vylučuje všetky ostatné, jedno videnie sveta, v ktoré musíme veriť. A mnohí ľudia sa na to s radosťou dajú. A keď už raz prijmú kresťanský, moslimský, buddhistický, alebo aj liberálne pluralistický príbeh, je málo pravdepodobné, že si dajú tú námahu oboznamovať sa s inými pohľadmi na svet. Ľudia majú tendenciu používať príbehy všetkých druhov na to, aby sa vo svojej viere utvrdzovali, nie aby ju spochybňovali.
Pochybujem však, že autor ako Franzen mal na mysli takúto spolitizovanú verziu tézy o tom, že potrebujeme príbehy. Spomínam si, že som raz zasadal v porote pre akúsi literárnu cenu a jeden z jej členov nám zakaždým, keď chcel, aby sme hlasovali za niektorú knihu, opakoval: „Je to vynikajúci román, pretože predstavuje zložité morálne situácie, ktoré nám pomáhajú orientovať sa v tom, ako máme žiť a správať sa.“ Podľa tejto verzie je dnešný svet nesmierne komplikovaný a zložité príbehy našich románov nám ukazujú cestu životom, pomáhajú nám nájsť svoju dráhu v čoraz roztrieštenejšom a ťažšie definovateľnom sociálnom svete, v ktorom sa pohybujeme. Táto myšlienka má niečo do seba, hoci príbehy samozrejme nie sú výlučnou doménou románov: politické a športové stránky novín i čierne rubriky sú plné úchvatných príbehov, z ktorých mnohé sú mimoriadne podnetné a zložité. Román však ponúka príbeh, sprostredkovaný individuálnym autorom, ktorý (sám, ďaleko od Facebooku a Twitteru) sa v pote tváre snaží dať mu dal tvar a predložiť nám ho v podobe, ktorú pokladá za obzvlášť atraktívnu, strhujúcu a správnu.
Sú však aj slová, ktoré v sebe nesú celý príbeh, alebo, lepšie povedané, sú bez príbehu nepredstaviteľné.
Ale aj v tomto prípade, aj si to okamžite neuvedomíme, a aj ak autora oslavujú pre jeho nepolapiteľnú ambivalentnosť (ďalšie klišé literárnej kritiky) sa príbehy snažia vyvolať náš súhlas a získať nás pre autorov názor. D. H. Lawrence kritizoval Tolstého romány ako zhubné, nemorálne a mimoriadne škodlivé. Podrobil brilantnej analýze aj motívy, pre ktoré v diele Thomasa Hardyho tých nadanejších a duchovne viac riskujúcich hrdinov zničí spoločnosť; Hardy ide „sám proti sebe“, hovorí nám Lawrence (a myslí tým proti svojmu vlastnému mimoriadnemu talentu) a „spája sa s priemerom proti výnimočnosti“, a to všetko „preto, aby zdôvodnil svoj vlastný pocit skrachovanosti“. Podľa Lawrenceovho názoru nesmierne zložitý príbeh ako Jude the Obscure (Neblahý Juda) sa stáva výzvou nesnažiť sa uplatniť svoj plný potenciál, a miesto toho sa uspokojiť s púhou sebazáchovou. Hardy upevňuje mentálne návyky vystrašeného čitateľa. Je to zákerné. Z tohto hľadiska nepotrebujeme príbehy, potrebujeme sa naučiť vytušiť, kam smerujú a odolávať im.
Ale ide tu ešte o čosi viac. Ešte skôr, než vôbec začneme rozprávať príbehy, sa to v jazyku, ktorý používame, len tak hemží embryonickými príbehmi. Sú slová, ktoré proste označujú veci v prírode, ako kameň či strom. Sú slová, ktoré opisujú predmety, ktoré vyrábame: rozumieť slovu „stolička“ znamená chápať pohyb zo stojacej do sediacej polohy a vnímať kombináciu ľudského tela s určitými tvarmi a materiálmi. Sú však aj slová, ktoré v sebe nesú celý príbeh, alebo, lepšie povedané, sú bez príbehu nepredstaviteľné. Slová ako Boh, anjel, diabol, duch môžeme chápať výlučne cez príbehy, keďže tieto bytosti sa inak nedajú poznať, aspoň nie pre ľudí ako ja. V tomto prípade máme do činenia nielen s vymysleným slovom – všetky slová sú vymyslené -, ale aj s vymysleným referentom, čiže pojmom, na ktorý sa toto slovo vzťahuje, a s príbehom, ktorý k nemu patrí. Boh je príbeh stvorenia v jednom slove.
Dalo by sa tvrdiť, že v kategórii vymyslených referentov tým najdôležitejším je slovo „moje ja“. Možno aj chceme, aby moje ja existovalo, ale existuje naozaj? Čím je? To, že cítíme potrebu obklopiť ho lexikálnym zhlukom posilňujúcích výrazov – identita, charakter, osobnosť, duša – ktoré majú rovnako pochybné referenty, prezrádza našu úzkosť. Čím viac slov vymýšľame, tým viac sa uisťujeme, že o niečom reálnom vypovedajú.
Moje ja, rovnako ako Boh, si vyžaduje príbeh; je to rozprávanie o tom, ako každý z nás v priebehu sedemdesiatich či osemdesiatich rokov nadobúda rôzne atribúty a zbavuje sa ich – mladosť, sila, zamestnanie, manžel či manželka, úspech, neúspech – a pritom kdesi v hĺbke neprestáva byť sebou samým, vlastnou dušou. Jedným z hlavných triumfov románu, ktorý, ako vieme, začal prekvitať súčasne s konsolidáciou západného individualizmu, je to, že posilňuje tento geniálny vynález a pomáha nám čoraz viac veriť v toto suverénne ja, ktorého základná identita sa nemení napriek premenlivosti života. Tým, že romány rozprávajú príbehy rozličných postáv v ich vzájomných vzťahoch, ako sa dačo začalo, ako sa to vyvíjalo, ako to skončilo, sú intímne spojené so spôsobom, akým vytvárame samých seba. Posilňujú dianie, ktorému sa venujeme v každom okamihu dňa – sebavytváranie. Živia myšlienku seba samého, prenášanú v čase, seba, túžiaceho byť čímsi reálnym (aj za cenu veľkého utrpenia), a nie ilúziou.
Čím zložitejší a historicky hutnejší je príbeh, tým silnejší dojem vytvára jedinečnej a dlhotrvajúcej individuálnej identity pod povrchom premien, výmien, dilem a vybočení. V tomto zmysle aj pesimistické romány – ako napríklad Disgrace (Hanba) J. M. Coetzeeho – môžu čitateľovi dodávať odvahu: aj za tých najťažších okolností máte seba samého, osobný príbeh, ktorý môžete formulovať a žiť. Ste čímsi jedinečným, čo sa dokáže postaviť proti celému zmätku, ktorý vládne navôkol. Ste dojemný.
Proti tomuto nemožno nič namietať. Otázka je však, či toto posilňovanie seba samého, ktoré čerpáme z románov naozaj potrebujeme? A potrebujeme ho viac než kedykoľvek predtým?
Obávam sa, že nie. Keby sme túto otázku položili napríklad budhistickému kňazovi, asi by nám povedal, že je to práve táto ilúzia vlastnej identity, pre ktorú je toľko ľudí na Západe nešťastných. Sme v područí príbehov o sebe samých, ktoré v skutočnosti neexistujú tak ako si to predstavujeme, ale sú len výmyslom, na ktorom sa podieľa väčšina prózy. Schopenhauer by súhlasil. Hovoril o tom, že ľudia „si čítaním románov nechávajú nahovoriť absolútne falošný obraz života“, ktorý „obvykle mimoriadne škodlivo vplýva na celý ich život!“. Podobne ako budhistický kňaz aj Schopenhauer by bol dal prednosť mlčaniu alebo starej škole skúsenosti, alebo tomu typu mýtov či bájok, ktoré nezvádzajú k nadšenej identifikácii s alter ego autora.
Obávam, že som osobne príliš ponorený do osídel románového a vlastného príbehu, než aby som z neho teraz unikol. Mám rád romány, ktoré ma vtiahnu, mám rád zložité romány; no som si takmer istý, že ich nepotrebujem. A zo svojej nedávno objavenej schopnosti odložiť aj ten najlepší román skôr, než ho dočítam do konca – písal som o nej pred niekoľkými týždňami (celý text po slovensky tu) – čerpám záblesk nádeje, že jedného dňa nájdem odvahu oslobodiť sa od fikcie, ktorá nás tak nádherne zotročuje.