Zmenil som sa, hovorí bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy v karikatúre, ktorá vyšla v Charlie Hebdo 2.5.2007.
Na akom princípe funguje satira? Čo od nej môžeme očakávať? Tieto otázky sa nevdojak tisnú na jazyk po nedávnych udalostiach v Paríži. Presnejšie povedané, líši sa druh satiry, aký praktizuje časopis Charlie Hebdo – teda obrázky, ktoré si otvorene a niekedy oplzlo strieľajú z náboženských postáv (Otec, Syn a Svätý duch majú análny sex; Mohamed so žltou hviezdou v zadku) – zásadne od bežnej satiry? Nezaobíde sa západná kultúra bez toho, aby mohla takéto obrazy plodiť? A plnia skutočne funkciu satiry?
Základom satiry je to, že apeluje na takzvaný zdravý rozum a spoločný morálny kódex.
Satira nie je totožná s konvenčným novinárstvom ani s neangažovaným umením. Je to žáner, ktorý ukazuje aktuálne udalosti v skreslenom alebo komickom svetle, aby upozornil na ich absurditu. Je to výsmech, no výsmech vedený šľachetnými motívmi: túžbou zahanbiť konkrétnu osobu alebo skupinu, ktorá sa správa zle či neotesane. Dlhodobým cieľom satiry je vyvolať výsmechom zmenu alebo, ak hovoriť o zmene je prehnané, mohli by sme povedať, že sa snaží ponúknuť nám nový, nečakaný uhol pohľadu na absurditu a zlo, ktoré nás obklopujú a dodať nám odvahu niečo s tým urobiť.
Keďže satira plní takúto praktickú a pragmatickú funkciu, na jej posudzovanie možno uplatniť dosť jednoduché kritériá: ak nevyvolá zmenu k lepšiemu alebo ak nedodá ľuďom odvahu, aby uvažovali osvietenejšie, môžeme konštatovať, že zlyhala. To vôbec nemusí znamenať, že nie je zábavná alebo trefná, alebo že nemôže niekoho veľmi obveseliť, rovnako ako vtipný výsmech politického nepriateľa môže vyvolať smiech a škodoradosť, a dať nám pocit morálnej nadradenosti. Vo svojej funkcii satiry však zlyháva. Najhorší prípad nastane, keď satira upevní duševné rozpoloženie, ktoré mala v úmysle podryť, ak polarizuje predsudky a vyprovokuje presne ten typ správania, ktoré odsudzuje. Zdá sa, že presne toto je prípad karikatúr Mohameda v Charlie Hebdo.
Čím to je? Základom satiry je to, že apeluje na takzvaný zdravý rozum a spoločný morálny kódex. Satirik znázorní istú situáciu tak, že vyznieva groteskne, a čitateľ, ktorý bez ohľadu na svoje osobné záujmy prešiel rovnakou kultúrnou a etickou výchovou, to vidí rovnako. Klasickou ukážkou je pamflet Jonathana Swifta, A Modest Proposal (Skromný návrh) z roku 1729. Swift si zobral na mušku ekonomickú politiku protestantského Anglicka v katolíckom Írsku a katastrofálnu chudobu, ktorú mala za následok. Po štatistických informáciách o počte obyvateľov a o zdravej výžive prechádza ku groteske: Podľa zaručených informácií…. zdravé malé, ročné dieťa, dobre živené, predstavuje mimoriadne chutnú, výživnú a zdravú stravu podávané dusené, vyprážané, pečené alebo varené; bezpochyby sa dá rovnako dobre použiť ako prísada do frikasé či ragú. Pamflet navrhuje, že chudobní ľudia by mali predávať svoje deti ako potraviny, čím by veľmi ušetrili a zabezpečili by si slušný príjem. Čitateľ je najprv dezorientovaný a potom si uvedomí jednoduchý princíp, na ktorom sa všetci zhodneme: deti nie sú na jedenie, dokonca ani írske, ba dokonca ani katolícke. A že ak tieto deti necháme zomrieť hladom, v Írsku sa dačo iné bude musieť zmeniť.
Titulná stránka Charlie Hebdo z 2.12.1976, ktorá vtedajšieho premiéra Jacquesa Chiraca vyhlasuje za kokota v okuliaroch.
No ak sú adresátmi satiry ľudia s inou kultúrou a tradíciami, bude ťažšie apelovať na to, čo všetci poznáme a zdieľame. V tejto súvislosti stojí za to pripomenúť si dejiny Charlie Hebdo. Časopis vznikol z ľavicového Harakiri, neskôr Hebdo Hara Kiri (Hebdo je skrátene hebdomadaire – týždenník). Založili ho roku 1960, pôvodne sa venoval len otázkam francúzskej politiky a niekoľkokrát ho zakázali. Roku 1970, keď sa to stalo pre titulok, ktorý si strieľal zo smrti Charlesa de Gaulla, sa redakcia vyhla zákazu tým, že časopis začala znovu vydávať pod novým titulom Charlie Hebdo, aby ho odlíšila od mesačníka Charlie, ktorý už v tom čase vydávali niektorí z jeho karikaturistov. Pod menom Charlie sa rozumel Charlie Brown, no navyše k tomu pribudla aj narážka na Charlesa de Gaulla. Časopis sa ďalej zameriaval na francúzsku politiku a keď sa demokraticky zvolenej francúzskej vláde zdalo, že zachádzajú priďaleko, sem-tam ho na istý čas zakázala. Bola to čisto francúzska záležitosť.
Roku 1981 Charlie Hebdo z finančných dôvodov zanikol a karikaturisti ho znovu vzkriesili až po desiatich rokoch ako platformu pre politickú satiru na vojnu v Perzskom zálive. To už boli na programe jednoznačne medzinárodné otázky, čím sa vzťah medzi satirikmi, čitateľmi a terčom satiry skomplikoval. čitateľov tvorila tá istá ľavicová francúzska verejnosť, privyknutá na neľútostné útoky na všetko, čo je posvätné, no terče satiry sa často nachádzali za hranicami Francúzska alebo prinajmenšom mimo hlavného prúdu francúzskej kultúry. Roku 2002 v časopise vyšiel článok, obhajujúci kontroverznú taliansku autorku Orianu Fallaci a jej názor, že islam ako taký, a nielen jeho extrémni predstavitelia, bojujú proti Západu. Keď Charlie Hebdo roku 2006 uverejnil karikatúry Mohameda a reprodukoval kontroverzné karikatúry Mohameda z dánskeho časopisu Jyllands-Posten, miesto obvyklých 60 000 až 100 000 výtlačkov sa ich predalo 400 000. Popularita časopisu sa zvýšila vďaka výsmechu, ktorého terč bol mimo francúzskej kultúry, bol to však terč, s ktorým sa už v tom čase stotožňovala zatrpknutá menšina francúzskeho obyvateľstva.
Veľká mešita, Svetová liga moslimov a Zväz francúzskych islamských organizácií podali na časopis žalobu a redakcia sa na súde bránila tým, že ich vtipy si berú na mušku extrémistov, ktorí používajú násilie, nie islam ako taký. No islamské organizácie to takto nevideli. Zatiaľ čo prezident Chirac kritizoval druh satiry, ktorá vyhrocuje rozpory medzi kultúrami, niekoľko ďalších politikov, medzi nimi aj Hollande a Sarkozy, napísalo na súd list v obrane karikaturistov. Sarkozy sa pritom odvolal na starodávnu francúzsku satirickú tradíciu. Proces sa skončil tým, že časopis zbavili obvinenia a sloboda prejavu nebola ohrozená. Karikatúry však rozhnevali umiernených predstaviteľov islamu. Starodávna francúzska tradícia satiry rozdúchala viac ohľa než svetla. A francúzskych politikov, ktorí sú rozhádaní, spojilo to, čo vnímali ako ohrozenie zvonka.
Hovorí sa, že predstavitelia kresťanských cirkví sú na rozdiel od moslimov zvyknutí na najrozličnejšie formy pranierovania a znesväcovania svojho náboženstva. Nie je to však celkom tak. Roku 2011 v Charlie Hebdo zaregistrovali, že kým moslimovia ich dali na súd len raz, katolícka cirkev na nich podala trinásť žalôb. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia som písal satirické príspevky do talianskeho časopisu Comix a na vlastnej koži som zažil, aké nepríjemné dôsledky to malo, keď som sa formou satiry obul do cirkvi. Aj v tomto prípade bol problém v kultúrnom ignorantstve. Keď Vatikán, ako už veľakrát predtým, odsúdil potraty, dokonca aj v prípadoch znásilnenia, navrhol som, že by možno mal zmeniť postoj k antikoncepcii a začať vyrábať prezervatívy s obrazmi svätých, alebo aj drapľavé prezervatívy Sv. Sebastiána, aby milovanie bolo súčasne odpustkom a pokáním a ľudia by nezabudli na Pána ani v posteli. Comix odmietol môj článok uverejniť.
Nemyslím si, že to bol zo strany časopisu prejav autocenzúry či zbabelosti. Redakcii Comixu neprekážalo, keď niekto útočil na cirkev v súvislosti s potratmi a antikoncepciou. Len nepokladali za dobrý nápad zaťahovať do toho prezervatívy, zobrazujúce obľúbeného svätca. Dotklo by sa to priveľkého množstva ich čitateľov, väčšina ktorých bola vychovaná v katolíckej kultúre, aj keď neboli pobožní – neprinieslo by to nový pohľad na vec. Dnes, keď už lepšie poznám Taliansko a Talianov, uznávam, že asi mali pravdu. V rámci svojej protestantskej výchovy a absolútne ľahostajného postoja k zobrazovaniu svätcov a panien som si vôbec neuvedomil, akú odozvu by môj text mohol vyvolať.
Tým istým talianskym čitateľom by pravdepodobne neprekážali kresby Mohameda, ktoré začiatkom januára viedli k masakre v Charlie Hebdo, pretože na rozdiel od drvivej väčšiny moslimov, obrazu Mohameda neprikladajú zvláštny význam. Pri pohľade na karikatúru v Charlie Hebdo s titulkom Mohameda premohli fundamentalisti, na ktorej Mohamed plače a hovorí Je to hrozné, keď človeka milujú sviniari, usmejem sa a je mi jasné, v čom je vtip. Moslimskému čitateľovi však znevažovanie osobnosti, ktorá je pre nich posvätná, vôbec nepripadá byť vtipné.
Dôležité je, z čoho vychádzame a pre koho píšeme. Nie všetci čitatelia sú rovnakí. V snovej sekvencii Satanských veršov Salmana Rushdieho vystupujú prostitútky s menami Mohamedových manželiek. Nájdeme tu aj rozličné provokatívne interpretácie islamu, no rozhodne nič také, čo by rušilo západného čitateľa. Román sa dokonca dostal do užšieho výberu britskej Bookerovej ceny bez toho, aby ktokoľvek zavetril škandál. Až keď sa pripravovalo indické vydanie a denník India Today priniesol rozhovor s Rushdiem, prepukla polemika, začali sa nepokoje s obeťami na životoch, až nakoniec Ajatolláh Chomejní vydal fatwu, nakazujúcu moslimom zavraždiť Rushdieho.
Problém je v tom, že internet prispieva k miešaniu kultúr a okamžitej globalizácii všetkého, čo sa publikuje, a satira sa tým stáva oveľa problematickejšou, zatiaľ čo Swiftov apel na spoločné hodnoty sa vyskytuje čoraz zriedkavejšie. Dante mohol vo svojom Pekle vykresliť Mohameda v pekle s obscénne rozseknutým telom od brady až celkom tam, kde muži prdia, ako primeraný trest za to, že sa dopustil zločinu náboženskej schizmy. Neplánoval však vydať Božskú komédiu v Indii. Nehovoriac o tom, že podobné zobrazenie Krista by bolo nepredstaviteľné.
Karikatúra kritizujúca Charlie Hebdo, ktorá vyšla 14. 1. 2015 v alžírskych novinách Echorouk, založená na slovej hračke – char (po francúzsky tank) Charlie. Tank s nápisom Ja som tank drví Gazu, Mali, Sýriu a Irak.
V tejto súvislosti sa vynára niekoľko otázok: v dnešných časoch, keď žijeme v susedstve, v priam bezprostrednom internetovom susedstve s celým svetom, máme robiť ústupky alebo budeme za každú cenu udržiavať starodávnu tradíciu satiry? Ďalej: je taká kultúra, ktorej sa smrteľne dotkne výsmešné zobrazenie dačoho, čo pokladá za posvätné, podradná a znamená to, že ju musím aj proti jej vôli dovliecť do 21. storočia, teda do môjho 21. storočia? A mám na takého rozhodnutie morálnu autoritu?
V článku, ktorým reaguje na masakru na Charlie Hebdo v Paríži, karikaturista Joe Sacco rozlišuje medzi právom na slobodu prejavu a jej rozumným využitím. Píše, že človek môže mať slobodu nakresliť – a sám to hneď ilustruje – černocha, ako padá zo stromu s banánom v ruke, alebo Žida, ktorý počíta peniaze nad drevami robotníckej triedy, ale aký úžitok plynie z takýchto karikatúr? Fakt je, že takúto slobodu samozrejme nemáme. V Taliansku a Nemecku nie je povolené zverejňovať určité zobrazenia, ktoré pripomínajú fašizmus a nacizmus. Vo Francúzsku je popieranie holokaustu trestné. Sloboda šíriť rasistické, antisemitické, misogynistické a homofobické urážky je v Spojených štátoch a Veľkej Británii v praxi výrazne oklieštená, prinajmenšom od konca osemdesiatych rokov, keď sa začala rozmáhať politická korektnosť. Dokonca aj z Charlie Hebdo vyhodili istého karikaturistu za antisemitizmus. Ani jedno z týchto obmedzení nás o nič veľké nepripravilo, aspoň v mojom prípade.
Joe Sacco sa k parížskej tragédii postavil zaujímavým spôsobom. Miesto toho, aby sa sústredil na otázku slobody prejavu, kladie otázku, či je karikatúra užitočná alebo nie a tým nám pripomína, že satira je vo svojej podstate pragmatické umenie. Bez ohľadu mieru grotesknosti či provokácie je jej hlavným účelom nový, osvietený pohľad na udalosti a nie vyvolávanie nepokojov. V tejto situácii, napriek absolútnemu údesu zo zloby a hlúposti, akou sa vyznačoval útok na redakciu časopisu, si musíme položiť otázku, či je na mieste, že Charlie Hebdo sa vystatuje tým, že neprestáva byť Journal Irresponsable. V poslednom čísle časopis zverejnil karikatúru Mohameda, v ktorej jeho veľký turban vyzerá ako gule a dlhá ružová tvár ako penis. Z proroka spravili kokota. V ruke drží plagát s textom Je suis Charlie a zvestuje, že všetko je prepáčené. Keď sa vypredali prvé tri milióny výtlačkov, časopis zvýšil tiráž na päť miliónov, hoci obvykle sa ich predá 60 000. Prispejú tým k izolovaniu ozbrojených extrémistov od hlavného prúdu moslimov?