Foto: ČTK
Posledné desaťročia minulého storočia priniesli – nielen do Európy – civilizačnú zmenu, nie natoľko revolučnú ako transformačnú, no isto zásadnú. Veľa dovtedy totalitných krajín sa pokúsilo nastoliť demokratické pomery. Zabudlo sa pritom, že tá zmena má obrovské mentálne, morálne dôsledky, že vyrovnať sa s minulosťou, ale aj s každým jedným životom v novom, pre mnohých zväčša dovtedy nepoznanom svete, znamená neobyčajný zásah do vedomia jednotlivca i spoločnosti. Často spoločnosti, ktorá vlastne zdanlivo žije spokojne, ako keby minulosť nebola, akoby nemala ani na čo zabudnúť. A tak ten problém mentálny, najmä však mravný, je v lepšom prípade iba intelektuálny, v politike ešte tak zneužiteľný. Občanov trápi zjavne najmenej ako vtedy, aj teraz chcú predovšetkým prežiť.
Keďže východiskom spomínaných zmien koncom 20. storočia sa stali kompromisy, ktoré sa rodili vo vyjednávaniach, neraz tajných (na vyrovnanie sa s minulosťou zvyčajne nedošlo nielen v Portugalsku či Španielsku, ale ani v Česko-Slovensku, Maďarsku či Poľsku, o iných postkomunistických krajinách ani nevraviac), základný kompromis tých čias, ktorý nás určuje dodnes, možno so Samuelom P. Huntingtonom označiť za „demokratický obchod“, v ktorom išlo „o umožnenie účasti v politickom procese výmenou za umiernenosť“.
Ak vyjdeme z faktu tohto „obchodu“, lepšie pochopíme možno i „zamatovosť“ našej zmeny, ale najmä nechuť k vyrovnaniu sa s vlastnou minulosťou. Jedni tak týmto obchodom získali vstupenku k účasti na novej moci, kým iní, neprofitujúci na nej či z nej, si mali začať spytovať svedomie, či nerobili priveľké, hoci neporovnateľne lacnejšie kompromisy. Neboli to teda dva rovnocenné profity jedného historického obchodu.
Pre tých druhých v čase, keď tí prví už boli dávno „za vodou“, sme začali národnú pamäť inštitucionalizovať do ústavov, ktoré mali byť zberňou udaní, prameňov k vytúženému vyrovnávaniu sa s minulosťou, zjednodušenou na pamäť eštébé, teda tajnej polície, na, ako sa pekne hovorí, sprístupňovanie jej dokumentov, nie na seriózne historické štúdium. Nie na problematizovanie našej pseudohrdinskej minulosti, ale na jej škandalizovanie – pokiaľ možno vybraných jedincov. Teda na vyhľadávania zbabelcov, nie hrdinov dejín (hoci ich osudy sa neraz prelínali). A už vonkoncom nie na tých, ktorí chceli prežiť, nie hrdinsky, ale predsa, ako hovoril nedávno zosnulý český spisovateľ Adolf Branald, keď už nie statočne, tak aspoň slušne.
Vynechajme teraz tých, ktorí by si inak isto zaslúžili hĺbkovejšiu analýzu minulosti, v ktorej by sa nemali stratiť. Teda tých, ktorí spomínaným obchodom sa bleskove habilitovali v nových časoch a dnes sú už súčasťou legitímnej oligarchie, určujúcej politiku. Venujme sa tým, ktorí s tou trochou svedomia, ktorá im ešte zostala, možno nechceli robiť až také kompromisy.
Romantické hrdinstvo verzus realistická prispôsobivosť, občianska odvaha alebo kompromisy s vlastným svedomím – aj takto by sa totiž možno dalo isto trochu zjednodušene pozrieť na životy generácií v poslednom trištvrte-storočí, ba možno i v dlhšom časovom úseku našich moderných dejín. Teda aspoň od čias, kedy sme v našej histórii schopní identifikovať zástoj intelektuálov. To jest od národného obrodenia, ak si ešte spomenieme na to Kollárovo pre nás neskôr ešte charakteristickejšie – bratia, nesúďte nás podľa toho, čo sme mali, ale podľa toho, čo sme mohli urobiť.
Zostaňme, aj s Kollárovou výčitkou-nevýčitkou, však najmä v uplynulom storočí, napriek tomu, že väčšinu, ak nie takmer všetkých našich rodákov už netrápi ani odpoveď na to, čo sme mohli, nieto už na to, čo sme mali urobiť, aby sme sa mohli pozrieť do zrkadla.
Ono vyrovnanie sa s minulosťou (fašistickou, komunistickou) pravdaže, nie je vecou masovou, ale, žiaľ, ani malého počtu intelektuálov. Ešte tak vyrovnanie sa s Maďarmi, ale v prevedení, že buď pristúpia na našu interpretáciu, alebo niet o čom diskutovať. V tejto agende máme teda úplne jasno, v spomínaných dvoch domácich – fašistickej a komunistickej (iste s medzinárodným presahom) – už menej, ak vôbec!
Keď naivne hovorím o záujme intelektuálnom, myslím aj na univerzálnejší rozmer veci, hoci dejiny každodennosti, teda súkromné dejiny individuálnych osudov miliónov občanov nie sú väčšinou dejinami veľkej politiky, tí sú skôr jej predmetom. Ich malé príbehy, komické či tragické, najmä však tragikomické, sa síce raz za čas pretnú s tými veľkými dejinami, ale ich podmetom sú zväčša politici, ktorí s nimi v každom režime manipulujú.
Ak teda teraz dáme do zátvorky naše vyrovnávanie sa s Maďarmi (hoci nás najmä za roky 1945 – 1948 neminie!), tak slovenská, česko-slovenská (a, pravdaže, aj maďarská), ale prinajmenšom európska téma – vyrovnanie sa s minulosťou – predstavuje dve historické traumy, z ktorých sa však ani pomocou doterajšej terapie ľady ešte dostatočne neroztopili.
Dve totality, s ktorými sme si – pradedovia, dedovia, otcovia i synovia – užili i zakolaborovali, prežili ich s väčšími-menšími „šrámami“, oslovovali našich predchodcov i súčasníkov, jedných s čistejšími, iných so zločinnými úmyslami, tieto – ak ich trochu abstrahujeme – témy znamenali pre intelektuálov najmä veľké pokúšanie neslobody. Tí, ktorí ho unesú, s Ralfom Dahrendorfom hovoriac, „zvodom odolajú“, lebo „pokušenie neslobody je živnou pôdou pre slabosť tých intelektuálov, ktorí nedokážu uniesť slobodu“.
Ralf Dahrendorf podáva vo svojej poslednej knihe Pokúšania neslobody pomerne výstižnú charakteristiku európskych intelektuálov (narodených na konci prvého desaťročia minulého storočia, teda pred sto rokmi), ktorí sa profilovali práve vo vzťahu k dvom spomínaným totalitám – fašistickej a komunistickej. Ako „nepoškvrnených“ vyňal iba troch (Popper, Aron, Berlin), ktorí však mali to šťastie, že nežili v totalitách, neboli hrdinami ani mučeníkmi, žili akoby v trochu sterilnom prostredí, ale boli angažovanými pozorovateľmi, zastupujúcimi záujmy slobody, erazmovcami, teda nasledovníkmi Erazma Rotterdamského v pravom zmysle slova, bez výhrad. Všetci ostatní boli v lepšom prípade erazmovcami podmienečnými, s výhradami, teda takí, ktorí si zakoketovali i zakolaborovali naľavo alebo napravo s fašizmom či komunizmom.
Koľko intelektuálov zlákal národný socializmus, teda nacizmus, koľkých komunizmus? Priamo ako viera ničím nespochybniteľná! Koľkí mali k nim prinajmenšom ambivalentný vzťah? Ale takisto platí, koľko je, dajme tomu u nás, tých svätcov, ktorí môžu hodiť kameňom? Lebo platí aj to, čo spomínaný Ralf Dahrendorf hovorí o jednom nemeckom oportunistovi v časoch fašizmu, po vojne kodifikovanom rovno na „svedomie Nemecka“: „Ten, kto zažil totalitný režim, mu prepáči.“ A opravedlňujúco dodáva: „erazmovci nie sú hrdinovia a mučeníci tiež nie“.
Na otázku, či by sme mali byť k ľuďom, ktorí prechodne prepadli pokušeniu doby, zhovievaví, Ralf Dahrendorf odpovedá, že „záleží na tom, ako dlho oslnenie trvalo, ale tiež čo urobili“. Predovšetkým však záleží na odpovedi na obrátenú otázku: „Kto v oných kritických rokoch pokušeniu nepodľahol“, kto „prejavil voči zvodom doby imunitu“?
Zoznam, ten prvý, by bol isto predlhý a nezačínal by sa len Martinom Hei- deggerom, Jeanom Paulom Sartrom a nekončil by sa len Ladislavom Hanusom, Milom Urbanom, Jozefom Cígerom Hronským, Dominikom Tatarkom, Ladislavom Mňačkom, Jurajom Špitzerom či Vladimírom Mináčom, Miroslavom Válkom, respektíve Milanom Kunderom, Arnoštom Lustigom, Ivanom Klímom, Milanom Uhdem, Ludvíkom Vaculíkom a ďalšími, ktorých spomína vo svojich pamätiach Pavel Kohout s výčitkou, že on jediný zostal v českej verejnosti „fackovacím panákom“, ktorý si má odniesť viny za všetkých komunistov 50. rokov minulého storočia. Ten Pavel Kohout, ktorý sa už koncom šesťdesiatych rokov – v Denníku kontrarevolucionára – rozhodol, že nezametie svoj rozporuplný životný príbeh do orwellovskej pamäťovej diery, ale ho otvorí čitateľom. Ako však píše, netušil vtedy, že vytvára „zberný typ idiota či karieristu, alebo snáď i zločinca“, že sa stane nominálnou kvintesenciou hlúposti, servility alebo dokonca trestnej spolupráce s potlačovateľmi slobody.
Obracia sa preto v nedávnych memoároch na vyššie menovaných českých kolegov s otázkou, ktorá má isto širšiu platnosť: „Žili ste snáď inde a mysleli i jednali podstatne inak, generační druhovia, moji súputníci, moji priatelia?“
I pod vplyvom mediálnej kauzy, doslova škandálnej, ktorá sa svetom nedávno prehnala pri odhalení údajného udania Milana Kunderu, by som i pri polovičnom podozrení amatérskeho historika bol obozretný a navrhoval odvolať sa na Dahrendorfovo – kto zažil totalitný režim, by mu vari prepáčil, ibaže dôkazná hodnota „obžaloby“ by musela byť akceptovateľná aspoň na úrovni lokálneho súdu.
Inak asi stále skôr platí konštatovanie Milana Uhdeho, že pre odhalenie zločinného komunistického systému vykonal románopisec Milan Kundera viac než stopäťdesiat ústavov dokopy.
Ak by som sa obzeral po Slovensku, tak by som si pri takejto vete spomenul asi len na Ladislava Mňačka, isto nie na Dominika Tatarku napríklad. Inak ale, ak by na niečo mohol byť kunderovský škandál dobrý, mohol by vyprovokovať diskurz o tom, prečo Česi a Slováci, väčšina intelektuálov najmä, tak ľahučko po roku 1945 a ešte väčšmi po roku 1948 sa dali do služieb komunistického režimu. Nedávne adoračné sentimentálne spomienky na šesťdesiate roky a osobitne na 68. rok nám akoby zahmlili pohľad na ich prehistóriu – roky päťdesiate, obludné i kľúčové pre pochopenie celého štyridsaťročia. Ich aktérmi boli, pravdaže, mnohí aktéri rokov šesťdesiatych.
Napriek tomu, že zo slovenského pohľadu by sa zdala česká situácia naklonenejšia k širšiemu spoločenskému diskurzu o minulosti (prispieva k tomu najmä, ale nielen umelecký a dokumentárny film, so slovenským neporovnateľný), politológ Jiří Pehe hovorí, že Česi neboli zatiaľ schopní vydiskutovať si medzi sebou v tvrdej národnej debate, aká bola skutočná povaha komunistického režimu, „kto a ako sa na ňom podieľal, čo je odpustiteľné a čo nie. Takmer všetci sa tvária, akoby existovali mimo režimu a boli len jeho mlčiacimi obeťami“.
Ibaže nájsť pomer medzi pamätaním si a potrestaním sa ani po druhej svetovej vojne nepodarilo. Pokusy o nezabúdanie a zároveň o neobžalovanie a neodpúšťanie sa napriek ich inštitucionalizácii nateraz nedaria. Takmer by sa chcelo povedať, že tadiaľ cesta nevedie, ak to nebude cesta, v ktorej fundamente bude záujem vedeckej historiografie, nie žurnalistickej škandalizácie či nedajboh politickej objednávky.
Vyrovnanie sa s minulosťou je tak stále skôr ilúziou ako realitou, hoci isto stále platí to michnikovské – amnestia áno, amnézia nie.
Text vyšiel v prílohe Fórum denníka SME.
Foto: ČTK