Všetci sme tu, v strednej Európe zvlášť, určení herderovsko – humboldtovskou výnimočnou dôležitosťou jazyka, ktorá je od romantizmu priamo posvätná. Od tých čias je jazyk, aj ten privátny a intímny, často najmä politikum, ktoré by niektorí radi podriadili najvyššiemu, pokiaľ možno štátnemu stupňu normatívnej regulácie. Je nástrojom politického zápasu vo verejnej aréne. Dokonca aj na začiatku tretieho tisícročia!
Ak skrátim núkajúci sa historický exkurz, tak aspoň na ilustráciu si predsa len pripomeňme, že pred dvesto rokmi bolo v Európe, ako pripomína český historik Miroslav Hroch, len sedem štátnych národov, ktoré mali svoju štátnu identitu. Tridsať etnických skupín žilo na území multietnických impérií. Nemohli sa hlásiť k vlastnému národnému štátu, nemali plnohodnotné tradície vlastného jazyka. O necelých dvesto rokov neskôr však už možno tieto čísla doplniť údajom, že jeden z menších štátov Európy a jeden z dvadsiatich siedmich štátov Európskej únie, jeden zo štyroch štátov stredoeurópskej višegrádskej štvorky hovorí vo svojom zákone o používaní jazykov národnostných menšín, že na jeho území existuje deväť jazykov národnostných menšín, ktoré charakterizujeme ako autochtónne či tradičné jazyky, používané nie prisťahovalcami, migrantmi, ale pôvodnými obyvateľmi tohto územia, legitimované aj Európskou chartou regionálnych alebo menšinových jazykov, ktorej sme sa stali spolusignatármi.
Aj taký je dvestoročný oblúk európskej histórie, či skôr odkaz, ktorý nám tu dejiny Európy zanechali, keď sa z národných či národnostných menšín stávali väčšiny (ako sa to stalo Slovákom) alebo naopak, z väčšín vznikali menšiny, ako sa to stalo po rozpade monarchie napríklad Maďarom, keď sa aj ich jazyk v okolitých štátoch stal menšinovým. A len zdanlivo paradoxne na samom konci tohto oblúku v strednej Európe sa dnes napríklad Slovenská republika stala etnicky najheterogénnejšou krajinou strednej Európy, ktorej minority tvoria okolo pätnásť percent, najpočetnejšia z nich, maďarská, okolo desať percent. Aj keď teraz prehliadnime mimoriadne príťažlivú otázku, ako sa stalo, že práve Slovensko má túto výsadu a menšiny v okolitých štátoch, jemne povedané zanikli, faktom zostáva, že s touto témou sa musíme vyrovnať my sami, hoci by sme si isto radi od srdca zakomparovali.
A keďže v jazyku, pripomeňme si to romantické, žije národ, ale aj národnostná menšina, sme aj na začiatku 21. storočia v strednej Európe stále akosi zakonzervovaní v minulosti. Prostredníctvom jazyka si uchovávame svoju pamäť, druhú podstatnú súčasť našej identity. Pamätáme si v jazyku, zväčša v materinskom, teda najmä národnom. Otázkou však je, píše Pavel Holländer, „či je idea národná i dnes v strednej Európe integrujúcou a identifikačnou silou, otázkou je, pokiaľ je odpoveď na túto otázku kladná, do akej miery sú zakorenené demokratické pravidlá riešenia tenzií, stretov, zložitostí, ktoré z toho vyplývajú. Do akej miery je otázka ochrany identity menšín garantovaním ochrany ich jazyka iba touto otázkou, alebo je i otázkou politickej identifikácie, či medzinárodných, resp. medzištátnych vzťahov. Samozrejme,“ pokračuje podpredseda Ústavného súdu ČR, „všetky tieto otázky ústia do problematiky dôvery identity proklamovaného a zamýšľaného, ústia i do reminiscencií hrôz 20. storočia, ktoré na strane jednej prinieslo tak veleúspešnú politickú manifestáciu s nacionalistickým populizmom, na strane druhej vyhladenie národov a etník“.
Nie tak dávno, pri 21. výročí zamatovej revolúcie, sme sa ešte nástojčivejšia hlásili k étosu novembra ´89. Bez novembra ´89 by totiž samostatná Slovenská republika iste nejestvovala, aj keď to asi nebol celkom jeho prvotný cieľ. Keď sa však na začiatku tejto kolosálnej spoločenskej zmeny, 25. novembra 1989 na námestí SNP v Bratislave prijímalo vyhlásenie občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov, jeho desiaty bod (z dvanástich) žiadal nielen „dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov,“ ale aj ,,zákonné upravenie práva a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti“.
Slovenský národ sa musí rozhodnúť, ako sa bude pozerať na jazyk a na používanie jazyka.
V prvej časti tohto 10. bodu sme plán zjavne prekročili: dnes oba národy, slovenský aj český, disponujú vlastným štátom. S druhou časťou tohto programového vyhlásenia to však až také optimistické nie je. Do zbierky zákonov sme totiž inkorporovali len to, k čomu nás západné očakávania a naše zmluvné záväzky donútili. Prijatím zákona o právnom postavení národnostných menšín, ktorý sa ani teraz nedostal do vládneho programu, by sa však aspoň čiastočne splnil program ohlásený pred dvadsaťjeden rokmi, na ktorý vtedy spontánne povedali áno státisíce občanov na námestí SNP v Bratislave a milióny tých, ktorí sa k nim pripojili v celej krajine. Nestalo sa však tak!
Aj preto slovenská spoločnosť stojí, po dvadsaťjeden rokoch, stále pred historickou voľbou: môže prijať podobu zákona o používaní jazykov národnostných menšín, a čiastočne aj o ich právnom postavení, ktorú akceptujú aj menšiny, ba ktorá sa zrodila za ich aktívnej účasti. V tejto veci, ako v každej podobnej, sú samozrejme zainteresovaní najmä tí, ktorí sú v centre menšinového diania: naši Maďari. Ak v tejto veci niekto však ešte aj dnes chce vyťahovať populistickú maďarskú kartu, alebo hovoriť, že nebodaj ide o dirigovanie z Budapešti či priamo o maďarizáciu juhu Slovenska, alebo o izolovanie maďarskej menšiny od Slovákov, treba mu rázne pre oživenie pamäti pripomenúť, že veci stoja celkom inak.
Pozrime sa teda na fakty (napríklad len vo veci maďarskej menšiny). Ak porovnáme štatistiky z rokov 1921, 1961, 1991, 2001, je evidentné, že keby sme hovorili o maďarizácii, nehovoríme pravdu. Kým počet Slovákov stále stúpa, počet Maďarov klesá. Mohlo by sa to považovať za prirodzený jav, vyplývajúci nielen z mocenskej pozície väčšinového národa, ak by sme nevedeli, že slovenské štátne orgány neraz používali, ale aj zneužívali legislatívnu aj rétorickú prax voči tunajším menšinám, najmä voči Maďarom. Ale stačilo by sa pozrieť iba na to, koľko percent príslušníkov maďarskej národnosti napríklad chodí na národnostne zmiešaných územiach do slovenských škôl, a koľko percent detí slovenskej národnosti navštevuje maďarskú školu. Je realitou, že tridsať percent Maďarov zapisuje svoje deti do materskej školy, základnej školy, gymnázia s vyučovaním jazykom slovenským. To je neviditeľná, ale aktívna asimilačná ruka národného štátu. Takže, zopakujme si, ak niekto hovorí, že v SR prebieha maďarizácia, nehovorí pravdu!
Slovenský národ sa musí rozhodnúť, ako sa bude pozerať na jazyk a na používanie jazyka, ako bude reflektovať viacjazyčnú spoločnosť, ktorej je väčšinou. Buď sa bude pozerať na menšinové jazyky ako na faktor, ktorý bráni súdržnosti spoločnosti, ktorý je kliatbou, vzdorujúcou jednote, pretože rozdeľuje, je zdrojom konfliktov, ba rovno pohromou. A preto bude prikazovať jazykovú jednotu obyvateľom zákonmi, ktoré hlásajú ideu homogénneho národného štátu, expanzívneho jazykového panstva.
Alebo sa prikloní k druhej možnosti: bude existenciu menšín a ich jazykov považovať za dar, nebodaj z božej milosti, alebo ľudskej inteligencie či znalostí a vedomostí. Rozmanitosť je predsa jedna z najvyšších hodnôt, hoci si to ešte nepripúšťajú nielen nacionálni radikáli, či rovno extrémisti, čo by sa ešte dalo pochopiť, ale ani nacionálni demokrati či demokratickí národovci, čo už je trochu smutnejšie poznanie.
Pravdou je, že žijeme časy zjednocovania Európy, ale zároveň sa pre sféru kultúry a jazyka obzvlášť zdôrazňuje slovo rozmanitosť, presnejšie: rešpektovanie rozmanitosti. Nie náhodou sa kladie na ňu dôraz aj pri rešpektovaní jazykov – štátnych takisto ako menšinových. My sme, žiaľ, ochotní uvedomovať si rozmanitosť pri ochrane štátneho jazyka, ale oveľa menej už pri ochrane menšinových jazykov. Aj preto je ešte medzi nami viac vyznávačov jazykovej uzavretosti, teda zatvorenej spoločnosti, a menej jazykovo otvorenejších, ak chcete liberálnejších, a teda vyznávačov otvorenej spoločnosti. Aj preto je viac ochrancov a ochranárov jazyka a menej jeho ozajstných kultivátorov, tých, ktorí prejavujú o jazyk a jeho zveľaďovanie skutočnú starostlivosť. Jazykovedec Juraj Dolník vo svojej pozoruhodnej knihe Jazyk – človek – kultúra píše, že ,,slovenský národ sa etabloval ako obranný typ kolektívneho ega, a teda sa vyznačoval nedostatkom asertívnosti“. Tento deficit vyvoláva u niektorých pocit ohrozenia, nielen jazyka, pocit uzatvárania sa do geta jazykového, neskôr aj spoločenského.
Pravdou je, že akonáhle sa dostanú práva menšín na používanie jazyka alebo na ich ústavne postavenie na program dňa, slovenské politické elity, bez ohľadu na to, kde sú zaradené, sa ochotne vzdávajú svojich zásad právneho štátu a sú zástancami národného štátu ovládaného jediným národom a jediným jazykom. Je to aj preto, že vo svojej historickej mentálnej výbave boli zväčša stále skôr zástancami národného štátu a zostali nimi aj ako demokrati. Pre nich menšina zvyčajne nie je obohatením, ale starosťou, ťarchou, ktorej by sa bolo treba najlepšie zbaviť. V globalizovanom svete to však celkom dobre už nejde, dnes sa aj v našej krajine môže usadiť čím viac menšín (hoci sa nám zatiaľ nezmestia do Charty regionálnych alebo menšinových jazykov), aj keď osobitnou vľúdnosťou pri prijímaní cudzincov do nášho zväzku veľmi neoplývame. Pravdaže v súvislostiach tejto úvahy by sme sa mali vysporiadať predovšetkým s už spomínanými autochtónnymi menšinami, ktoré sem neprišli včera ani predvčerom, aj keď si to ešte mnohí našinci neuvedomujú.
Ak sa pozeráme na viacjazyčnosť v našom štáte ako na hodnotu, ba pridanú hodnotu, mali by sme preto vytvoriť aj zodpovedajúce právne podmienky, aby sa zachovala, aby neodumrela. Nebude to ľahké, nielen preto, že náš národ dospel k skutočnej štátnej suverenite pomerne neskoro, navyše v čase tvrdej globalizácie, ktorá chápe trochu inak multikultúrnosť a stále viacej nivelizuje a uniformizuje. Tejto hrozbe však čelí rovnako väčšinový národ ako menšiny, hoci tie isto zúfalejšie. Možno aj preto, že väčšine sa zdá, akoby požiadavky menšín na používanie vlastného jazyka vytvárali chaos, akoby jazyková rozmanitosť bola nebodaj škodlivá.
Ak však menšinám nepriznáme práva, aj jazykové, môžeme prísť o našich hlavných spojencov, o našich občanov, ktorí sa dovtedy nebudú cítiť doma v tejto vlasti, kým ich jazykové práva budú obmedzované v mene idey: nech je na Slovensku každý Slovákom. Nebude, pretože skoro pätnásť percent obyvateľstva sa hlási k príslušnosti k národnostným menšinám, a tak je to aj v poriadku. O tento pocit skutočného domova pre nich sa dnes musia usilovať najmä politici, ktorí disponujú zákonodarnou mocou. Občania vo svojom spolunažívaní sú isto tolerantnejší a empatickejší a isto by prijali ich nekonfliktné riešenia. Napokon aj čerstvé sociologické zistenia naznačujú mierne občiansky optimizmus. Občania po voľbách pomerne rýchlo prestali považovať slovensko–maďarskú problematiku za iritujúcu. A to sa zmenila skôr atmosféra, rétorika, obsah ešte veľmi nie!
Už len ako malú pikantériu možno v tejto súvislosti pripomenúť slová jedného z najvýznamnejších slovenských jazykovedcov minulého storočia, Ľudovíta Nováka, ktorý kedysi v roku 1935 dokonca plédoval za povinné zavedenie maďarčiny na niektorých slovenských stredných školách v prihraničnom pásme, inde aspoň za vyučovanie nepovinné. A upozorňoval na čosi, čo stále platí, či aspoň dlho platilo, že totiž strach z Maďarov, a ako on pridával „z maďarónstva“, nemôže tu mať rozhodujúce slovo, lebo tento strach, „umelo živený, narobil už na Slovensku viacej kultúrnych a iných škôd, ako osohu“. V týchto slovách Ľudovíta Nováka, jazykovedca, ktorý svojím kriticizmom a moderným vedeckým nazeraním patrí k neprekonaným intelektuálom slovenskej jazykovedy, netreba, chvalabohu, nič dodávať. Iba ak to, čo on stále zdôrazňoval: aj jazykoveda, ako iné vedné oblasti, ak chce byť vierohodná, musí vychádzať z deideologizácie a deetatizácie vedy. A to písal, hovoril v polovici tridsiatych rokov minulého storočia, keď bolo treba zápasiť s čechoslovakizmom, ktorý bol oficiálnou štátnou doktrínou, ale aj radikálnym národným separatizmom, ktorý onedlho na šesť rokov „zvíťazil“ v podobe národného socializmu.
Zápas s nacionalizmom sa možno naozaj nedá vyhrať. Ale usilovať sa o to treba neustále.
Nemalý čas našej vyše dvadsaťročnej slobody a demokracie trávili menšiny – napriek tej demokracii – u nás v atmosfére strachu a nedôvery. Dostávali sme sa do situácie, že aj také krajiny, v ktorých etnické konflikty viedli v minulosti k oveľa vážnejším dôsledkom než u nás, predbehli Slovenskú republiku v oblasti ochrany práv národnostných menšín. Stačí porovnanie so situáciou v srbskej Vojvodine alebo v Rumunsku. Jedným z cieľov budúceho uvažovania o tejto téme by preto mohlo byť porovnanie systémov ochrany práv národnostných menšín v štátoch Európy a u nás, aby sme konečne prelomili mýtus o nadštandardnosti práv príslušníkov národnostných menšín v Slovenskej republike a aby sme ukázali, že status quo v tejto oblasti sa nemôže rovnať zablokovaniu vývoja.
Winston Churchill kedysi povedal, že civilizovanosť každého národa sa pozná podľa toho, ako sa správa k menšinám. Rigidnosť, s ktorou naša spoločnosť pristupuje k menšinám, by o tomto civilizačnom deficite mohla niečo dokumentovať. Dúfajme však, že skôr o minulosti. Budúcnosť by už nemala byť determinovaná strachom z akceptovania multietnickosti nášho štátu a teda najmä strachom z maďarskej menšiny. Mohla by prezentovať Slovensko ako tolerantný štát, ktorého nová definícia by sa mala zbaviť zakomplexovaného obranárstva, historických aj aktuálnych fóbií. To všetko hovorím napriek tomu, že viem, že realita dneška, aj v strednej Európe, je iná, že koniec éry nacionalizmu napriek tomu, že ho niektorí naivne či dobromyseľne prorokujú, je, povedané s Benedictom Andersonom, naslovovzatým znalcom témy, v nedohľadne. Že „národná identita je naopak všeobecne najlegitímnejšou hodnotou politického života našich čias“.
Zápas s nacionalizmom sa možno naozaj nedá vyhrať. Ale usilovať sa o to treba neustále. Aj pri vytváraní podmienok pre nekonfliktné spolunažívanie väčšín s menšinami, občanov s rovnakými právami i povinnosťami. Aj s odlišnými historickými, kultúrnymi, jazykovými danosťami. A štát, ak už je, má byť garantom, ba i nástrojom na realizáciu ich ľudských práv. Nie na ich potláčanie!