Pokúšam sa odosobniť, hoci to celkom nejde, aby som neupadol do jednostranného subjektivizmu pri posudzovaní toho, ako ľavicová vláda naložila s ľudskými právami. Presnejšie – ako sklamala v agende, v ktorej by sa od nej očakávalo práve posilnenie, a nie výrazné oslabenie či zúženie tejto štruktúrovanej témy. Žiaľ, vláda svoj program nepostavila na dôraze na princípy ľudských práv, hoci neskromne hovoriac, by možno stačilo, keby pokračovala v niektorých už naštartovaných inštitucionálnych zmenách a politikách. Dokonca by mohla, napríklad v oblasti sexuálnych menšín presadiť také politiky, ktoré sa ani mne v bývalej konzervatívno-liberálnej koalícii nepodarilo (je to totiž ľavicová téma par excellence).
Naopak, vláda zlikvidovala vyprofilovaný exekutívny mikrorezort, ktorý agendu ľudských práv, národnostných menšín a rodovej rovnosti po prvýkrát od novembra 1989 naštartoval koncepčne, komplexne a systémovo. Zrušila nielen malý, ale už celkom dobre rozbehnutý exekutívny orgán, najmä však ukázala, kde podľa nej patria hodnoty ľudských práv a rešpektovania ľudskej dôstojnosti každého jedinca, presnejšie: ako nízko sú umiestnené v jej myšlienkovom svete politiky a zákony, ktoré rešpektujú každého človeka v jeho odlišnostiach.
Vláda hneď v prvých dňoch neobsadením postu podpredsedu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť fakticky znefunkčnila jediné orgány menšinovej participácie – Radu vlády pre ľudské práva, Výbor pre národnostné menšiny a ďalších sedem výborov. Zlikvidovala tak neľahko vybudovanú konštrukciu, ktorá zabezpečovala aktívnu účasť národnostných menšín a ľudskoprávnych mimovládnych organizácií na správe vecí verejných a zmysluplnom dialógu s vládou. Vláda však zrušením exekutívneho ľudskoprávneho orgánu deštruovala aj vykonateľnosť zákona o používaní jazykov národnostných menšín, čo je neštandardný zásah do právneho systému štátu. A čo je nemenej vážne, likvidáciou postu podpredsedu vlády marginalizovala a znefunkčnila aj Výbor NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorý stráca týmto svojho exekutívno-politického partnera. Výbor túto agendu nielen kontroloval, ale aj zákonodarne inicioval a dnes má byť jeho partnerom úradník – splnomocnenec bez výkonnej moci a politického ukotvenia!
Táto vláda určite neráta ani s pokračovaním stratégie ochrany ľudských práv, ktorú pripravoval môj úrad, hoci jedným z jej cieľov bolo po viac ako dvadsaťročí od prevratných spoločenských zmien – napríklad zaviesť do nášho vzdelávania výchovu a výučbu k ľudským právam. Výchova k rešpektovaniu každého človeka je pritom kľúčom k vytváraniu tolerantnej, prosperujúcej a slobodnej spoločnosti. Vláde, zdá sa, uniká narastajúca a alarmujúca podpora pravicového extrémizmu, medzi mladými ľuďmi najmä.
Ako som – opätovne – pri viacerých príležitostiach zdôrazňoval, naša spoločnosť nemôže tolerovať či dokonca ospravedlňovať praktiky segregácie rómskych detí vo vzdelávaní a rómskych komunít vôbec. Mentálne či betónové múry, ktoré existujú na školách, v triedach či na ihriskách vysielajú signál niektorým deťom, že sú viac, a iným, že sú menej. Delenie škodí pritom nielen rómskym deťom, ale aj deťom, ktoré majú to šťastie, že sa narodili tým správnym rodičom. Od útleho detstva zakoreňuje nenávisť, ktorá ich oberá o možnosť žiť slobodný a úspešný život. Program ľavicovej vlády ignoruje zrejme najzávažnejšie porušovania základných ľudských práv detí. Pripomínam, že môj úrad pripravoval legislatívne zmeny, ktoré by pomohli pri eliminácii segregačných praktík a boli by účinné pri zavádzaní inkluzívneho vzdelávania. Bolo by preto veľmi žiaduce, aby namiesto sporných a nebezpečných riešení typu internátnych škôl, pokračovala vláda v tomto úsilí.
Ľavicová vláda s osobitným postavením ľudských práv v exekutíve neráta. Naopak, vymenila ju za navrhovaného podpredsedu vlády pre ekonomiku, pre veľké investičné celky (!), pre širokorozchodnú trať, čím akoby a priori naznačila nedostatočnú funkčnosť či dôveryhodnosť ministerstva hospodárstva a občanovi predhodila ľúbivý ekonomický populizmus. Pri tomto populizme sa má zabudnúť na to, že pri nesystémovom rozdrobení agendy medzi viacero ministerstiev a ani len v náznakoch konkrétnymi právomocami nedefinovaného splnomocnenca pre národnostné menšiny a občiansku spoločnosť, hrozí, že táto agenda za ľavicovej vlády, ktorá sa hlási k európskym hodnotám, celkom zanikne.
Vláda post splnomocnenca ponúkala opozícii, ibaže agenda ľudských práv a národnostných menšín je agenda štátu, dovolím si povedať, že agenda prvoradá, lebo politika je o človeku. V tejto oblasti hlavnou úlohou demokratického štátu nie je kontrola ponúkaná opozícii, ale zodpovedné spravovanie, vybudované na aktívnom partnerstve. Agendu občianskej spoločnosti, ktorú chce vláda prifariť splnomocnencovi pre národnostné menšiny, by sa ľavicovej vláde tiež patrilo vnímať citlivejšie. Nehovoriac o tom, že občianska spoločnosť je široká a autonómna štruktúra, ktorá si vyžaduje samostatnú výkonnú zložku, takisto ako si osobitne výkonné zložky vyžadujú ľudské práva a národnostné menšiny. Slobodná a nezávislá činnosť občianskej spoločnosti je verejnou činnosťou, ktorú si treba vysoko vážiť už aj preto, lebo ozajstným priestorom demokratickej spoločnosti je verejnosť. Bez jej aktivity stráca demokracia zmysel. Občianska spoločnosť nie je len akýmsi súčtom občanov, ona vyvažuje vplyv štátu, ba môže by? jeho protiváhou. Najmä vtedy, keď by sa štát začal absolutizovať, keby chcel byť všemocný, ako to práve teraz začíname v niektorých oblastiach pociťovať – nielen v súvislosti s krízou. To, ako dnes vláda vťahuje zamestnávateľov, univerzity, SAV, cirkvi ai. do svojej vertikálnej mocenskej sféry a vyťahuje ich zo svojej prirodzenej horizontálnej pozície, je pre mimovládne organizácie neprijateľné. Tieto inštitúcie predsa nie sú závislé od výsledkov volieb. Naopak, práve ony môžu, ba majú tieto výsledky legitímne relativizovať.
Vláda vo svojom vyhlásení konštatuje, že vo všetkých oblastiach hospodárskeho, spoločenského, politického a kultúrneho života dlhodobo existuje úplná a efektívna rovnosť medzi osobami patriacimi k národnostným menšinám a osobami patriacimi k väčšine. Vláda síce toto môže konštatovať, ale tým sa výrok sám osebe ešte nestáva pravdivým – stačilo by si prehrať parlamentnú rozpravu spred necelého roka k zákonu o používaní jazykov národnostných menšín, aby si človek uvedomil rovnosť menšín a väčšiny v slovenskom sociálnodemokratickom prevedení (pre osvieženie pamäti bola to rovnosť jemne povedané veľmi asymetrická). Pretože fakt, že úplná a efektívna rovnosť je zatiaľ len ideál, dosvedčuje reálna prax – nielen štátnej moci. Ak napríklad úrad splnomocnenca pre národnostné menšiny a občiansku spoločnosť nebude mať možnosť reálne ovplyvniť beh vecí, ak nebudú fungovať participatívne mechanizmy, ak sa ombudsmanka a Národné stredisko pre ľudské práva naďalej budú boriť s problémami, ak sa neurobia zásadné kroky v ľudskoprávnej výchove, tak citované konštatovanie bude len prázdnym heslom a Slovensko stratí prinajmenšom jedno volebné obdobie na budovanie spravodlivej, tolerantnej a prosperujúcej demokracie.
Je pochopiteľné, že dnes sú v popredí otázky spojené s krízou a vláda na túto nôtu populisticky hrá, ale projekt EÚ nie je iba o ekonomike. Je o dodržiavaní ľudských práv vo vzťahu k národnostným menšinám a všetkým zraniteľným skupinám, občanom, ktorých dôstojnosť je neustále ohrozovaná. Aj preto, len zdanlivo paradoxne, treba neustále zdôrazňovať, že agenda ľudských práv nemá iba hodnotový, ale aj ekonomický rozmer. Spojitosť medzi presadzovaním a dodržiavaním ľudských práv a prosperitou spoločnosti je totiž očividná, iba program ľavicovej vlády si to dostatočne nevšíma. Vytvára dojem, že v tejto veci je u nás akoby všetko v poriadku, že táto problematika je len nevinnou zábavkou mimovládnych aktivistov, a štát, ten stále viac paternalizujúcejší štát, nemá v tejto veci už vlastne čo riešiť.
Ako hovorí staré maďarské príslovie: tu máš nič a dobre ho drž! Tak je to aj s ľudskými a menšinovými právami v programovom vyhlásení vlády.