Foto: Kevin Frayer / Associated Press
Čína je autoritársky štát, zatiaľ čo India je stabilná demokracia, a to najväčšia na svete. Toto zaužívané hodnotenie do určitej miery stále platí. No tieto dve krajiny sa však čoraz viac začínajú podobať jedna na druhú. Pred desiatimi rokmi sa vravelo, že vďaka Číne a Indii sa zemeguľa začína „splošťovať“, že ťažisko moci sa nezadržateľne presúva zo Západu na Východ a že politické inštitúcie a ideológie, na ktorých boli tieto dve krajiny založené, prechádzajú hlbokou krízou legitimity. V oboch krajinách vládnu dynastické elity a kapitalisti, ktorí si navzájom preukazujú službičky a obe krajiny majú problém s realizáciou pôvodného ideálu, sľubujúceho blahobyt pre masy. Protesty proti korupcii a rastúcej nerovnosti sa šíria po ich obrovských územiach, zatiaľ čo ekonomický rast sa dramaticky spomaľuje.
Hnev verejnosti na politické elity sa najvýraznejšie prejavuje v Indii, kde nespokojnosť nadobúda čoraz militantnejšie formy, ako napríklad občianska vojna v centre krajiny, kde domorodí maoistické vzbúrenci bojujú proti bezpečnostným zložkám o lesy, oplývajúce surovinami. V Indii už po desaťročia vládnu politické dynastie a je tu oveľa viac drobných vládcov než v Číne – takmer 30 percent poslancov pochádza z politických rodín. Čím dôraznejšie India potláča intelektuálny disent a čím viac zaostáva za globálnymi cieľmi v otázkach zdravotníctva, tým viac napodobňuje čínske autoritárske tendencie a korupciu, bez toho, aby v rovnakej miere zmenšovala ekonomickú biedu svojich občanov. Hrozí, že z „novej Indie“ sa stane náhradka Číny.
Tí ľudia na Západe, čo automaticky kladú Indiu do protikladu k Číne alebo rovnako banálne hádžu obe krajiny do jedného vreca ako veľmoci “na vzostupe”, sa nazdávajú, že našli veľmi jednoduché riešenie pre ich vnútorné krízy: demokratická India potrebuje viac ekonomických reforiem, čiže viac sa otvoriť zahraničnému kapitálu, zatiaľ čo autoritárska Čína, ktorá sa dnes môže pochváliť kybernetizovanou a čoraz asertívnejšou strednou vrstvou, musí do svojho anachronistického politického systému vpustiť svieži vánok demokracie.
Tieto všeobecne rozšírené banality vychádzajú z liberálneho názoru väčšiny západných komentátorov: že stredná vrstva a ďalšie vrstvy, ktoré sa derú hore a ktoré splodil priemyselný kapitalizmus, vytvoria zodpovednú vládu. Túto základnú axiómu „modernizačnej teórie“ hlásali predstavitelia americkej Studenej vojny ako gradualistickú alternatívu ku komunistickej revolúcii. Táto teória mala vždy svojich kritikov: patril k nim predovšetkým Samuel Huntington, ktorý spochybnil tézu, že sociálne a ekonomické zmeny v rozvinutých spoločnostiach sú vždy pozitívne a že vedú k posilneniu demokracie. Teória modernizácie v každom prípade nebrala do úvahy možnosť, že isté formy surového kapitalizmu v krajinách ako je India porušujú základné princípy demokracie.
Často sa zabúda, že vládnuce elity v Indii ako aj v Číne sa kedysi vydávali za sociálno-ekonomických inžinierov, usilujúcich sa zo všetkých síl vyslobodiť trpiace masy z kliatby chudoby, chorôb a analfabetizmu. Napriek investíciám do vysokého školstva – ktoré teraz dodáva vysoko kvalifikovaných pracovníkov západným bankám a technologickým firmám – India vždy zaostávala v zdravotníckej sfére. V tejto oblasti ju predbehla nielen Čína, ale aj Srí Lanka (a najnovšie aj Bangladéš). Ako roku 1982 napísal Amartya Sen, zapríčinil to najmä „ohromujúco konzervatívny prístup k sociálnym službám“. Hranice indickej demokracie kedysi vyznačil jeden z autorov indickej ústavy, B.R. Ambedkar. Ten sa okrem iného preslávil aj výrokom z roku 1950, že „demokracia v Indii je len najvrchnejšou pokrývkou indickej pôdy, ktorá je vo svojej podstate nedemokratická.“ O tridsať rokov neskôr Sen varoval, že „ak chceme pochopiť indickú politiku, musíme pochopiť elitársky charakter Indie“.
Hoci sa v Indii pravidelne konajú voľby, o prioritách krajiny rozhoduje malá menšina, pozostávajúca prevažne z mužov z najvyšších a stredných hinduistických kást. Jednou z ich hlavných priorít bolo zaistiť si vlastnú moc. (Tento rok Sen lamentoval: „Zakaždým, keď niekomu napadne spraviť dačo, čo by pomohlo chudobným, hladujúcim ľuďom, nájde sa dakto, kto si nasadí fiškálne okuliare a povie: ‚Bože, aká nezodpovednosť‘“). Elity medzi seba pripustili niekoľko žien a hinduistov z nižších vrstiev, ostatní príslušníci týchto skupín sú však naďalej vystavení násiliu a diskriminácii, ktorej sa často dopúšťa samotný štát, ovládaný najvyššou kastou.
To všetko je v ostrom rozpore s fanatickým, priam zúrivo protielitárskym charakterom čínskej revolúcie. Tamojší komunisti zrovnoprávnili ženy a surovo potláčali rozličné sociálne „neduhy“ feudalizmu. Napriek katastrofálnym chybám Mao Ce-tunga, ktoré predčasne dohnali do hrobu desiatky miliónov ľudí, komunistická Čína rýchlo predbehla Indiu čo sa týka všetkých významných indikátorov rozvoja.
India však mala oproti Číne niekoľko obrovských výhod. Mnohí predstavitelia zatiaľ ešte málo početnej strednej vrstvy, ktorá vznikla vďaka investíciám v školstve, si však miesto toho, aby boli hrdí na slobodu tlače alebo sa snažili rozširovať ústavné slobody, zúfali nad prejavmi masovej demokracie – predovšetkým, keď hlasy príslušníkov nižších kást začali v osemdesiatych rokoch minulého storočia ovplyvňovať výsledky volieb, na čo stredné vrstvy zareagovali tým, že začali podporovať hindských nacionalistov z vyšších vrstiev. Rozčuľovala ich protekcionistická politika indickej vlády a obdivovali Li Kuang-jaoa. Dokonale fungujúci autoritársky štát tohto despotického vládcu Singapúru sa im videl vhodnejším politickým vzorom pre Indiu ako demokracia westminsterského typu.
Singapúrsky model –vláda jednej strany, kde rozvoj riadia technokrati – sa paradoxne presadil práve v Číne po Maovej smrti v sedemdesiatych rokoch. Čínska infraštruktúra – letiská, diaľnice, vysokorýchlostné železnice – je dnes na svetovej úrovni. Bolo by to nemysliteľné bez dobre fungujúceho štátu, ktorý bezohľadne vyvlastňoval pôdu roľníkom a súčasne dotoval technický a vedecký rozvoj. V osemdesiatych rokoch čínska komunistická strana pozastavila masové ideologické kampane a odvtedy sľubuje blahobyt prostredníctvom kapitalizmu (s čínskymi rysmi), pričom však neprestáva presadzovať svoju vlastnú rolu ako aj rolu štátu vo vyrovnávaní nerovností a zabezpečovaní sociálnych potrieb obyvateľstva.
Ako šikovní improvizátori upokojili chudobnú väčšinu voličov pomocou populistických programov.
Rovnako ako v Číne, liberalizačnému a modernizačnému programu v Indii tiež prerazila cestu generácia technokratických politikov. Tí sú však spriahnutí s najväčšími kapitalistami krajiny, a preto nie sú ochotní či schopní presadzovať významnejšiu úlohu štátu v rozvoji krajiny. Odkedy od začiatku 2. tisícročia začal stúpať HDP, trh v Indii nadobudol takmer charakter božstva, vďaka ktorému jedného dňa bohatstvo zázračným spôsobom presiakne od najbohatších celkom dolu, všetkým prinesie blahobyt a poskytne príležitosť na uplatnenie aj hinduistom z nižších kást a ženám ktorým dodá podnikateľskú energiu. Štruktúrne nedostatky Indie – ako nedostatočná kvalita školstva či správy vecí verejných – boli istý čas skryté za spotrebiteľskou explóziou na dlh, ktorá veľkej časti indických miest dala novú tvár. Podnikatelia, vyhrievajúci sa na výslní úspechov z Davosu a zahraniční novinári, ktorí sem prišli len na skok, si nevedeli vynachváliť „novú Indiu“ s priemyselnými zónami na výrobu softvéru a nákupnými strediskami.
Pritom si málokto všímal skutočnosť, že IT-firmy a úspešné obchodné podniky nezamestnávajú ani len šesť zo štyridsiatich miliónov pracujúcich krajiny, ani že prosperujúci banský sektor či špekulácie s nehnuteľnosťami nepriniesli takmer nič prevažnej väčšine Indov bez vyššieho vzdelania. Indická ekonomika so svojou orientáciou na služby nedokázala vytvoriť dostatočné množstvo pracovných príležitostí pre rastúce šíky nezamestnaných. Voľbami si postavenie zabezpečili politici, o ktorých až teraz vychádza najavo, že nadobudli obrovské súkromné majetky. Ako šikovní improvizátori upokojili chudobnú väčšinu voličov pomocou populistických programov – napríklad projektom tvorby pracovných miest na vidieku, vďaka ktorému Strana kongresu vyhrala voľby roku 2009 – ktoré si mohli dovoliť vďaka rastúcim príjmom do štátnej pokladnice. Odvtedy sa však indické vedenie, sužované spomaľujúcim sa tempom ekonomického rastu, infláciou a klesajúcou hodnotou rupioe, márne snaží nájsť zlatú strednú cestu medzi ekonomickým rastom a politickou stabilitou. Angloamerické časopisy ako The Economist či Financial Times, ktoré roku 2006 vyhlásili Indiu slovami časopisu Foreign Affairs, za „úžasný úspech kapitalizmu“ sa teraz obávajú, že tu vyrastajú oligarchie ruského či latinsko-amerického typu. Ešte problematickejšie, hoci oveľa menej diskutovanejšie je to, že India sa začína ponášať na Čínu – ide predovšetkým o neoficiálne autoritárstvo, ktoré vypĺňa prázdnu škrupinu oficiálnej demokracie.
Polícia a vojsko už dlhší čas užívajú celý rad právomocí, ktoré im umožňujú konať svojvoľne – napríklad neslávne známy Zákon o zvláštnych právomociach armády dovoľuje vojakom beztrestne zabíjať indických občanov. Minulý rok v Kašmíre našli 2 730 mŕtvol, pohodených v neoznačených hroboch a ľudskoprávne organizácie zaregistrovali od roku 2007 do 2010 v Manipúre na severovýchode krajiny takmer 800 protizákonných vrážd. V indických väzniciach živoria nespočetné množstvá väzňov svedomia, indických náprotivkov čínskeho Liu Sia-poa – medzi nimi napríklad Shabir Shah z Kašmíru, ktorý vo väzení strávil už dve desaťročia, alebo slávny lekár Biniaka Sen, ktorého uväznili prednedávnom. (India má oproti Číne ešte stále množstvo odvážnych aktivistov a disidentov, ako napríklad Irom Sharmila, ktorý drží najdlhšiu hladovku sveta.) Čínsky režim v posledných rokoch alarmujúcim spôsobom zdokonalil schopnosť kontrolovať internet a potláčať disent. Svet však venoval podstatne menšiu pozornosť pokusom indickej vlády cenzurovať webové stránky a odpočúvať telefóny; federálny minister pre komunikáciu a informačnú technológiu nedávno vystúpil s absurdnou požiadavkou, že sociálne médiá si majú pred zverejnením dávať schvaľovať svoje stránky.
Integrácia s globálnou ekonomikou vytvorila v Číne agresívne nacionalistickú bohatú menšinu. V Indii zas veľké priemyselné klany Tatovcov a Ambaniovcov spolu s rodiacou sa strednou vrstvou podporujú biznisu naklonených politikov ako hindustánskeho nacionalistu Narendru Modiho. Toho napriek tomu, že roku 2002 napomáhal vražde vyše 2000 moslimov, drvivou väčšinou znovuzvolili za premiéra provincie Gudžarát a netají svojimi ambíciami stať sa indickým predsedom vlády. Vyvlastňovaním štátneho majetku na súkromné priemyselné a infraštruktúrne projekty a zastrašovaním kritikov sa Modi prejavil ako hlavný indický predstaviteľ kapitalizmu s čínskymi prvkami. Podobne významné a znepokojujúce sú aj známky rastúceho populistického autoritárstva, ako napríklad kult Adolfa Hitlera medzi príslušníkmi stredných vrstiev, popularita jeho knihy Mein Kampf, či skutočnosť, že najznámejšie osobnosti zo sveta indického športu, politiky a zábavy nedávno oplakávali Bala Thackeraya, neslávne známeho bombajského demagóga (a Hitlerovho prívrženca).
Volení predstavitelia Indie aj nevolení vládcovia Číny zatiaľ nevyčerpali všetky možnosti zalíškať sa svojim občanom. Premiér Manmohan Singh rozbehol program finančnej podpory pre najchudobnejších Indov, aby svojej oslabenej vláde zabezpečil víťazstvo vo voľbách roku 2014. Nové čínske vedenie sa možno bude riadiť príkladom Singapúru, tejto mimoriadne adaptabilnej krajiny s vládou jednej štátostrany, a nasadí novú elitu ekonómov, manažérov a právnikov, aby zvýšili jej centralizovanú politickú autoritu a prestíž. Využijú možno aj zjavne nevyčerpateľný rezervoár čínskeho nacionalizmu. Nerovnomerný rozvoj a rastúca nerovnosť však vyvolajú čoraz vážnejšie problémy v spravovaní vecí verejných. Je možné, že obidve krajiny nečaká viac, ale menej demokracie – a obrovský chaos.
Článok vyšiel v The New Republic.