Foto: Charles Smith / Corbis
Hrôzostrašnú masakru novinárov Charlie Hebdo a bezdôvodnú vraždu francúzskych Židov v parížskom supermarkete má na svedomí ten typ mladých ľudí, z akých by za inej éry vyrástli obyčajní drobní delikventi. V dnešných časoch sa takíto nespokojní stratenci dávajú zvábiť sirénou džihádu. Hoci sa vo svojich propagandistických videoklipoch tvária veľmi zbožne, nezaprú, že praktizujú výsostne modernú odrodu zločinnosti. Parížske vraždy mali údajne očistiť pošpinené meno proroka Muhamada, miesto toho však najuctievanejšia postava islamského náboženstva vyznela ako šéf miestnej mafie.
Napriek tomu sa v mnohých komentárov znovu objavili zmienky o konflikte civilizácií. Z tohto postoja sa po atentáte z 11. septembra 2001 stal osudný a katastrofálne nepresný nástroj na ospravedlnenie vojny s terorizmom. Od svetského a demokratického Západu, ktorý sa stotožňuje so osvietenským dedičstvom – s pojmami ako zdravý rozum, autonómia jednotlivca či sloboda prejavu – sa opäť začalo očakávať, že potlačí večne zaostalú „inakosť“ v podobe islamu.
George Packer v New Yorkeri opísal vrahov ako „vojakov, bojujúcich proti slobode myslenia a prejavu, proti tolerancii, pluralizmu a právu urážať“. Salman Rushdie vyhlásil, že náboženstvo, táto „stredoveká forma bláznovstva“ si zaslúži našu „odvážnu neúctu“. Mnohí ďalší autori však odmietli binárny princíp „my proti vám“, povyšujúci brutálny zločin na kozmickú vojnu medzi svetským osvietenstvom a náboženským barbarstvom. Nesmieme stratiť zo zreteľa konkrétny kontext, v ktorom došlo k nárastu džihádizmu v Európe – patrí sem náročný proces prechodu k svetskej modernosti, ktorým prešli moslimovia z bývalých európskych kolónií, ako aj konflikt so zakorenenou intelektuálnou a politickou hierarchiou, napríklad rozpor medzi sekularizmom a náboženstvom, vynález osvietenskej Európy. Autori ako Hari Kunzru, Laila Lalami či Teju Cole – ktorých predkovia pochádzajú z bývalých európskych kolónií – argumentujú, že zjednodušujúce komentáre na tému atentátov na Dvojičky nám opätovne pripomínajú, že musíme súrne prehodnotiť tieto zdanlivo sebestačné predstavy o minulosti Európy.
V istom zmysle práve tento intelektuálny konflikt, a nie atentát teroristov, odhaľuje hlboký rozpor, a síce nie medzi civilizáciami, ani medzi ľavicou a pravicou, ale medzi medzi starou a novou predstavou o svete v priestore, ktorý nazývame Západom a ktorý je čoraz rôznorodejší a výbušnejší a v ktorom vládne čoraz väčšia nerovnosť. Bezprecedentný, kvázi-ideologický charakter konsenzu, glorifikujúci výsmech islamu a moslimov, v tej podobe, v akej ho praktizuje Charlie Hebdo, neznepokojuje len spisovateľov, zastávajúcich svetské hodnoty, ale prisťahovalcov druhej generácie. Vo Francúzsku niektoré moslimské deti odmietli dodržať minútu ticha za obete atentátu na Charlie Hebdo, ktorú vyhlásili francúzske úrady.
Mali by sme sa nad príčinami týchto prekvapujúcich zhôd a nezhôd zamyslieť bez toho, aby sme vychádzali z teórie konfliktu medzi civilizáciami. Predpovedala ich už Hannah Arendt, keď napísala, že „po prvý raz v dejinách všetky národy sveta zdieľajú spoločnú prítomnosť. (…) Každá krajina sa stala takmer bezprostredným susedom každej inej krajiny a každý človek pociťuje otrasy udalostí, ktoré sa odohrávajú na druhom konci planéty“. Je asi naozaj nevyhnutné zaoberať sa touto negatívnou solidaritou ľudstva – stavu svetovej existencie, v ktorej sa národy s rozličnou minulosťou odrazu ocitli v spoločnej prítomnosti. Hanah Arendt sa totiž obávala – a ako teraz vysvitlo, právom – že táto nevyhnutná „jednota sveta“ vyvolá „obrovský nárast vzájomnej nenávisti a akúsi všeobecnú podráždenosť všetkých proti všetkým“.
Globalizácia, propagujúca ekonomickú integráciu elít mala paradoxálne za následok rozdúchavanie náboženského sektárstva všetkých ostatných vrstiev.
Názorové rozdiely sa prejavujú obzvlášť vyhrotene medzi národmi so životmi poznačenými koloniálnou a otrokárskou minulosťou, ktorú si Európa dodnes naplno nepriznala na jednej strane, a národmi, ktoré veľkomestskú Európu pokladajú za stelesnenie modernosti, za dejisko zásadných politických, vedeckých, filozofických a umeleckých objavov na strane druhej. Nie je to po prvý raz, že vedľa seba existuje toľko rozličných druhov skúseností, no v súčasnosti to vyvoláva oveľa väčší verejný nesúlad. Európa už nie je tým sebavedomým a hlavným prameňom svetových dejín, akým bola po dve storočia, a európske národy, ktoré kedysi riadili svet, sú teraz konfrontované s normami, ktoré z týchto dejín vyplynuli.
Francúzsky prezident François Hollande drží minútu ticha za obete teroristických útokov v Paríži. Foto: Remy de la Mauviniere / AFP / Getty Images
Pre mnohých obyvateľov anglofónnych krajín bol Paríž tradične stelesnením zmyselného pôžitku a intelektuálnej slobody. Ilustruje to napríklad román Henryho Jamesa Veľvyslanci, či postava chlapčenskej Jean Sebergovej, ktorá v Godardovom filme Na konci s dychom predáva Herald Tribune. V dnešnej Európe však nemajetný prisťahovalec či azylant dá skôr za pravdu rakúskemu židovskému autorovi Josephovi Rothovi, ktorého v tridsiatych rokoch minulého storočia konflikty s európskou antisemitskou buržoáziou viedli k zlostnému zovšeobecneniu, že „konanie, rozhodnutia a názory priemerného Západoeurópana sa riadia vrodenými predsudkami“. Podobnú ostrakizáciu ako Roth pocítili na svojej koži aj tí, čo do Európy prišli z jej kolónií. Jacques Derrida, ktorý v tridsiatych rokoch vyrastal ako chudobný Žid v Alžírsku, povedal, že dejiny Francúzska, tak ako ich učili v škole, boli „bájkou a bibliou, a súčasne znamenali takmer doživotnú indoktrináciu detí mojej generácie“: nevyskytlo sa v nich „ani slovo o Alžírsku“. Mnohí naturalizovaní Európania sem pôvodne prišli ako lacná pracovná sila – väčšinou z krajín, ktoré boli kedysi pod nadvládou či vplyvom Európy – a dodnes sa nespoznávajú v obraze, aký si o nich vytvorila krajina ich hostiteľov.
Dokonca ešte roku 2008 si francúzsky prezident Nicolas Sarkozy v hlavnom meste Senegalu Dakare dovolil vyhlásiť, že Afričania naďalej nažívajú v harmónii s prírodou a „nikdy neboli súčasťou dejín“. Mnohé národy, týmto spôsobom vylúčené z dejín, politiky a ekonomiky moderného sveta, si vytvorili vlastnú neúplnú či skreslenú historickú predstavu o Európe a Západe. Pocit, že sú nespravodlivo „ponižovaní“ sa mimoriadne rozšíril medzi moslimami od čias „protiteroristickej kampane“ po 11. septembri 2001, ktorá mala za následok vraždy a odsuny miliónov ľudí. Obyvatelia parížskych banlieues a ázijských či afrických slumov či neprispôsobení absolventi technických škôl a študenti, čo sa v madrasách bifľujú korán, teraz môžu prechovávať prehnanú nenávisť k svetu, ktorý im upiera dôstojnosť.
Globalizácia, propagujúca ekonomickú integráciu elít mala paradoxálne za následok rozdúchavanie náboženského sektárstva všetkých ostatných vrstiev. V Európe narastá pocit, že ju obliehajú „cudzinci“ a ich nepriateľské hodnoty, zatiaľ čo globalizované finančné trhy obmedzujú autonómne konanie národných štátov; globalizácia pracovného trhu ohrozuje dominantné chápanie občianstva, národnej kultúry a tradície, zatiaľ čo globalizovaný terorizmus vedie k obmedzovaniu občianskych slobôd a drastickému zvyšovaniu policajného dohľadu. Ekonomická stagnácia nielenže rozdúchava odpor voči Európskej únii, no podporuje aj extrémne pravicové strany v Európe. Niektoré z nich, ako napríklad Front National, prišli s novým balením antisemitizmu, ktorý leží v jej základoch a teraz vyvolávajú strach z toho, že Európu zaplavia moslimovia.
Tejto paranoidnej predstave dal nedávno románovú podobu francúzsky autor Michel Houellebecq, ktorý sa niekoľko dní pred masakrou objavil na titulnej stránke Charlie Hebdo. V Nemecku sa s ňou stotožnili masy ľudí a v posledných dňoch vyšli masovo do drážďanských ulíc demonštrovať proti „islamizácii Západu“. Demagógovia ako holandský Geert Wilders, ktorý predložil návrh vyhnať z Európy milióny, už patria k mainstreamu politiky.
No ak si priznáme, že si v Európe nemôžeme dovoliť krvavú čistku menšín, ako môžeme nájsť dáky modus vivendi? Obyčajní ľudia sú schopní, viac ako predstavitelia inteligencie, dôstojne spolunažívať s „inými“ v rámci miliónov každodenných úkonov. Predsa však – z čoho by mala vychádzať intelektuálna snaha o spolunažívanie: zo sietí džihádistov, parížskej satirickej tradície, posvätnosti slobody prejavu, formy náboženskej urazenosti alebo z konfliktov a rozporov vynútenej negatívnej solidarity? Jedno je isté: budeme sa musieť znovu zamyslieť na tým, či je ešte aktuálne Osvietenstvo – to, čo Kant nazval „vynorením sa človeka z nezrelosti, ktorú na seba sám uvalil“.
Násť odvahu vidieť
Základným predpokladom Osvietenstva bolo podľa Kantovej definície to, že jednotlivec „našiel odvahu vedieť“ – uplatniť vlastný rozum bez zásahu akejkoľvek autority. Francúzska revolúcia zrealizovala hlavný intelektuálny objav Osvietenstva: oddelila politickú sféru od sféry teokratickej. Vďaka revolúcii mohla vzniknúť aj „optimistická vôľa“, slovami historika Jacoba Burckhardta – viera v pokrok, rozum a zmenu, ktorú francúzska revolučná armáda následne rozšírila po celej Európe až po Áziu.
V priebehu 19. storočia európske vynálezy, normy a kategórie nadobudli skutočne univerzálnu hegemóniu. Politické inštitúcie ako národný štát, estetické kategórie ako román, ideológie ako nacionalizmus, liberalizmus a socializmus a procesy ako veda, technológia, priemyselný kapitalizmus, sa stali orientačnými bodmi na hodnotenie všetkých ostatných foriem ľudského života v minulosti i súčasnosti.
Sekularizmus patril k najvplyvnejším moderným európskym normám. Tradičné náboženstvo vyhlásil za podradnejšie ako nové racionálnejšie metódy chápania a zlepšovania ľudskej spoločnosti. V konfrontácii s bezprecedentnou mocou Európy – morálnou, intelektuálnou i vojenskou – sa príslušníci ázijských a afrických spoločností buď prispôsobili európskym zvyklostiam alebo sa proti nim postavili. V obidvoch prípadoch to viedlo k novej definícii dávneho spôsobu života, etického kódexu a kultúry, ktoré predstavuje napríklad buddhizmus, hinduizmus či islám, podľa moderného európskeho vzoru. Ako konštrukt modernej éry tieto náboženstvá nadobudli novú súdržnosť a tá ich často prinútila zbaviť sa starého myslenia v kategóriách nadprirodzena, zatiaľ čo Ázijčania a Afričania, ktorí prešli západnou výchovou, im dodali politický zmysel, reformné nadšenie či dokonca nový revolučný obsah.
Michel Houellebecq sa objavil na obálke Charlie Hebdo niekoľko dní pred atentátom. Foto: Miguel Medina / AFP / Getty Images
Svet prešiel obrovskou sekularizáciou od 18. storočia, keď niekoľko európskych a amerických mudrcov predpovedalo budúcnosť, v ktorej jednotlivci, vyzbrojení rozumom a právami, dosiahnu pokrok. No tento plán sa celkom nesplnil. V dôsledku toho, čo sa v dejinách Európy odohralo od éry Osvietenstva, je Voltairova odvážna neúcta k náboženstvu do značnej miery neprijateľná – napríklad jeho odsúdenie Židov ako rodených fanatikov, ktorí „si zaslúžia trest“. Asimilačná politika v sekularizovanej Európe nebola schopná Židom zabezpečiť práva a obrániť ich pred diskrimináciou a pohŕdaním, na čo Joseph Roth v zúfalstve poznamenal, že dáva prednosť starému európskemu „strachu z Boha“ pred jej „takzvaným moderným humanizmom“. Abstraktná osvietenská koncepcia rovnakých práv neobstála proti imperatívom územnej a národnej suverenity. Ťažko si možno predstaviť, čo by osvietenskí filozofi povedali na dnešné sebavnímanie Európy. Vo francúzskych kníhkupectvách sa to len tak hmýri knihami s titulmi ako Čo trápi Francúzsko? Francúzsko na pokraji, Francúzsko v negácii, Francúzsko vo voľnom páde a nedávno dokonca Samovražda Francúzska. Európa ako svetadiel podľa pápeža Františka pripomína „vychudnutú starú matku“. „Európa je chorá,“ vyhlásil marxistický kritik Perry Anderson v dlhom článku, v ktorom opisuje Berlusconiho Taliansko ako toxický „koncentrát Európy“.
Predstava, že Európa je stelesnením demokracie mala potlačiť kolektívnu pamäť o brutálnych zločinoch, ktoré spoluzavinili takmer všetky európske krajiny.
Človek nemusí byť katolíkom ani marxistom, aby videl, že Európu kvária vážne problémy: rastúca nezamestnanosť, nevyriešená kríza eura, stúpajúce protiprisťahovalecké nálady a šokujúca strata šancí mladých Európanov na celom kontinente. To všetko je pre mnohých tým neznesiteľnejšie, že vedia o existencii neviditeľných majiteľov obligácií, astronomických prémiách bankárov a úplatnej povesti celej európskej triedy oligarchov. „Priamo pred našimi očami,“ narieka poľský intelektuál Adam Michnik vo svojej novej knihe Problém s dejinami, „pochodujú skorumpovaní pokrytci, hrubokrkí gangstri a úplatní poslanci. Nášmu svetu,“ píše Michnik, „dnes chýba veľká myšlienka slobody, rovnosti a bratstva.“
Za týchto okolností vyvoláva pochybnosti nevyslovený predpoklad, že zatiaľ čo v modernom svete sa všetko ostatné mení, európske normy si udržia svoju sebastačnosť a nemennosť a že zaostalí cudzinci sa im musia bezpodmienečne podriadiť. Ako ukázal Tony Judt v úctyhodnom diele Povojnová Európa, predstava, že Európa je stelesnením demokracie, racionality, ľudských práv, slobody prejavu či rodovej rovnosti, mala potlačiť kolektívnu pamäť o brutálnych zločinoch, ktoré spoluzavinili takmer všetky európske krajiny. Nedá sa ani povedať, že by v posledných rokoch došlo k obrode osvietenských hodnôt. Európske národné štáty, dokonca aj tie, ktoré sa priamo nezúčastnili angloamerických vojen a okupácií, umožnili mimosúdne popravy, mučenie a vydávanie zajatcov, pôvodne povolené v mene rozumu, slobody a demokracie. Aj Marine Le Pen sa hlási k pluralizmu a znášanlivosti a len-len že sa nenasťahovala do Elyzejského paláca. Nicolas Sarkozy sa tam roku 2007 údajne dostal vďaka daru od líbyjského diktátora Kaddáfího vo výške 50 miliónov eur (Sarkozy toto obvinenie popiera); neskôr sa dopustil francúzskej verzie bohorúhačstva, keď vyhlásil, že korene Francúzska sú „od základu kresťanské“.
Protiklady, zdedené zo sekularizujúcej Európy 19. storočia – irracionálno/racionálno, archaizmus/modernosť či samotný sekularizmus/náboženstvo – ktoré bežne používajú a ktorými si vypomáhajú mnohí komentátori, sa čoraz menej hodia na vysvetlenie sveta v 21. storočí. Ich základný predpoklad nezvratného pokroku v plne modernizovaných a sekularizovaných častiach sveta už stratil platnosť.
Pre našu éru sú charakteristické ťažko ozbrojené národné štáty, všemocné korporácie a štrukturálna nerovnosť, ktorá sa už zrejme nedá vykoreniť, spolu s prudkou depolitizáciou, spôsobenou tým, že mnoho ľudí pociťuje stratu individuálnej a kolektívnej suverenity. Osvietenské hodnoty individuálnej slobody najvýraznejšie vidieť v prejavoch kritiky či odporu. Tým sa čiastočne vysvetľuje, prečo Charlie Hebdo, predstaviteľ tradície malých nebojácnych časopisov, vyvolal takú spontánnu vlnu solidarity medzi umelcami, spisovateľmi a novinármi na celom svete. Väčšina moderného umenia a literatúry čerpá z práve tohto kritického étosu Osvietenstva, z neúnavného spochybňovania základných požiadaviek pokroku a civilizácie. Intelektuálov a spisovateľov, ktorí sa vzopreli proti leviatanovi štátu s jeho násilím a prihlásili sa k smrtonosným ideológiám, právom obvinili z trahison des clercs.
Demoralizácia mnohých kedysi panujúcich elít dosiahla takú mieru, že historicky uvedomelá kritika – základný princíp Osvietenstva – sa v posledných desaťročiach často zvrhla na vrúcnu sebaľútosť či rovnako vášnivý kultúrny nativizmus. Do tohto spektra patria populárnovedecké traktáty ako Samovražda Francúzska Érica Zemmoura či mimoriadne vplyvné Slzy belocha Pascala Brucknera, ktorý obviňuje tých, čo sa zaoberajú koloniálnymi dejinami Francúzska a otázkami menšín, zo zmierlivého postoja k fanatickým islamistom a pochabým multikulturalistom. Uznávaný nemecký prozaik Matthias Politycki vo svojej mimoriadne populárnej eseji Beloch, čo teraz? stavia proti sebe obrovskú náboženskú, telesnú i ekonomickú vitalitu Ázijcov a Afričanov s chudokrvnými Európanmi. „Akými hodnotami,“ pýta sa Politycki „sa úplne osvietená, čiže bezbožná spoločnosť, môže brániť proti (čiastočne) neosvieteným hodnotám?“ A dochádza k dramatickému záveru, že „ide o zásadný problém, ktorý spečatil pád mnohých veľkých civilizácií“.
Fiasko popredných francúzskych politikov a intelektuálov ako Bernard-Henri Lévy, ktorí sledujú imperiálne ciele a volebné výhody v Afrike a na Blízkom východe, dokázalo, že si súrne musia nájsť skromnejšie miesto na svete. Od finančnej krízy roku 2008 je pre európsku politickú triedu takmer nemožné zlúčiť svoje záväzky voči obchodným a finančným partnerom so sľubmi nepokojným voličom. Zladiť škrty v rozpočte sociálneho štátu s daňovými úľavami pre veľké firmy si vyžaduje rozličné finty. Sarkozy koketoval s ekonomickým nacionalizmom a potom sa dal na politiku civilizácie. Hollandovu vládu charakterizujú predovšetkým obraty o 180 stupňov a cúvanie zo slepých uličiek. Útoky na prisťahovalcov získavajú voličské hlasy, no súčasne posilňujú extrémnu pravicu.
Egocentrické elity, ktoré sa ocitli v hrozivej predtuche úpadku a v pasci konfliktu medzi miestnou demokraciou a globálnym kapitalizmom, sa budú musieť vyrovnať s ďalšou, ešte existenciálnejšou výzvou. Je ňou – ako roku 1998 povedal historik Mark Mazover – nedostatok „protivníka, voči ktorému demokrati môžu definovať svoje vlastné princípy“. Po teroristickom útoku z 11. septembra 2001 sa vynorila možná náhrada za nacizmus a komunizmus: „islamská totalita“. Tento grandiózny intelektuálny výmysel sa potom začal používať hlava-nehlava ako nálepka na vzájomne nesúvisiace skupiny megalomanov, fanatikov, zločincov a stroskotancov, prekvitajúcich v extrémistickom ekosystéme (školy, mešity, noviny, satelitné televízie), ktorého zakladateľmi boli občania veľkého spojenca Západu, teokratickej Saudskej Arábie. Výraznejší vplyv nadobudli až po angloamerickej okupácii Iraku, ktorá radikalizovala veľké množstvo moslimov, vyvolala odvetné útoky na európske mestá a zdevastovala značnú časť Ázie a Afriky. Táto katastrofálna vojna splodila aj nihilistický kult smrti v Iraku a Sýrii, podobný Červeným kmérom.
Za jedným z najväčších teroristických útokov v Európe nestála al-Kájda, ale islamofóbny nórsky bloger.
Prinajmenšom v Európe sa však ukázalo, že islamská totalita nestačí ako náhrada za hrozbu komunizmu s jadrovými zbraňami. Odkedy sa Putin vyhranil v jednoznačne protizápadnom postoji, prisvojil si ďalšie európske územia a zavraždil ďalších ľudí; za jedným z najväčších teroristických útokov v Európe nestála al-Kájda, ale islamofóbny nórsky bloger. Len päť percent rozličných podôb moslimov, žijúcich vo Francúzsku, chodí pravidelne do mešity a takmer 20 percent tvoria ateisti. Moslimovia, rovnako ako hinduisti či budhisti, už dlhší čas prechádzajú vlastným druhom osvietenského prechodu od sakralizovaného sveta zmysluplných symbolov a znakov k triezvemu svetu neutrálnych faktov, v ktorom je individuálny rozum a súdnosť spoľahlivejším radcom než transcendentálna autorita. Všetky národy tej časti sveta, ktorej sa kedysi hovorilo Tretí svet, sú „odsúdené na modernosť“, ako kedysi napísal Octavio Paz. Európski moslimovia tento osud nenapĺňajú v podobe komerčnej buržoázie, víťaziacej nad náboženskou a aristokratickou elitou, ale ako chudobná menšina vystavená nátlaku a predsudkom agresívne svetského štátu, s ktorým ich spájajú dlhé a temné dejiny.
Väčšinu problémov moslimov, žijúcich vo Francúzsku, spôsobuje abnormálne výlučný systém vzdelávania a zamestnanosti. Niektorí z nich, ktorým svätá trojica slobody, rovnosti a bratstva pripadá ako brutálny výsmech, zvolia radikálny islam a krviprelievanie – šancu dosiahnuť mužnosť nezmyselným zabíjaním. Iní nájdu v islame zmierenie s vlastnou bolesťou. Ďalších pritiahne prísľub spravodlivosti. Veľká menšina sa od náboženstva celkom odvráti. Niektorí jej príslušníci budú naďalej spoločensky konzervatívni a kultúrne islamskí. Napriek tvrdeniu Ruperta Murdocha jednotná „moslimská“ komunita neexistuje: svetonázor tuniského murára sa vždy bude značne rozchádzať so svetonázorom pakistanského predavača kebabov, o somálskom taxikárovi ani nehovoriac. Isté je však, že pre mnohých moslimov nasledovaniahodný život Proroka neprestane definovať kód morálneho správania.
Dejiny francúzskeho kolonializmu formovali predstavu o severoafrických menšinách vo Francúzsku ako aj ich vlastnú predstavu o sebe.
Racionálna morálka Osvietenstva, ako priznáva aj jeho najpresvedčivejší zástanca Jürgen Habermas, „si kladie za cieľ racionálne pochopenie jednotlivcov a nesnaží sa rozvíjať impulz k solidarite, teda k morálne motivovaným kolektívnym činom“. V súčasnej dobe, keď sa čoraz viac všetko meria peniazmi, môže sekularizácia príliš pripomínať odklon od spirituality, ba priam od ľudskosti, čo je recept na odklon od autentičnosti. A konflikt bude hroziť dovtedy, kým ázijské a africké menšiny budú nútené dodržiavať európske sekularizačné normy, ktoré trvajú na tom, že symboly náboženskej identity ako závoj patria len do „súkromného priestoru“, no súčasne neúprosne hlásajú, ako to zaznelo v často citovanom hesle po parížskych teroristických útokoch, že „nikto nemá právo nebyť urážaný“.
Dejiny francúzskeho kolonializmu formovali predstavu o severoafrických menšinách vo Francúzsku ako aj ich vlastnú predstavu o sebe, hoci v oficiálnych dejinách ani v médiach sa táto skutočnosť takmer nespomína. Vo Francúzsku 19. storočia závoj vyhlasovali za symbol primitívnej zaostalosti islamu, ospravedlňovali ním brutálne utláčanie severoafrických moslimov a odmietali im udeliť plné občianstvo. Keďže koloniálne stereotypy pretrvávajú, pre mnohé z moslimských žien druhej a tretej generácie je závoj prostriedkom na to, aby si tvorivo zmapovali vlastnú cestu do moderného sveta. Roku 1989 tri francúzske študentky vedome riskovali vylúčenie zo školy, keď tam začali nosiť šatky. Závoj bol pre ne nielen odznakom totožnosti, ale aj asertívnym gestom – hodným obdivu feministického osvietenského filozofa – vyslobodenia spod ťaživého jarma štátnej autority. Ľudí, odsúdených na modernosť čaká úloha, ktorá nespočíva ani natoľko v „úteku pred týmto osudom“, píše Paz, „ako v potrebe nájsť menej neľudskú formu konverzie“, ktorá „so sebou nenesie pokrytectvo a rozdvojenú osobnosť, ako sa to deje dnes“. Ak priznáme, že existuje množstvo rozličných ciest k modernosti, z ktorých každá sa skladá z ďalších spletitých cestičiek, priblížime sa k menej jednostrannému pohľadu na ľudstvo a možno nájdeme znesiteľnejšiu podobu sekularizmu a demokracie, ktorú neodvratne mnohonárodnostná Európa čoraz súrnejšie potrebuje.
Moslimské ženy sa však nezapojili do francúzskej debate o šatkách, ktorej tón udal Jacques Attali, keď závoj prirovnal k berlínskemu múru a filozof André Glucskmann, ktorý ho označil za „teroristickú operáciu“. (Bernard-Henri Lévy ho zo záhadných dôvodov nazval „výzvou na znásilnenie“). Nebolo to po prvý raz, čo hysterické odsudzovanie naplno ukázalo, koľko dedičov a strážcov Osvietenstva namiesto individuálneho zdravého rozumu prepadlo štátnemu fanatizmu, v rámci ktorého predstavu „imaginárneho Francúzska“, ako napísala Joan Scott v Politike závoja, Francúzska, ktoré je „svetské, individualistické a kultúrne homogénne“ možno realizovať „len vylúčením nebezpečných iných z národa“: čiže tak, že zakážeme kúsok látky, ktorý zakrýva hlavu a krk.
Snaha definovať francúzsku či európsku identitu tým, že ju násilne oddelíme od jej predpokladanej historickej „inakosti“ a postavíme proti sebe protiklady: civilizáciu a zaostalosť, svetskosť a pobožnosť – nemá šancu uspieť v ére, keď to, čo je „iné“ má tiež moc písať a tvoriť dejiny. Ekonomická globalizácia vyvoláva vzájomnú závislosť a spočiatku sa zdalo, že tým podrýva nacionalistický a civilizačný solipsizmus. No v skutočnosti, ako vidieť z toho, že sa znovu rozprúdila diskusia o konflikte civilizácií, sme ešte veľmi vzdialení od prekonania týchto zastaraných a čoraz skostnatenejších predstáv o identite a spolupatričnosti. V našej globalizovanej ére je mimoriadne potrebné diskutovať o flexibilných koncepciách štátnej príslušnosti a suverenity či o tekutých identitách, no túto diskusiu vždy v zárodku zastaví to, že sa zo všetkého viní nenapraviteľne stredoveký charakter pobožných ľudí a to, že nie sú schopní oceniť výhody svetskej modernosti.
Zjednodušené zobrazovanie menšín, ktoré sú už bez toho segregované, bez ohľadu na to, či sa znevažujúce etnické, rasové či náboženské stereotypy týkajú jej pobožných alebo ateistických predstaviteľov, môže mať za následok len ďalšiu getoizáciu a radikalizáciu, napriek tomu, že je chránené, ba dokonca schvaľované štátnou ideológiou. Ako píše kanadský filozof Charles Taylor, „našu identitu čiastočne formuje poznanie alebo nedostatok poznania, často spôsobený neznalosťou iných, a jednotlivec či skupina ľudí môže utrpieť skutočnú ujmu, skutočné skreslenie, ak im spoločnosť, v ktorej žijú nastavuje zrkadlo, ktoré ich obraz obmedzuje, znevažuje či zhadzuje.“
Podmienkou slobody prejavu každopádne nie je popieranie kultúrnych rozdielov a nerovností moci.
Aj bez podrobného bádania rozdielov medzi islamskou a kresťanskou semiotikou je zjavné, že ak sa zdá, že mnohí moslimovia berú znevažujúce zobrazenia Proroka veľmi osobne, je to preto, lebo je pre nich vzorom šľachetnej humanity a nie akousi vzdialenou postavou, ktorá si prísne vyžaduje autoritu – proste niekým, koho najmenší čin je hodný nasledovania. Argument slobody prejavu alebo tvrdenie, že nikto nemá právo nebyť urážaný oslabuje používanie dvojitého metra, ktoré je dosť bežné: napríklad v dánskom časopise Jyllands-Posten, kde roku 2005 vyšli karikatúry Mohameda, odmietli uverejniť kresby, zosmiešňujúce Ježiša Krista, lebo sa obávali, že by mohli vyvolať „pobúrenie“ kresťanských čitateľov. Podmienkou slobody prejavu každopádne nie je popieranie kultúrnych rozdielov a nerovností moci. Akceptovať to je možno ťažké pre ľudí ako Sarkozy, ktorí tvrdia, že satira patrí k „starodávnej francúzskej tradícii“. No nemoslimovia rovnako ako moslimovia, ktorí žijú v rôznorodom a výbušnom svete a zdieľajú spoločnú súčasnosť, hoci majú korene v rozličných kultúrach, by sa nemali vzdať svojich „tradícií a národnej minulosti“, ako píše Hannah Arendt, ale „záväznej autority a univerzálnej platnosti, ktorú si tradícia a minulosť odjakživa vyžadovali.“
Ak nepríjmeme toto obmedzenie, zo súčasného stavu negatívnej solidarity sa nemôže vyvinúť nič iné ako „neznesiteľné bremeno“, ktoré vyvolá „politickú apatiu, izolacionistický nacionalizmus alebo zúfalú vzburu proti všetkým vykonávateľom moci“. Zdá sa, že Arendtovej neradostné proroctvo sa dnes stáva realitou v podobe množstva vzbúr a výbuchov po celom svete. Od 11. septembra 2001 sa veľa hovorí o tom, čo Rushdie nazval „smrteľnou mutáciou v srdci islamu“. Menej sa však hovorí o kmeňovej nenávisti voči menšinám, ktorá sa šíri po celom svete – základnej patológii hľadania obetných baránkov, vyvolanej politickými a ekonomickými otrasmi – napriek tomu, že svet čoraz tesnejšie zväzujú putá globalizácie. V tirádach rozzúrených belochov rovnako ako v prehláseniach pomstychtivých hinduistických, budhistických či židovských šovinistov zaznieva neľútostný mačizmus, ktorý sa nesnaží pochopiť údel slabších národov, o súcite ani nehovoriac. A slabšie národy sa teraz často pod hrozbou smrti, vyhnanstva a ostrakizácie musia podriaďovať základným kmeňovým ideálom, ktoré diktujú dejiny ich náboženstva a územia.
Opätovné vzkriesenie takýchto prejavov sektárskeho fanatizmu nesvedčí ani tak o vitalite stredovekého náboženstva ako o smutných mutáciách v srdci svetskej modernosti. Michel Houellebecq podlieha prehnanej sebaľútosti, keď oznamuje, že „Osvietenstvo je mŕtve, nech mu je zem ľahká“ a že islam je „obraz budúcnosti.“ Obraz súčasnej svetskej spoločnosti, charakterizovanej v jeho pochmúrnych románoch extrémnou nerovnosťou, stratou príslušnosti ku komunite, narcistickou sebazahľadenosťou a ľahostajnosťou k utrpeniu však pripomína slepú uličku, ktorej sa snažia vyhnúť mnohí tí, čo prežívajú vlastné obdobie Osvietenstva a prispôsobenie sa rozčarovanému moderného svetu.
Zdá sa, že si už celkom nevystačíme s dávnym prísľubom homogénnych európskych národných štátov – ak sa integrujete, budete si užívať privilégiá spoločnosti, postavenej na princípe práv jednotlivca – aj keby sa náhodou celkom naplnil. Všetky dnešné rôznorodé spoločnosti stoja pred nutnosťou predefinovať svoje zásady a explicitne vziať na vedomie rozličné náboženské a metafyzické predstavy o svete. Francúzska mysliteľka Simone Weil, ktorej ďalekosiahle úvahy sa týkali aj francúzskych menšín, dávno pochopila, že starý štandardný model pokroku treba nahradiť novým, pretože hodnoty ako individualizmus a autonómia, z ktorých sa kedysi zrodili moderní ľudia, začali ohrozovať ich morálnu identitu a duševné zdravie. Ba vo svojej knihe Potreba koreňov, v ktorej sa roku 1943 vyrovnávala s ponaučením z francúzskej kapitulácie pred nacistickým Nemeckom, už Weil prestala používať terminológiu práv. Obrana individuálnych práv bola jednou z hlavných podmienok rastu obchodu a západoeurópskej spoločnosti, založenej na zmluvách. No po katastrofálnej porážke Francúzska, tvrdila Weil, by slobodná a zakorenená spoločnosť mala byť založená na sieti morálnych povinností. Máme právo ignorovať hladujúcich ľudí, povedala, ale mali by sme mať povinnosť nenechať ich zomrieť hladom.
Možno budeme musieť Osvietenstvo, tak ako náboženstvo vytrhnúť z rúk fundamentalistom.
Antropológ Talal Asad si vo svojom komentári na margo aféry s dánskymi karikatúrami položil podobnú otázku: či máme pokladať plnenie morálnych povinností voči bezmocným za čosi menejcenné v porovnaní s hašterivým rúhačstvom proti náboženstvu v mene sekularizmu. „Čo by sa stalo,“ pýta sa, „keby svetská Európa brala vážnejšie jazyk náboženstva a keby sme zbytočné umieranie hladom miliónov ľudí na globálnom Juhu odsúdili ako ‚rúhačstvo‘?“ Jürgen Habermas dospel k názoru, že „základnú ľudskosť“ si môžu zachovať len tie spoločnosti, ktoré „sú schopné vniesť do svetskej sféry podstatné prvky svojich náboženských tradícií“. Habermasova dramatická zmena názoru je jedným z mnohých prejavov toho, že svetská moderná identita, postavená na výlučnej koncepcii sekularizmu, slobody, solidarity a demokracie v suverénnych národných štátoch, sa zosypala a že ju treba od základov predefinovať. Je potrebné vytvoriť nový spoločný priestor. Neobstojí už vojensky a kultúrne intervencionistický štát, naklonený obchodu, no vo všetkých iných ohľadoch oklieštený na minimum a presadzujúci ideológiu ekonomického rastu. Ba neplatnosť tohto modelu môže nahrávať do rúk fanatikom, ktorí chcú zničiť to najcennejšie dedičstvo Osvietenstva: odstup medzi teokraciou a politikou.
Možno budeme musieť Osvietenstvo, tak ako náboženstvo vytrhnúť z rúk fundamentalistom. Ak Osvietenstvo znamená, že „sa človek vynorí z nezrelosti, ktorú na seba sám uvalil“, táto „úloha“ a „povinnosť“, ako to definoval Kant, sa nikdy nekončí; každá nová generácia ju musí priebežne obnovovať za neustále sa meniacich sociálnych a politických podmienok. A ak sa preto, že sa nám to stále nedarí, budeme dožadovať čoraz väčšieho násilia a ďalších vojen, znamená to, že sa riadime fanatizmom, a nie zdravým rozumom. Ak si skutočne ceníme slobodu, budeme si musieť o nej vytvoriť predstavu na základe kritického étosu, spojeného so súcitom a neustálou sebareflexiou, ako v našich nenávratne zmiešaných a extrémne nerovných spoločnostiach, tak aj v celom našom vzájomne previazanom svete. Až potom budeme schopní účinne brániť slobodu pred jej skutočnými nepriateľmi.