Našu literárnu výchovu majú do značnej miery na svedomí spisovatelia, ktorí často žili v nezmieriteľnom rozpore s hlavnými trendmi svojej doby a svojej krajiny. Ale prečo sa spisovatelia, čo prežili väzenie a exil – z Indonézie, Iraku či Pakistanu, netešia takýmto sympatiám slobodného sveta?
Pri čítaní nekrológov za Alexandrom Solženicynom som si spomenul na Philipa Rotha, ktorý sa kedysi priznal, že tak trochu závidí spisovateľom žijúcim v socialistických krajinách. Keď sa rozprával s Ivanom Klímom, Roth si uvedomil „ten strašný tlak, pod ktorým ste písali a aké jednoznačné bolo poslanie, ktoré z toho pre vás vyplývalo: vo vašej spoločnosti ste boli vlastne jedinými monitormi pravdy“. Postavenie románopiscov tvoriacich na Západe ako on sám Philip Roth zhrnul do tejto výstižnej definície: „U nich sa nesmie nič a dôležité je všetko; u nás sa smie všetko a dôležité nie je nič.“
Odvrátení od Západu
Dnes, keď Philipa Rotha nosia na rukách ako autora kritických kníh o pokazenom americkom sne (číta ho dokonca aj Barack Obama), by sa dalo povedať, že jeho vtedajšie tvrdenie už neplatí. V tom čase však iba artikuloval obrovský obdiv, s akým sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch Západ pozeral na spisovateľov, ktorí boli v Sovietskom zväze a vo východnej Európe v opozícii voči svojim komunistickým režimom a často za to boli perzekvovaní.
Keď si prelistujeme literárne kritiky z tých čias, prekvapí nás miera pozornosti a uznanie, akému sa tešili títo spisovatelia, z ktorých mnohým – ako Milanovi Kunderovi, Klímovi či Josefovi Škvoreckému – knižky naďalej vychádzajú, ale zďaleka už nie s takými fanfárami. A samotný Alexander Solženicyn, s patrične dlhou bradou, na samote vo Vermonte platil za novodobého Tolstého dovtedy, kým svojich hostiteľov nešokoval tirádami proti dekadencii a nemorálnosti Západu prednesenými v štýle, aký v súčasnosti spájame s moslimskými fanatikmi.
Na rozdiel od iných ruských spisovateľov ako Gercen alebo Dostojevskij, ktorí sa odvrátili od Západu, keď sa s ním bližšie zoznámili, Alexander Solženicyn sa zo svojej farmy vo Vermonte takmer nevzdialil celé dve desaťročia, kým pracoval na svojom životnom diele, z ktorého sa vykľuli nekonečné a poväčšine nečitateľné románové dejiny ruskej revolúcie.
Keď sa roku 1994 vrátil do Ruska Borisa Jeľcina, stala sa z neho paródia proroka, monologista s vlastným televíznym programom. Ba čo viac, vykľul sa z neho bigotný nacionalista s návodom na ruské obrodenie, ktoré slovami Taťjany Tolstej možno „zhrnúť v podstate do jednej primitívnej operácie: aby sme zničili diablov, musíme do stáda zahnať všetky svine, t. j. Nerusov, cudzincov, zástancov cudzej viery“. Ľahko si môžeme predstaviť, s akým nadšením by Alexander Solženicyn privítal ruské ničenie Gruzínska.
Napriek všetkému si ho na Západe dodnes pamätajú predovšetkým ako toho, ktorý odvážne strhol masku sovietskym represiám. „Pravda, zoči-voči moci“ – týmito slovami zhrnul Solženicynov celoživotný postoj na titulnej stránke časopis The Economist, ktorý obvykle pritakáva a radí predstaviteľom moci.
V slobodnom svete
Nemali by sme však preceňovať vplyv reálnej politiky na vydavateľskú politiku a na reakcie západných kritikov. Niečo však na tom je, keď obdivovatelia spisovateľov ako Pramoedya Ananta Toer z Indonézie, Abdul Rahman Munif z Iraku či Faiz Ahmed Faiz z Pakistanu tvrdia, že títo „disidentskí“ spisovatelia, ktorí prežili väzenie a exil, sa na Západe netešia veľkým sympatiám, pretože diktatúry, proti ktorým bojovali, boli na strane slobodného sveta.
Studená vojna sa síce skončila, ale jej kultúrne reflexy naďalej pretrvávajú, o to viac, že sa na obzore objavili noví protivníci – Čína a islamofašizmus. Málo autorov dostalo Nobelovu cenu za dielo takých nepatrných rozmerov ako Kao Sing-ťien. Kóma v Pekingu, najnovší román Ma Ťiena o protestoch na námestí Nebeského pokoja, sa vracia k notoricky známej ukážke štátnej brutality namiesto toho, aby odkrýval neznáme zverstvo kolosálnych rozmerov, ako Súostrovie gulag. Ma Ťien môže cestovať do Číny a zrejme tam aj žiť; a v tejto spoločnosti, ktorá je čoraz viac konzumná než komunistická, možno bez problémov zohnať pirátske vydania jeho kníh. Napriek tomu ho západná tlač začala nazývať čínskym Solženicynom.
Podobné stereotypy by boli neškodné, keby nemali za následok zanedbávanie iného typu kníh a autorov, napríklad čínskych prozaikov ako Mo Jan, Žu Ven, Han Šao-gong, ktorí nezvolili drámu exilu (presnejšie povedané vypovedania z vlasti), ale dali prednosť opisovaniu drámy spoločnosti, ktorá prechádza najväčšími a najrýchlejšími zmenami novodobých dejín. Pokladajú ich za skompromitovaných len preto, že sa rozhodli ďalej žiť v autoritárskej Číne.
Pritom taký Naguib Mahfouz, ktorého západní kritici prestavujú ako predstaviteľa „disidentských“ moslimských autorov, bol celý život vládnym zamestnancom. Na tomto egyptskom spisovateľovi nie je ani natoľko pozoruhodné, že sa ku koncu svojej literárnej kariéry takmer stal obeťou atentátu, ale skôr to, že žijúc v Káhire dokázal rafinovane a vynaliezavo písať o živote v krajine, ktorej vládol jeden despotický vodca za druhým. Umelecké dielo Mahmuda Darwisha, palestínskeho národného básnika, neutrpelo tým, že roky žil v Izraeli a priatelil sa s Jásirom Arafatom.
Honba za cenami
Inštinktívny obdiv, ktorý západní spisovatelia cítia k „disidentom“, je aspoň sčasti dôsledkom raneného egoizmu. Ako naznačil Philip Roth, spisovatelia žijúci v konzumných spoločnostiach Európy a Ameriky vedia, že sa im nikdy nepodarí získať morálnu autoritu a politickú dôležitosť, aká prirodzene prislúcha ich disidentským náprotivkom. Veď pokyn poslať Osipa Mandeľštama do vyhnanstva na Sibír podpísal sám Stalin; o tom, čo si počať s Alexandrom Solženicynom, rokovalo sovietske politbyro.
Ale je tiež pravda, že spisovatelia v represívnych spoločnostiach stelesňujú starý a pôsobivý obraz spisovateľa ako vyvrheľa a rebela. Našu literárnu výchovu majú do značnej miery na svedomí spisovatelia, ktorí často žili v nezmieriteľnom rozpore s hlavnými trendmi svojej doby a svojej krajiny. A tento zásadný pocit umeleckého odcudzenia v mnohých prípadoch prehlbovala materiálna núdza, politické sklamanie alebo sexuálna zvrátenosť. Flaubertovo besnenie proti buržoázii, Dostojevského chronická labilita, Proustova osamelosť a Joyceov exil, to všetko akoby potvrdzovalo tvrdé slová z Tonia Krögera od Thomasa Manna: „Umelec si z vavrínového stromu umenia neodtrhne ani lístoček bez toho, aby za to nezaplatil vlastným životom.“
V porovnaní s touto estetikou to významní prozaici súčasnosti majú veľmi dobré. Miesto toho, aby ich odmietali, mnohí z nich sa priam ženú za najrozličnejšími cenami, štipendiami, festivalmi na čoraz exotickejších miestach, povýšením do šľachtického stavu, akademickými poctami, proste všetkými tými nekonečnými príležitosťami patriť k veľkému svetu alebo sa aspoň okolo neho obšmietať.
Autori, ktorí tajne a v núdzi vydávajú samizdaty, sú asi poslednou baštou proti plazivému a snáď aj nevyhnutnému poburžujšteniu literatúry. Sú to autori, ktorí svojím jedinečným utrpením, ak nie svojím dielom, udržiavajú pri živote našu romantickú vieru v šľachetnosť umeleckého poslania a ktorých si budeme uctievať ešte dlho potom, ako sa skončí posledná studená vojna.
Text vyšiel v denníku The Guardian.